Spravím, ako žiada, zložím sa na nízky stolček pri sprchovom kúte, a vystriem zranenú nohu, aby na ňu videl.
„A nemáš tu málo svetla, len tak náhodou?"
Pozrie na strop k svetlu, ktoré nie je práve oslňujúce, a prikývne.
„Poďme k oknu."
„Ježiši," zafrflem a vstávam.
V tom okamihu, kým sa vystriem, mi prejde dlaňou po lýtku smerom ku kolenu. Letmý dotyk, možno nechcený, ma rozochveje.
Si trápna, Anna! hnevám sa sama na seba.
O ďalšiu sekundu stojí tesne predomnou, vyvedie ma to z miery, cúvnem, vrazím však do dverí za sebou. Zatrasú sa, vydajú vŕzgavý zvuk, a skoro cez ne prepadnem, Oliver ma však zachytí.
Čo sa to so mnou, dopekla, deje?

„Nemusíš sa ma báť, ja nehryziem," drží ma okolo pásu, tesne pri sebe. Cítim každý obrys jeho tela na svojom. Srdce mi bláznivo búcha, vzhliadnem mu do tváre.
„Fajn," hlesnem.
„V pohode? Púšťam ťa," preskočí mu hlas, povoľuje zovretie, až ma celkom pustí.
Zvrtnem sa a vykročím z kúpeľne, preč z jeho dosahu. Toto je celé zlé, celé!
Nemôže vo mne toto vyvolať, zakazujem sama sebe podobné reakcie.

Dôjdem cez izbu k najbližšiemu oknu, nohu vyložím na parapet, kde je najviac svetla, a prekrížim si ruky na hrudi v akomsi obrannom postoji. Nedám sa buzerovať!
Aj keď, som rada, že sa mi na tú nohu predsa len pozrie, veď... keby niečo. Nevyzerá už tak zle, ale nie je to ešte ani dobré.
„Pozerala som sa na to, je to čisté, stačí len nový obväz," poviem, no pozerám sa von z okna, nie naňho.
Deň pokročil, slnko putuje po svojej každodennej trase oblohou, všade vládne pokoj. A prázdno, až je to desivé. Na toto si nikdy nezvyknem.
„Netreba, nechaj si to cez deň voľné, obviažeme to na noc."
„Nemá to byť naopak?"
„Musíš mi stále protirečiť?" zamračí sa a vstane.
„Len sa pýtam," odvetím zmierlivo, nech sa nerozčuľuje. Siahnem rýchlo po nohaviciach a pritisnem si ich k sebe, nech si nepripadám až tak odhalená.
Pokrúti hlavou a vstane, príde mi akýsi naštvaný.
„Ak tu nejaké obväzy nájdeš, zabaľ ich k batožine, zídu sa."
„Ty máš už zabalené?"
„Obväzy?"
„Nie, tak celkovo. Nevšimla som si, žeby si už bol pripravený na cestu," jeho batoh leží pri pohovke, ešte nezbalený, otvorený.
Pozrie smerom k nemu.
„Musím ešte niečo zariadiť. Zatiaľ si oddýchni, aby si vládala."
„Sedieť za tebou na motorke?" neodpustím si otázku.
„Anna, budem rád, ak nevyjdeš z bytu a počkáš tu na mňa, áno?"
„A čo ak chcem ísť s tebou, možno pomôcť ti to niečo zariadiť?"
Neveriacky pokrúti hlavou a vzdychne.
„Nie, Anna," povie s vážnou tvárou. „Musím ísť sám, a ty tu ostaneš. Koniec debaty."
„A ako ma prinútiš, hm? Zamkneš ma tu?"
„Ak bude treba..."
„Nebuď smiešny, nie som malé decko!"
„Tak sa tak aj správaj, keď si dospelá, a poslúchni ma," prejde do chodby. „Je to pre tvoju bezpečnosť, nemôžem ťa ochrániť, keď som preč, a ty sa vystavíš nebezpečenstvu. Čím sme bližšie, tým je to..."
„Viem, viem," mávnem rukou. „Budem ťa čakať," kapitulujem, ale len naoko.

Jasné, že pôjdem von, neudrží ma tu. Zbláznim sa, ak budem medzi týmito štyrmi stenami naňho len čakať, aj keď predstavujú jediné aké-také útočisko.
Prižmúri oči, odhaduje, či neblafujem, ale tvárim sa najviac presvedčivo, ako dokážem.
Všímam si, že berie kľúče so sebou, a so zatajeným dychom čakám, či ma predsa len nezamkne. Nie, nespraví to.
Odľahne mi. Takže sa rozhodol veriť mi.
Musím sa vrátiť pred ním.

