9. deň "po"

   Keď otvorím oči, chvíľku dezorientovane žmurkám, kým zistím, kde som. A prečo.
Izba je už svetlá, ranné lúče ju oživili.
Zdvihnem sa zo zeme a prezerám si ju, napoly bdelá, napoly ospalá.
Vyzerá, že je to ateliér, všade sú maliarske stojany, plátna, štetce a už zaschnuté farby.
A množstvo obrazov, v rámoch či bez, na stenách, porozkladané na zemi. Fascinovane na ne hľadím, som nimi unesená, pretože sú nádherné. Tvoril tu naozaj talentovaný človek, možno umelec, ktorý sa tým aj živil, nerobil to len pre radosť.

Opatrne prejdem prstom po maľbe znázorňujúcej dievčatko na hojdačke. Ktovie, či ho maliar aj poznal, alebo to je len jeho fantázia. Obraz mi doslova počaroval, nemôžem sa naň vynadívať.
Ukazovákom obtiahnem siluetu dievčatka, rozviate vlasy, šatôčky. Vyzerá celé tak krehko, akoby sa malo každú chvíľku rozplynúť.
Prejdem pohľadom po celej miestnosti, až sa vrátim ku dverám. Cítim sa tu príjemne, no nemôžem tu stráviť celý deň, ako pštros s hlavou strčenou v piesku.

Bojím sa ísť von z izby, bojím sa čeliť Oliverovi. Zbabelo som pred ním utiekla, poháňaná strachom z... z čoho vlastne?
Zo seba? Z toho, že konečne pri niekom aj cítim a nie som ako socha? Z toho, že mi tie city umožnili prežiť okamihy s Oliverom?
Len spomienka na jeho bozky vo mne vyvolá triašku. A chcem to zažiť znova.
Som blázon, úplný.
Veď netuším, ako to berie on!
Nechcem byť ďalšou Lindou, len chvíľkové rozptýlenie.
Chcem viac, omnoho viac.
Nemôžem sa skrývať, utekať pred nevyhnutným, musím tomu jednoducho čeliť. Postavím sa na nohy, s rukami zovretými rozhodne v päsť, nadýchnem sa a vydýchnem.
Fajn, to bude dobré... dúfam... aspoň trošku.

Vyjdem potichučky z izby, rozhliadam sa, či niekdezazriem možno ešte spiaceho Olivera.
Byt je však prázdny, pohovka ustlaná, sviečka vyhorená. Nikde nikto.
Odbavím si rýchlo rannú hygienu, zjem z chladničky jogurt pár dní pred zárukou, a pritom stále čakám, kedy sa zjaví Oliver. Myšlienky mi kreslia jednu predstavu za druhou, reálne i absurdné. Ako sa budeme k sebe správať? Budeme sa tváriť, že sa nič nestalo? Že o nič nejde, a ideme ďalej?
Veď to boli len bozky?!
Ježiši, to je tak plytké, tak úbohé!
Nesmiem to dopustiť, musím zariskovať a staviť všetko na jednu kartu, a to na úprimnosť. Nech to bolí, nech je to nepríjemné, pravdou ostáva, že pretvarovať sa nechcem, a ani neviem.
Oliver je jediný, koho mám pri sebe, kto mi ostal. Nesmiem ho stratiť...
Keď začujem kľúče v zámke, skoro nadskočím. Oliver vstúpi potichu dovnútra, zavrie za sebou a vydá sa do kuchyne, keď ma zbadá sedieť za kuchynským ostrovčekom.
Zastane v polovici cesty a prekvapene zažmurká.
„Ahoj," pozdraví a položí na stôl niečo v papierovom vrecku.
„Ahoj," odzdravím opatrne, nespúšťam z neho pohľad.
Zavládne rozpačité ticho. Ani jeden z nás nevie, čo povedať. Alebo nechce prehovoriť ako prvý.
Napokon prelomím ticho, a ukážem na vrecko na stole.
„Čo si zohnal?"
„Croissanty," odvetí, nepohne sa však.
Prikývnem, zrazu neviem, čo so sebou, neviem, čo s rukami. Zovriem ich medzi stehnami, lebo mám pocit, že sa mi roztrasú. 

Odkašlem si, kým začnem, znie to ako škrabanie po drsnom povrchu. A poviem to prvé, čo mi napadne, nepremyslím si to vopred.
„Oliver, včera... ehm, včera som asi vypila viac, než by som..." zaseknem sa, lebo jeho výraz mi vraví, že vedel presne, s čím začnem. Doslova kričí: Myslel som si, že presne toto povieš!
Nečaká, kým dopoviem vetu, schmatne vrecko a pohne sa k pultu v kuchyni.
Ani sa nehnem, neschopná ďalších slov.
V hrdle mi navrie hrča emócií, derú sa von, no nevydám ani hláska.
Pohnojila som to, úplne. Som najväčšia chudera sveta, odháňam od seba jedinú blízku osobu, ktorá mi ostala...

