Cítim, že lietadlo začína klesať.
Z reproduktoru sa ozve pilotov hlas.
„Pristátie o päť minút, slečna," oznámi a odkašle si. „Ďakujeme za využitie našich služieb, prajem Vám príjemný večer!" odrecituje spamäti, v hlase mu začujem náznak pobavenia.
Asi mu to príde vtipné, ako aj mne, som predsa v lietadle sama, mohol si to odpustiť. Pousmejem sa tiež. Predstavím si šibalské ohníčky v jeho očiach, a zase mnou prejde ten zvláštny pocit chvenia.
Šibe mi!

Pristátie prebehne bez problémov, priam ukážkovo. Rozopnem si pás a vstanem, aby som si vzala svoje veci. Dlaňami si znovu uhladím sukňu a oblečiem si sako, nech ho nemusím niesť v rukách. Mám predsa ešte príručnú tašku a kabelku.
Pilotná kabínka sa otvorí, vstúpi pilot už opäť s čiapkou na hlave, a pohne sa ku dverám, aby mi ich otvoril a spustil schody.
Keď prechádzam okolo neho von, ešte sa pri ňom pristavím.
"Ďakujem," pozriem naňho. "Aj Vám pekný večer!"
Nepovie mi nič, len mu mykne kútikmi úst a kývne hlavou. Jeho pohľad však cítim na chrbte.
Po schodíkoch zostupujem opatrne, predsa len, v lodičkách je to celkom výkon. Klopkaním odpočítavajú každý schodík.
Kráčam po ploche letiska k východu pri riadiacej veži, a pohľadom hľadám pristavené auto. Zároveň nenápadne kontrolujem pohyb na letisku, no nikoho nevidím. Nik nepobehuje v letiskovom mundúre, nevidím nijakých pilotov, údržbárov, nijaký personál.
Prehltnem a snažím sa zachovať pokoj. Občas sa predsa stane, že akurát vo chvíli, keď tadiaľto prechádzam, môžu byť všetci inde. Je to malé letisko, neráta veľa personálu. A viem, že pilot, s ktorým som priletela, ešte musí odovzdať lietadlo a všetko skontrolovať, niekto mu ho musí prebrať.

Obídem nízku budovu a pohnem sa k odparkovanému autu. V kabelke hľadám náhradné kľúče, keďže otec vzal svoje so sebou, keď mi ho tu nechal. Pípnutím otvorím auto, tašky hodím na zadné sedadlá a sadnem za volant.
Domov je to pár minút, chodím radšej po vedľajšej ceste, ako po diaľnici, po ktorej by to bolo rýchlejšie. Rada si však vychutnávam ten pokoj vidieckej cesty, cez polia, sledujem okolie a nasávam atmosféru. Diaľnica je jednotvárna a šedivá, vidiecka cesta je pre mňa priam rajom.
Som ako otec, ten tiež radšej chodí po nej, na rozdiel od matky, ktorá chce vždy byť čím skôr doma.
Sledujem lány polí, na ktorých sa v letnom vánku kolíše obilie, pripravené na žatvu. Ťažké, plné klasy sa pomaly zhýbajú k zemi. Na opačnej strane sa kochám vlniacou sa trávou, lúky končia až kdesi ďaleko pod kopcami, kam nedovidím. Nič navôkol nenasvedčuje, že by mala byť moja posledná predtucha správna. Všetko vyzerá ako vždy, čo ma upokojuje.
Zvečerieva sa, v dedine, ktorou prechádzam, tiež vyzerá všetko ako vždy, no na ulici nikoho nestretávam. O hodinu sa zažnú pouličné lampy a v oknách domov zablikajú obrazovky televízorov, ľudia si pozrú večerný program.
Nahováram sama sebe, že to tak bude. Pretože to ticho, tie mĺkve ulice bez pohybu, ma desia.