• • •

Dám mu náskok skoro dvadsať minút.
Zatiaľ si z nohavíc, ktoré sú mi trochu dlhé, spravím krátke, odstrihnem ich nad kolenami, aby sa mi aj škrabanec na nohe trošku vetral, keď už môže.
Zbalím posledné veci, náhradné oblečenie po jednom kuse, nejaké sušienky, čo som objavila, a keď sa hodiny pohnú dostatočne vpred, aby som Olivera už nikde nestretla, vyjdem z bytu.
Medzi dvere a zárubňu strčím topánky, aby sa nepribuchli, a ešte raz pozriem pre istotu číslo bytu - 47B. Predsa len som včera mala už v sebe dva panáky, keď som ho pozerala, takže moja pamäť nemusí fungovať presne. Ale našťastie funguje, číslo bytu sedí.

Zbehnem schodmi štyri poschodia a vyjdem na ulicu. Keďže si nespomínam, ako som sa sem dostala, netuším, či je tento dom ďaleko od miesta, kde sa všetko tak strašne zmenilo. Obzerám sa po ulici, nič mi tu nie je povedomé. Vyzerá, že sme skôr v okrajovej štvrti, bytovky lemujúce ulicu sa líšia len farbou fasády a vchodovými dverami. Ukladám si do pamäti, že „naša" bytovka je modro-sivá a číslo vchodu, vzápätí vyrážam smerom k centru, aspoň to predpokladám.

Akonáhle som na čerstvom vzduchu, vonku, na šírom svete, ožívam. Do žíl sa mi vlieva adrenalín a nadšenie. Kráčam rýchlo, no tiež opatrne, načúvam zvukom okolo, ak sa dá to ticho rozliehajúce sa navôkol, nazvať zvukom. Kde-tu zavŕzgajú pod závanom vetra otvorené dvere, kde-tu sa so šuchotom prevalia ulicou staré noviny.
Autá sú v obvyklom stave chaosu, na ktorý som si už akosi zvykla. Do pekne zaparkovaných na krajnici sú nabúrané tie, čo zotrvačnosťou došli k najbližšej prekážke, a tak aj ostali. Občas to vyzerá dosť chaoticky, a občas je takýto zhluk absolútne nepriechodný, o čom sme sa cestou po diaľnici už neraz presvedčili.
Našťastie, tu v meste to nie je až tak strašné, a tak pokračujem s ušami a očami na stopkách ďalej.
Zo zastavanej štvrte sa konečne dostávam k ulici s obchodmi. Opatrne prechádzam okolo výkladov, vetrom pozhadzovaných pútačov a aj figurín pri vchodoch do obchodov s oblečením.
Mojím cieľom sú práve tie, a ešte potraviny, lebo napriek chrumkavým croissantom na raňajky ma akosi chytá hlad.
Zastavím sa pri prvom butiku, poodchýlim dvere a načúvam. Nijaké pípanie, nijaký alarm, našťastie. Prekĺznem ako myška dnu a zatvorím za sebou, nech všetko vyzerá ako predtým. Mám šťastie, nie je to butik s drahými handrami, aké s obľubou vyhľadávala Linda, ale veci sú tu aj na bežné nosenie, žiaden do očí bijúci luxus. Mne to úplne vyhovuje, Linda by ohŕňala nosom.
Pri spomienke na ňu mnou prejde smútok, akási ľútosť, predsa len som s ňou prežila určitý čas, možno si na ňu istým spôsobom aj zvykla, a zrazu tu už nie je.
Včera ešte putovala s nami, dnes tu už nie je.
Včerajšok bol ťažký a zvláštny deň, toľko sa toho stalo, že na jeden deň bolo toho hádam až príliš. Odháňam spomienky, najmä tie na zelenookého chalana, ktorý sa vie tak úžasne bozkávať...

Prejdem k regálom so spodnou bielizňou, beriem svoju veľkosť a bez skúšania ju dávam do batohu. Ruka mi zastane pri čipkovanej súprave - podprsenka a nohavičky, mám nutkanie si ju vziať, vzápätí si však uvedomujem, že mi bude úplne zbytočná. Komu sa v nej ukážem? Oliverovi?
Ha, to určite!
Napriek tomu sa po ňu vrátim, a strčím ju k ostatným veciam. Nevysvetlím dôvod, proste ju beriem.
Keďže dni sa už ochladzujú, hľadám v butiku ešte niečo teplejšie, ale majú tu prevažne letné veci. Jesenná kolekcia ešte nedorazila. A už ani nedorazí.
Napokon nájdem aspoň sveter, ktorý je trošku teplejší, vezmem k nemu džínsy a poberiem sa von. Napravím si ruksak na pleciach a vykročím, keď ma zastaví ten zvuk.
Zavrčanie.
Zúrivé, ostré zavrčanie.
Zamrznem na mieste, to hádam nie!