Oliver vyloží croissanty z vrecka na plech a zapne rúru, sú teda mrazené, treba ich upiecť. To značí, že prechádzal ostatné byty, aby niečo na jedenie našiel.
Stará sa, aj keď... čo vlastne? Mohol odísť? Nechať ma, nech si poradím?
Jasné, že mohol, no nespravil to.
Dáva mi to iskierku nádeje, že predsa nie je všetko v háji.
„Nezaslúžil si si to, nemala som zdrhnúť," začnem, tentokrát odhodlaná povedať všetko, čo chcem.
„Ja si ťa vlastne vôbec nezaslúžim, si úžasný človek, a ja ti len..." stojím pri ňom, stačí natiahnuť ruku a...
Oliver stojí chrbtom ku mne, vystretý, napätý, viem ale, že počúva.
A tak pokračujem.

„Chcem, aby si vedel, že neľutujem, že sme sa... že sme... utiekla som, lebo ma vyľakalo, čo pri tebe cítim. Všetky tie pocity, čo si vo mne vyvolal, ja ich... takto nepoznám," hlesnem už pošepky, lebo ma premáhajú slzy. „Len mi, prosím, pomôž dôjsť k tomu séru, potom môžeš ísť svojou cestou, nebudem ťa obmedzovať, už nie."
Strhnem sa, keď náhle tresne rukou do kuchynského pultu, až nadskočia riady.
„Do riti, Anna!" zanadáva. „Čo mi to teraz... Myslel som si, naozaj, že povieš niečo ako toto sa nemalo stať alebo to bude tým prežitým vypätím, zabudnime, dobre?, ale ty... ty povieš niečo, čo ma mätie ešte viac. Sakra!"
Zvrtne sa ku mne, tvári sa zmätene. Neviem odhadnúť, s čím na mňa vyrukuje.
„Ty... si neskutočná," pokrúti hlavou. „Celú noc som premýšľal, čo sa stalo zle, či som neprekročil a nezbúral tú tenkú hranicu medzi nami... ale neľutoval som to, ani chvíľku. A nikdy nebudem."

Pristúpi ku mne a pohladí mi líce. Pripadá mi akýsi iný, vnímavejší. Akoby včerajší večer zmenil všetko medzi nami.
Hľadí mi uprene do očí, blúdi mi tvárou, akoby niečo hľadal, po niečom pátral. Naprázdno prehltnem, vnímam ho každým kúskom seba.
„Takže všetko medzi nami bude... zase ako doteraz, áno?" šepnem opatrne.
Spustí ruku a trochu sa zamračí.
„Hráš mi na city?"
„Nie, prečo?"
„Protirečíš sama sebe... chceš, aby bolo všetko ako predtým? Alebo sa my dvaja..."
„Oliver, povedala som ti, čo cítim, čo sa vo mne deje. Nechcem sa vyhovárať na nejaké pomätenie z alkoholu či podobné sprostosti!" sypem zo seba, lebo náš rozhovor začína ísť smerom, ktorého sa bojím.
„Potrebujem ťa, nepopieram..."
„Ako? Ako ma potrebuješ?" preskočí mu hlas.

Sklopím zrak k zemi. Celé je to zle.
„Oliver, nerob to ešte ťažším, vieš, že ťa potrebujem. Jeden druhého potrebujeme, inak by sme sa zbláznili! Možno to už dávno vzdali, neviem... má svoj význam, že si ma našiel a..."
„Ani netušíš, aký," zamrmle.
Zamračím sa naňho, nič ďalšie však nepovie.
„Vieš, ako to myslím," zdôrazním.
„Práveže netuším, Anna. Už som ti raz povedal, že ti všetko vidieť v tvári, v správaní. Vidím to na tebe, viem, že to nie je len povrchné, že je v tom niečo viac. Cítiš viac, než len vynútené spojenectvo, je tak?"
Má ma prekuknutú, to nemôžem poprieť. Ako z tohto vykorčuľovať bez ujmy?
„Nejde o to, čo cítim, Oliver," zaklamem.
„Pred chvíľkou si tvrdila niečo iné."
„To bol včerajší večer a objasnenie môjho správania. Aby si si to nevysvetlil zle!"

Odstúpi odomňa vzdialenosť paží, a smutne sa na mňa zahľadí. Ruky má spustené pozdĺž tela, ovisnuté plecia, pôsobí unavene.
„Bolo to od teba aspoň úprimné?" v hlase mu počujem náznak sklamania.
Prikývnem a odvrátim sa, vyhŕknu mi slzy.
Chcem mu povedať, že to boli tie najúprimnejšie slová, aké si zaslúži, no nie som toho schopná.
„Nechcem ťa nútiť do niečoho, čo ty sama nechceš," povie. „A nemusíš sa báť, k séru sa dostaneme, sľubujem!"

Ježiši, celého to dopadlo úplne inak, ako som chcela! Úprimnosť nebola správna karta, len všetko ešte viac zamotala.
Skoro mu vyznám svoje city, a napokon je z toho pokazené priateľstvo.
Dva týždne.
Poznám ho len necelé dva týždne. Ale zároveň najťažšie dni svojho života.
Zmenilo sa toľko vecí.
Zmenilo sa všetko, od základu.
Za ten čas sme sa lepšie spoznali, museli si na seba zvyknúť, prispôsobiť sa jeden druhému, naučiť sa spolu vychádzať. Naučili sme jeden druhému dôverovať, lebo i jediný nesprávny krok mohol byť osudný.