Náš dom je postavený kúsok za dedinou, až za tabuľou označujúcou koniec obce. Stojí tam odjakživa, prerobený panský dom spred niekoľkých desaťročí, ak nie i celého storočia. Je starý, ale nádherný, dýcha atmosférou, ale aj ide s dobou.
Milujem návraty domov.
Zaparkujem na vyhradenom mieste a pohnem sa dovnútra. Dom je temný, zhasnutý. Neprekvapuje ma to.
Otec je pracovne často preč, je tiež pilot, a matka so sestrou asi v mestskom byte. Nikdy to tu nemali v láske, ale nedivím sa im. Nevyrástli tu, prišli tu ako noví členovia rodiny pred necelými dvoma rokmi. Nemajú k tomuto miestu taký vzťah, ako ja či otec.
V hale skopnem z nôh lodičky a lahodne si vzdychnem, keď stojím na chladnej dlažbe. Neznášam lodičky!

„Peter, som doma!" zavolám do chodby vedúcej z haly do kuchyne.

Vždy sa došuchce ma privítať, ale dnes mu to akosi trvá. Nie je síce najmladší, na chrbte už má šesť krížikov, ale je stále plný elánu, víta príchodzích v hale so svojím úprimným pozdravom a úsmevom. Dnes však neprichádza.

„Peter?" zavolám znova na domáceho, ktorý sa za tie roky stal ďalším členom rodiny.
V minulosti by ho nazývali asi „majordómus", ale pre nás je náš domáci, jednoducho Peter.
Nik sa mi však neozýva.
Vykročím smerom ku kuchyni, všade je však ticho a zhasnuté.
Zvláštne, predsa by si už svietil, pomyslím si. Otvorím dvere do kuchyne, ktorá ma víta tichá, prázdna. Zažnem, lebo večer už pokročil, a v šere už nevidím dobre.
Kuchyňa je uprataná, čistá, nijaké známky, že tu niekto nedávno bol.
Čudné.

Prejdem ku chladničke a vyberiem si niečo na jedenie, maslo, šunku, syr, paradajky. Spravím si sendvič, je to rýchle a chutné, zaženie to najväčší hlad. S tanierom obloženým sendvičmi, sa presuniem do obývačky, kde sa usadím pred televízorom a zapnem ho. Horím zvedavosťou čo uvidím v správach.
Na obrazovke však beží nejaký seriál, prepínam kanály, ale ten spravodajský nevysiela. Namiesto živého obrazu zo štúdia s moderátorom čítajúcim správy, sú na obrazovke len farebné pruhy. Na ďalšom kanáli len zrnenie. Všetky spravodajské kanále, ktoré by mali vysielať naživo, vôbec nevysielajú.
Prejde mnou strach, zviera mi vnútro, sendvič zrazu stratil chuť. Odložím ho na tanier nedojedený.
Vstávam s nepríjemným pocitom, ktorý sa do mňa zadrapil, a nechce ma pustiť. Prejdem späť do haly a z kabelky vyberiem mobil. Signál mám, vydýchnem.
Vytočím otcove číslo, mám ho na druhom mieste rýchlej predvoľby. Z prvého nedokážem vymazať mamine číslo, ešte nie, a netuším, či sa k tomu niekedy odhodlám.

Ozve sa zvonenie, prvé, druhé, siedme. Presmeruje ma do odkazovej schránky.  „Oci? Ozvi sa mi hneď, ako budeš môcť, je to strašne súrne!" kladiem dôraz na posledné dve slová. Zložím a hľadím na displej, ktorý po chvíli zhasne.
Skúsim zavolať Adel, mojej nevlastnej sestre, potom aj Lene, mojej nevlastnej matke. Keď sa nedovolám ani jednej z nich, prepadá ma mierna panika.
„Môžu byť predsa niekde spolu, možno v kine," upokojujem sama seba a vytáčam číslo Meg.
Moja najlepšia kamarátka mi predsa vždy zodvihne, aj keď je na toalete.
Choroba našej doby, pomyslím si.
V podvedomí si predstavujem jej okrúhlu tvár, rovné hnedé vlasy strihnuté tesne pod ušami, s ofinou trošku šikmo do čela, a modré oči, ktorými sa na mňa usmieva. Voláme ju Meg, aj keď jej oficiálne meno, ktoré má aj v rodnom liste, je Magdaléna. Ona sama však tvrdí, že to meno je za trest, a tak si vymyslela skratku, ktorá jej akosi prischla.
Meg je také slniečko, vždy má dobrú náladu, nevie ju nič rozladiť a hádam ani nevie panikáriť. Na všetkom hľadá to dobré, určite to spraví aj v tejto situácii.
„Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné," ozve sa zo slúchadla.

