„Vieš, kde sme?"
Prikývne. „Vedľa tej bytovky, kde sme... odkiaľ sme vyliezli na strechu."
Viem, že chcel povedať „kde sme stratili Lindu", ale opravil sa, radšej.
Stále je to čerstvé, stále je to traumatizujúci zážitok, nezmizne mi tak skoro z pamäti. Vidieť niekoho umrieť pred očami je strašné,  desivé, nikdy to už nechcem zažiť, modlím sa za to. Aj za Lindu, nech jej duša príde do toho nebeského pokoja, ktorý hádam niekde medzi nebom a zemou existuje.

Zadným východom sa dostaneme z bytovky, obozretne kráčame napínajúc uši, či nemáme nechcených chlpatých spoločníkov. Už ich našťastie nestretneme, takže sa nám podarí vbehnúť do bytu 47B bez ďalšieho zdržiavania.
Hodiny sa pohli vpred, do plánovaného odchodu nechýba veľa. Zbalíme zvyšné veci, ja si nenápadne prehodím spodné prádlo do svojho batohu, aby ho Oliver nevidel, ale ten má dosť starostí s vlastnou batožinou, nevšíma si ma.
Nachystám si svoj ruksak ku dverám, obujem sa, no nechcem pochodovať bytom ako vojak a čakať na Olivera, tak sa nenápadne presuniem do ateliéru, kde som sa ráno prebudila.
Zaliaty popoludňajšími slnečnými lúčmi pôsobí rozprávkovo. Chápem, prečo si ten talentovaný umelec vybral pre svoj ateliér práve túto miestnosť, celý deň, už od prvých ranných lúčov, tu je prirodzené svetlo. Prechádzam od obrazu k obrazu, prezerám si tieto nádherné diela, chytili ma za srdce. Sú naozaj vydarené, maľované s citom.
Skončím zase pri obraze s dievčatkom na hojdačke, ten ma priťahuje zo všetkých najviac. Skloním sa tvárou bližšie, pohľadom skúmam ťahy štetca, odtiene, vrstvy. Dievčatko je skutočne ako živé, temer ho vidím, ako lieta na hojdačke sem a tam.

„Čo má byť toto?" ozve sa Oliver úplne nečakane za mnou. Od ľaku nadskočím a vrazím do obrazu, ktorý sa nebezpečne zakolíše na stojane.
„Prečo ma ľakáš?" vyhŕknem, a chytím obraz, aby nespadol zo stojanu. „Nevidíš? Je to ateliér."
„Vidím, práveže vidím," prejde ku mne. „Úžasné obrazy, ty si vedela, že sú tu?"
„Zobudila som sa tu po včerajšom..." do líc sa mi hrnie teplo.
„Aha," povie len a pristúpi bližšie k obrazu s hojdačkou, zastane tesne pri mojom pravom pleci. Štíhlymi prstami prechádza jemne po ťahoch štetca, ako pred chvíľkou ja sama. Sledujem jeho prsty, ako obťahujú okraje, kĺžu plátnom a nemôžem od nich odtrhnúť pohľad.
V mysli mi vyskočí predstava jeho prstov, ako rovnako kĺžu po mojej pokožke, jemné, nežné ťahy, a ja sa v nich strácam. Nestačia mi a on pokračuje, skloní sa k mojím perám a topím sa v jeho bozkoch...