Najpomalšie, ako v tej chvíli dokážem, otočím hlavu za zvukom. Na konci ulice, asi dvadsať metrov predo mnou smerom, ktorým som sa chcela vydať, stojí pes.
Špinavý, vypĺznutý pes, chudý až mu rebrá trčia. Cerí na mňa ostré zuby, zúrivý hladom a nedostatkom potravy. A nie je sám.
Za ním sa, neviem odkiaľ, zjavia ďalší, celá tlupa. V ich prípade skôr svorka, rôzne rasy, veľkosti. Rýchlym pohľadom odhadujem zo desať psov.
Prebehne mnou triaška, vzápätí panika. Odmalička mám strach zo psov.
Rýchlo zvažujem svoje možnosti. Ak sa zavriem v obchode, môže trvať večnosť, kým odídu, ak vôbec. Ostáva mi utekať späť k bytovke, náskok nejaký mám, a nevyzerajú, že by takí vyhladovaní zvládli dlhý beh.
Volím teda druhú možnosť, a rozbehnem sa smerom k bytovke. Možno je bláznovstvo utekať pred zúrivými a hladnými psiskami, ale v tejto chvíli ma poháňa skôr zdesenie, než zdravý úsudok.
Zahnem za roh, v strachu strácam aj orientáciu, a risknem obzretie.
A to je chyba.
Sú bližšie, ako som čakala, zovrie ma ešte väčšia panika. Zakopnem a padám, tresnem sa hlavou do auta stojaceho krížom cez chodník. Rukami tlmím pád a pripravujem sa na hryzenie a trhanie, keď ma zdrapia pevné ruky a ťahajú ma preč.

Ocitám sa v šere chodby, začujem tresnutie dverí, predpokladám, že je to vchod nejakého domu. Na ústa sa mi tlačí veľká dlaň. Rozpoznávam Oliverovu vôňu, vzápätí mi do zorného poľa vstúpi jeho tvár. Nahnevaná tvár, presnejšie.
„Nemôžeš aspoň raz spraviť, čo ti poviem?" spustí vyčítavo.
Za nami počuť štekot, vrčanie a škrabanie po dverách. Vydesene obrátim zrak tým smerom.
„Zatvoril som pevne, nemusíš sa báť."
Hlavou mi pulzuje bolesť z nárazu, ovláda ma však triaška, ktorú nedokážem zastaviť. Môj strach ma úplne premohol, pohltil, trasiem sa, akoby bola treskúca zima, zuby mi drkotajú.
„Anna, čo sa s tebou..." prichádza ku mne z diaľky Oliverov hlas, no ja len vytriešťam oči na dvere.
Zdá sa, že pochopí, a ťahá ma preč. Kráčam strnulo za ním, každý krok mi robí problém, hrozí, že sa zveziem na zem.
Zodvihne ma do náručia a odnáša preč od tých zvukov, čo ma desia.