Fajn. Tak sa všetci, ku ktorým mám blízko, momentálne nemôžu dostaviť k telefónu, a láskavo mi odpovedať. Pred očami sa mi ešte mihne Markova tvár, ale rýchlo ju odháňam.
Jemu volať nejdem. Rozišli sme sa, definitívne, spálila som za naším vzťahom všetky mosty.
Nevadí. Stávajú sa aj takéto nečakané veci, hovorím sama sebe v snahe upokojiť myšlienky, ktoré začínajú byť mierne panické.

Vrátim sa do vstupnej haly, vyzriem ešte z dverí von, či sa po ceste neblíži otcovo auto, alebo Peter, na svojej starej škodovke, no nevidím nič. Od dediny vidím žiaru svetiel, pouličné lampy sa už zažali. Všetko, zdá sa, funguje ako vždy.
Zamknem vchodové dvere, zdvihnem tašky, ktoré som nechala pri príchode v hale, a poberiem sa hore schodmi do svojej izby.
Po sprche sa prezlečiem do pohodlnejších džínsov a trička, sadnem k notebooku a zapnem ho. Prihlásim sa na facebook a rolujem príspevky smerom dole.
Posledné sú s časom 19:25, potom už nič.
Opakovane obnovujem stránku, aby sa načítali najnovšie, ale ukazuje stále to isté.

To je naozaj čudné.

Vzdychnem a začnem ich postupne prechádzať, nenachádzam však nič podozrivé.
Až keď prejdem zopár statusov a linkov, objavím jeden, ktorý ma zaujme. Samozrejme, pridal ho Mirec, neprekvapuje ma to, on je na takéto témy magnetom:

Miro Mirec Sedlák: kuknite na toto!!!
Čo to má znamenať?

Pod statusom je link s nadpisom: Vypustia na nás vírus, ľudstvu hrozí zánik!

Link je prepojený z jednej konšpiračnej, investigatívnej stránky, ktorú som už zopárkrát navštívila. Zvedavo naň kliknem.
Prečítam si článok dvakrát za sebou, a ostanem naň nemo civieť.

Vírus? Pôsobí okamžite?

Prejdem na stránke ešte zopár článkov, ale len tento jediný upozorňuje na túto záležitosť.
Naprázdno prehltnem a zavriem stránku.
Zbežne prejdem komentáre pod linkom, ktorý pridal Mirec, sú väčšinou podpichujúce a výsmešné. Odolám pokušeniu napísať k nemu tiež niečo.

Všetky komentáre, statusy, prepojenia na stránky, fotky, všetko je datované do 19:25 hod., potom ani muk.
Svrbia ma prsty, chcem napísať do statusu niečo ako „Je tu niekto?"
Hodiny na obrazovke počítača ukazujú niečo po deviatej večer.
Príde mi zvláštne, že už vyše dvoch hodín nikto z mojich „priateľov" nič nepridal, najmä, keď poniektorí tam pridávajú úplne každú svoju činnosť, denne majú množstvo statusov, fotiek a podobných somarín.
Nikdy nepochopím takýto život, aby každý vedel, čo práve robím, informovať o všetkom.
Koho to zaujíma?

Zatvorím stránku a zívnem.
Spánok a únava ma napokon premôžu, umyjem si zuby a vleziem pod prikrývku. Mobil nechám v pohotovosti na nočnom stolíku, a zhasnem svetlo.
Zaspávam hneď, ako zložím hlavu na vankúš.