„... však Anna?" vytrhne ma z myšlienok Oliverov hlas.
„Hmm?"
„Počula si ma vôbec? Kde si sa v myšlienkach túlala, hm?"
Sklopím zrak, cítim, že ma zalieva teplo. Pristihol ma pri myšlienkach, o ktorých by som mu za nič na svete nepovedala, ani náznakom, a pozerám mu zas na pery, bože! Ako včera večer, kým ma pobozkal.
Keď je tak blízko, že to môže uhádnuť!
„Čo si vravel? Zadívala som sa," zahováram rýchlo.
„Že tu tvoril fakt talentovaný umelec, tie obrazy sú úžasné!"
„Uhm, tiež si to myslím, veď sa pozri na tento," ukážem na obraz pred nami. „Páči sa mi najviac zo všetkých, vedela by som si predstaviť, že ho mám doma na stene," zasnívam sa trochu.
Je to však len sen, sladká ilúzia, nemám už domov, kde by som mohla mať zavesený tento obraz, ani nijaký iný. Ostane tu, zabudnutý v ateliéri v byte 47B, kde ho už asi nikto neuvidí a zapadne prachom času.
„Aj mňa upútal, na prvý pohľad, cítiť z neho istú radosť či pohodu... neviem to presne zadefinovať."
„Nežnosť, citlivosť, krehkosť," dopĺňam ho zasnene.
Keď k nemu vzhliadnem, topím sa hneď v jeho pohľade. Prezerá si ma trochu udivene, trochu s obdivom, keď ho tak rýchlo dopĺňam synonymami.
„Uhm, asi tak nejako," usmeje sa. „Musíme ho tu, žiaľ, nechať."
„Viem, hádam si nemyslíš, že by som ho ťahala so sebou na motorku!"
„U teba nikdy neviem," doberá si ma. „Poď, musíme už vyraziť."
Zasmejem sa jeho poznámke. Neviem si predstaviť, ako by som udržala seba i obraz na motorke za jeho chrbtom.
Prikývnem, a poberiem sa za ním, vezmeme každý svoju skromnú batožinu a opúšťame byt, ďalší v rade našich prechodných domovov.
Oliver zloží svoj ruksak v zadnom úložnom priestore motorky, môj sa tam už nezmestí, tak si ho nechávam na pleciach, vlastne ako vždy doteraz. Už sme celkom zohratí po tých kilometroch, čo sme spolu prekonali.

Pri predstave, že máme pred sebou posledný týždeň, pár dní, kedy sa musíme dostať k séru, mnou prejde akási nostalgia.
Zvykla som si na Olivera, jeho prítomnosť v mojom živote, a obávam sa, čo bude potom, keď toto všetko skončí.
Nevieme, či sme nakazení, či u nás vírus neprepukne. Ostáva nám jediná šanca, a to dostať sa na určené miesto, kde nás vyšetria a podajú sérum. To je náš prvoradý cieľ.

Že k nemu prechovávam city, to je úplne neplánované, nečakala som to. Nechcela som to, ale zasiahlo ma to plnou silou, ako doteraz nikdy. Nie som neviniatko, po Markovi som mala aj ďalších mužov vo svojom živote, avšak nijaké dlhodobé vzťahy, no pri nikom som necítila to, čo vo mne vyvoláva Oliver.
A to jediným pohľadom, dotykom, úsmevom. Tým, ako ma vníma, počúva, pozerá na mňa a jeho oči sa na mňa usmievajú.
Vníma mňa, nielen telo, akože ten obal, ale mňa celú, kompletnú. Zaujíma sa, čo cítim, chcem, myslím si, počúva ma, ako ja jeho.
Dopĺňa ma, vlastne dopĺňame jeden druhého.
Je pre mňa... je pre mňa...

Zažmurkám, zatlačím tak slzy, ktoré mi náhlym poznaním zahmlievajú zrak. Oliver už sedí na motorke a podáva mi prilbu.

„Pripravená?" spýta sa.
Rýchlo si ju nasadím, aby nezbadal môj zaslzený pohľad, a prikývnem. Vysadnem si za neho a pevne sa ho chytím.
Motorka zarachotí prázdnou ulicou a vyrúti sa vpred. Na malú chvíľu našťastie prehluší v mojej hlave to slovko, ktoré sa tam usídlilo, a vyvoláva vo mne paniku.
Všetkým.
Oliver je pre mňa všetkým.

° ° °

Zastavujeme až tesne pred západom slnka, keď začína klesať za obzor. Nad domami pred nami sa týči mohutný vrch ako nemý ozrutný strážca, priťahuje moju pozornosť. Nestihla som si prečítať tabuľku s názvom, netuším, kde sme a čo je to za vrch, ani znalosti z hodín geografie mi teraz nepomôžu.
Pôsobí to tu ale príjemným dojmom, vždy som mala v obľube podhorské mestečká a dedinky, kde aj život plynie inak, svojím vlastným tempom, nezaťažený starosťami veľkomesta.
Cesta ubiehala pomaly, komplikovalo nám ju niekoľko neprejazdných úsekov, kedy sme sa museli dokonca až vracať pár kilometrov späť a hľadať novú trasu.
GPS nás síce viedla tou najrýchlejšou trasou, ale autá v hromadných búračkách či zápchach, ponechané napospas osudu tam, kde došli a ostali, či dokonca až vyhoreli, nemohla nijako predvídať.
Oliver to zvláda s obdivuhodnou trpezlivosťou, znovu a znovu otáča motorku, mení trasu, odhaduje možné problémy s postupom. Na jeho mieste by som to už asi dávno vzdala, možno by som sa vrátila do bytu a proste len tak čakala, pretĺkala sa každým dňom. Stretnúť ho bolo mojím šťastím. A záchranou.