Schúlim sa mu na hrudi a zavriem oči, nechám sa ukolísať, ako so mnou kráča, a postupne sa upokojím. Nepúšťa ma však. Oprie sa o stenu a zosunie sa popri nej na zem, stále ma drží schúlenú na sebe. Hlava sa mi dvíha a klesá zároveň s jeho hrudníkom, keď dýcha. Ukľudňuje ma to, pod uchom počúvam tlkot jeho srdca.
„Keď som mala asi sedem rokov," prehovorím po chvíli bez toho, aby ma vyzval. „Vracala som sa s kamarátkou zo školy. Plánovali sme, ako dlho nám bude trvať spraviť si úlohy, aby sme šli spolu ešte von. Sused mal odjakživa psa, čo si pamätám. Vždy veľkého, strážneho, mala som pred ním rešpekt. V ten deň si sused zase trochu viac uhol, a uviazal ho zle, slabo," strasie ma aj teraz, po tých rokoch, keď na to spomínam.
„Tento bol zo všetkých jeho psov najviac zúrivý, bol väčšinou uviazaný celý deň na reťazi, a to sa mu nepáčilo. Chalaniská od naproti ho dráždili, pokrikovali po ňom a mávali mu pred ňufákom kúskom klobásy, ktorú cítil aj na tú vzdialenosť, čo od neho bezpečne udržiavali. Keď sa utrhol, stála som mu v ceste, žiaľ. V zlom čase na zlom mieste."
Prehltnem slzy, kreslím mu ukazovákom po tričku vzory, písmená. Zvláštnym spôsobom mi to pomáha upokojiť nával paniky, pomaly ma opúšťa. Oliver má stále drží pevne, v objatí, a počúva.
„Bolo to veľmi zlé?"
Pokrútim záporne hlavou.
„Našťastie nie, len zopár škrabancov, ako ma prevalcoval v behu za tými chalanmi, nebola som jeho cieľ. Ale stačilo to, aby som mala odvtedy panický strach z každého psa."
Skôr cítim, ako vidím, že sa zasmeje.
„Aj z čivavy?" doberá si ma, viem však, že chce odľahčiť túto tému.
Uštedrím mu buchnát a odtiahnem sa od neho.
„Rob si zo mňa srandu, ďakujem ti pekne," zagánim naňho.
„Prepáč, nemal som... len som si ťa predstavil, ako pred ňou utekáš a..."
„Videl si tých psov?" ukážem smerom odkiaľ stále počuť štekot. „Vieš, koľko ich bolo?"
„Videl som ich, keď som sa vracal," prizná.„Túlali sa ulicou, ale nezavetrili ma, našťastie."
„Musia byť poriadne vyhladovaní, keď sa za mnou tak vrhli."
„Keby si ostala v byte, ako si mi sľúbila, nič by sa nestalo," pozrie na mňa s výčitkou.

Nevydržím ten pohľad, je príliš blízko. Nebezpečná zóna.
Snažím sa rýchlo dostať na nohy, preč z jeho blízkosti, no zadrží ma a chytí pevne za boky. Uväzní ma tak tesne pri sebe. Nemôžem sa pohnúť, a ani už vlastne nechcem, lebo cítim každý jeho sval pod sebou, a to vo mne vyvoláva nechcené pocity.
Spomienky. Na jeho pery.
„A čo bolo také súrne, že si ma neuposlúchla?"
Siahne po mojej taške, no vytrhnem mu ju, nedostane sa do nej. Panebože, to by som si dala!
„To ťa nemusí zaujímať!"
„Zaujíma, zachránil som ti zadok, slečna! Už zas!"
„Och, mal si ma nechať tak, poradila by som si aj bez tvojej pomoci!" ohradím sa a snažím sa zase vstať. Drží ma ďalej akoby nič.
„To som videl, ten náraz bol fakt ukážkový!"
„Mala som celkom dobrý náskok!"
„Ktorý si stratila, keď si sa stretla s tým autom. Dostali by ťa, keby som..."
„Jasné, ty si môj spasiteľ," vyjde mi z úst trochu pohŕdavo. Zamračí sa a náhle ma púšťa, nečakám to od neho a skoro spadnem. Pozviecham sa radšej rýchlo na nohy.
„Nemusel som ti pomôcť, Anna, mohol som sa na to všetko jednoducho vykašľať, mohol som ísť do bytu a možno ťa počkať tam, ale..." skloní hlavu, stále sedí pri stene.
„Keď som zistil, že si ma neuposlúchla, zúril som. Mal som hotové, čo som chcel a vracal som sa už späť, keď som ťa zbadal. Ty si proste spravíš podľa seba, neberieš ohľad na následky. Napadlo ti, čo by si robila, keby sa ti niečo stalo? Niekoho si stretla a chytili by ťa?" zapichne mi vyčítavo pohľad do môjho, ja len pokrútim záporne hlavou.
Ježiši, má pravdu. Znovu.
Jeho výčitky mi bodajú do duše. Som sebec, nehľadím naňho, a pritom vo všetkom sme spolu. Stiahnem aj jeho, ak sa mi niečo stane.
„Prepáč, ja... nerozmýšľala som o tom v takomto svetle," priznám.

Vzdychne a vstane zo zeme. Psí štekot už stíchol, asi to napokon vzdali a pobrali sa hľadať inú korisť.
„Anna, nemysli si, že ťa teraz hreším či čo," nadvihne mi prstom tvár, aby som sa naňho pozrela.
„Len chcem, aby si skôr, ako niečo vykonáš, myslela aj na možné následky, dobre?"
Z intenzity jeho pohľadu mi je akosi horúco, zmohnem sa len na prikývnutie.
„Fajn, teraz sa odtiaľto musíme dostať," spustí ruku a obzrie sa navôkol.