Po včerajšku cítim, že je to však medzi nami iné. Keď sa oňho teraz na motorke opieram, vnímam ho úplne inak, než v predchádzajúce razy. Pod sebou cítim jeho pevné telo, stehnami zvieram tie jeho, a pod dlaňami položenými okolo jeho pásu môžem nahmatať vypracované svaly. Do nosa mi preniká jeho vôňa, vnímam ju každou svojou bunkou, snažím sa uložiť si ju v pamäti, aby nikdy nevymizla. Aby som si ho takto zapamätala, navždy, a nezabudla naňho. Viem, že to sa však aj tak nestane, moje city k nemu sú príliš silné, príliš skutočné.
A také trvajú už naveky.
Som tak naplnená citmi, že ho zvieram hádam až prisilno. Z motorky budem musieť skôr spadnúť, ako zosadnúť, taká som napätá.
Dúfam, že nič z toho Oliver nevníma. Pohnem trochu rukou po jeho hrudi a zacítim, ako sa pri tom pohybe napol. Zavrtím sa za ním, sedí sa mi už nepohodlne z tak dlhej jazdy, a znovu od neho cítim akési napätie. Nikdy predtým, keď sme spolu šli, som si nič podobné nevšimla, mätie ma to.
Je mu so mnou nepríjemne? Neznesie ma pri sebe?
Zatnem zuby a modlím sa v duchu, nech už niekde stojíme a môžem zísť z motorky. Moje modlitby sú vyslyšané do piatich minút, keď zastavujeme, a zbadám pred nami ten mohutný vrch. Neznámu dedinku, ďalšiu v rade našich zastávok. Úžasný západ slnka, aký možno vidieť len v horách.

Skladám prilbu z hlavy a rozhliadam sa okolo. Netuším, kde sme, ale je to tu nádherné, západ slnka sfarbuje všetko do odtieňov zlatej a medenej, a robí krajinu rozprávkovou.
„Wau, to je proste nádhera," vydýchnem okúzlená.
„Toto zažiješ len v horách," ozve sa Oliver a zosadne tiež z motorky. Preťahuje si jazdou stuhnuté údy, rovnako ako aj ja.
„To áno, aj preto milujem hory," súhlasím s ním, a ďalej sa kochám západom slnka.
„Čo nepovieš? Ty si nebodaj turistka?"
„Mám za sebou zopár výstupov," priznávam a trošku zneistiem. Zase mu o sebe niečo prezrádzam.
Pozerá na mňa so zdvihnutým obočím, trošku pochybovačne.
„Čo? Je na tom niečo neuveriteľné?"
„Nepovedal by som to o tebe, prepáč," ospravedlňuje sa. „Si taká drobná, prídeš mi krehká na pobyty v divokej prírode."
„To ešte o mne asi veľa nevieš," prehodím, no vzápätí sa zaseknem.
Veď to ani nemá odkiaľ vedieť, v podstate o sebe vieme len málo, len útržky zo života toho druhého, a to tie, čo sme chceli odhaliť.
„Asi nie," súhlasí ticho, ale usmieva sa.
„Máme ešte pár dní, aby sme to napravili, hm?"

Pohne sa k motorke a odtláča ju do neďalekého krovia, aj keby ju mohol nechať stáť úplne v pohode na ceste. Ak by tadiaľto aj niekto ďalší prechádzal, nepripisoval by jej určite nijakú dôležitosť, bral by ju ako súčasť toho chaosu, ktorý vládne všade navôkol.
„A čo by si chcel ešte o mne vedieť?" nadviažem na jeho poznámku a pridávam sa k nemu, kráčame smerom k mestu.
„Hocičo, úplne. Hm, trebárs akú máš rada zmrzlinu?"
„Straciatella."
Zamračí sa a pozrie na mňa zboku.
„Taká aj existuje?"
„Musíš vedieť kam na ňu ísť, je tak trochu vzácna, nemajú ju už všade," zasmejem sa.
Kráčame tichou ulicou, domy sú tu postavené v príjemnom štýle horských zrubov, obložené drevom.
„Tvoja obľúbená je?"
„Čokoládová, som nuuudný," zatiahne akože znudeným prízvukom. Zasmejem sa, doslova vyprsknem smiechom, vyzerá strašne smiešne.
Oliver na mňa pozerá, ale nesmeje sa. Jeho pohľad je taký... vrúcny, hladivý, ako by si ten okamih chcel zapamätať. Prestanem sa smiať zmätená jeho výrazom.
„Pristane ti, keď sa takto smeješ," povie.
Neviem, čo mu na to mám povedať, len pokrčím plecami a pozriem sa na chodník, privádza ma do rozpakov.
„Ďakujem," hlesnem po pár sekundách ticha.
„Tak toto bude iná divočina," počujem ho vedľa seba. Vystiera predomňa ruku a zastavuje moju chôdzu. Nechápavo naňho pozriem. O čom to vraví?

Oliver hľadí uprene pred seba, tvár dvíha hore, akoby zisťoval či fúka vietor a odkiaľ. Nechápem, čo robí, no zisťujem to, akonáhle pozriem rovnakým smerom ako on.
Asi tridsať metrov pred nami sa spomedzi domov vynorí medveď. Pohupuje sa na ozrutných labách k najbližšiemu smetiaku, hľadá asi niečo na žranie.
Už chápem tú „divočinu".
Zvieratá už nemajú ľudských nepriateľov, môžu sa teda pohybovať, ako sa im zapáči.
Celá strnulá strachom chytím Olivera za ruku. Ak by zachytil náš pach, neviem, či by sme mali šancu na útek. Vyzerá, že našťastie je vietor na našej strane, lebo mi zafúka do tváre, takže medveď o nás nevie. Oliver ma ťahá bokom preč, snažím sa pohnúť za ním, nohy mi však vypovedali službu.
Pohľadom mi naznačí, že sa máme dostať do najbližšieho domu, ktorý bude našim útočiskom. Je to len pár metrov, prístupová cestička a zopár schodov. Zvládneme to. Medveď sa o nás nedozvie a pôjdeme si každý po svojom.

Kráčam za Oliverom, pohľadom stiesnene kontrolujem medveďa, našťastie je zaujatý vyhľadávaním potravy v smetiaku, ktorý sa mu už podarilo prevrátiť. V tichu navôkol to pôsobí ako neuveriteľný hluk.
Pomaly sa blížime k domu napravo od nás, vystúpime po troch drevených schodoch na úzku verandu, a ja v duchu opakujem tichú modlitbu, nech ani jeden z nich nezavŕzga.
Oliver ma pretlačí pred seba, pohľadom kontroluje medvedí problém pred nami a zatiaľ vyťahuje z bočného priečinku ruksaku svoj nástroj na vypáčenie dverí.
Všetko robí tak prirodzene, žasnem nad jeho pokojom, mne by sa krvi nedorezal, taká som strnulá a vydesená. Srdce prekonáva rekord v počte úderov, strach mi zviera hrdlo, ovláda ma hrôza z toho mohutného zvieraťa pár metrov pred nami.
„A sme dnu," počujem uľahčene vydýchnuť Olivera pred sebou, keď cvakne zámka.
„Poďme, rýchlo!"

Vbehneme dovnútra a zatvárame rýchlo, no aj potichu dvere. Oliver ich zvnútra zamkne, starý zvyk, pochybujem, že si medveď otvorí dvere. Zo srdca mi spadne kameň, obrovský, hádam ten pád bolo aj počuť.
Som však naďalej napätá, kým sa Oliver vyberie na obhliadku domu. Zloží ruksak z pliec, aby sa mohol lepšie po dome pohybovať, naznačí mi, nech ostanem kde som, a nehlučne vchádza dnu.
Vždy najprv obhliadne miesto, kam sme prišli, či nám nič nehrozí, či sa niekto neskrýva v niektorej z izieb, či tu nie je alarm alebo monitorovací systém, jeden nikdy nevie, čo za ľudí tu žilo.
Prebehne mnou zachvenie, rýchlo však zmizne, snažím sa ho nevnímať.
Nič nám tu nehrozí, opakujem si v duchu.