A postupne som sa doňho zaľúbila, pomaličky, ako keď rozkvitá nový kvietok, lupeň po lupeni.
Ja, skôr racionálna a vždy všetko analyzujúca z každej strany.
Ja, čo dávam prednosť praktickej stránke pred spontánnosťou.
Ja, čo skrývam emócie, city pod „pokličkou", aby mi nebolo ublížené.
Ja sa po dvoch týždňoch zamilujem do chalana, ktorý je môj pravý opak.
Ťažkosti a opletačky s osudom, ktorý s vami kruto vyšachoval, asi zblížia ľahšie, ktovie? My si tú cestu k sebe stále hľadáme.
A sťažujeme, ako aj teraz.
Pripadá mi, že pokiaľ ide „len" o prežitie, tak je všetko bez chybičky. Akonáhle do toho zatiahneme kúsok seba, svoje city, svoje názory a predstavy, už to nie je také ľahké.
Každý sme iný. A predsa sa potrebujeme.

Pípnutie rúry s upečenými raňajkami, ma vráti do reality. Oliver ich šikovne vyberá a kladie na taniere, voňajú priam kráľovsky, slinky sa mi už zbiehajú. Odloží prázdny plech stranou a posadí sa oproti mne.
Nepoviem nič ďalšie, aj keď to možno čaká.
Možno chce, aby som vyvrátila, čo povedal, hodila sa mu okolo krku a presvedčila ho, že mi nezáleží ani tak na sére, ako na nás dvoch, že sa chcem posunúť ďalej, opustiť istoty priateľského vzťahu.
Že je pre mňa viac, než len prostredník v ceste k cieľu.

Ale... nemôžem, i keď je to v podstate pravda. Opäť poslúcham hlas rozumu, tej racionálnej časti, ktorá ma vždy skúša, a ktorá zatiaľ vždy vyhráva.

° ° °

„Ráno, keď som si bol zabehať, som zazrel letieť jedného drona*, prehovorí do ticha Oliver. K predošlej téme sa nikto z nás už nechce vrátiť.
Prekvapene naňho zízam, strácam schopnosť hovoriť, tak ma jeho slová prekvapia.
To znamená jediné - nie sme tu sami.
„Našťastie úplne opačným smerom, ale aj tak ma to zaskočilo."
Koho by nie?
Ja by som na jeho mieste asi utekala s panikou v očiach kadeľahšie.
„Myslíš, že o nás vedia?"
„Nemyslím, som si istý, že ma nevidel. Skôr len mapujú terén, podľa mňa," siahne po croissante a zahryzne sa doňho, aj keď ešte nevychladol.
„Doteraz sme žiadneho nevideli, takže to znamená, že prišli do mesta len nedávno, možno len včera, predvčerom."
„Alebo niekde v pokojne sedia a sledujú každý pohyb v meste," dodávam a tiež si vezmem z taniera croissant.
Prikývne. „Aj to je možnosť, ale to by znamenalo, že s niekým spolupracujú a hlásia to."
„Hlásia?"
„Čím bližšie sme k miestu určenia, tým to bude nebezpečnejšie. Ktovie, koľkí prežili? Koľko majú k dispozícii séra?
Ostáva len týždeň, aby sme sa tam dostavili. Možno majú svojich ľudí, ktorí to monitorujú."
Znie to celkom rozumne, môže to byť aj takto. Alebo si mapujú terén nejakí zabijaci, ktorí sa nás cestou pokúsia zlikvidovať.
„Čo ak nás chcú odstrániť?"
„Prečo si to myslíš?"
„Ak je séra málo a preživších priveľa..." zámerne nedopoviem.
Oliver zje croissant, vezme si ďalší a ten posledný posunie predo mňa. Stále sa o mňa stará. Je úžasný.
Nezaslúžim si ho.

„Každopádne musíme ísť ďalej, preč odtiaľto. Ak náhodou nájdu Lindine telo, aj keď pochybujem, lebo je zasypané sutinami, pochopia, že nešla sama. Málokto teraz kope sám za seba."
„Budú hľadať spoločníka," doplním si nevyslovené. Prikývne a vstane, pohľad mu zablúdi k hodinám.
„Vyrazíme o jednej, motorku som dotlačil pred dom a prezrel ju, musíme už len niekde natankovať."

Prikývnem a siahnem po poslednom croissante. Máme štyri hodiny, kým vyrazíme. S istotou viem, že to budú veľmi dlhé štyri hodiny. Zbaliť nejaké čisté veci, nové hygienické potreby, vodu a lieky zaberie málo času. Už to za ten čas mám celkom dobre zvládnuté, v každom byte majú veci inde, no hľadanie je najmenej.

Dám sa do poriadku i ja, v kúpeľni si kontrolujem zranenú nohu, mám problém osprchovať sa tak, aby som si ranu nenamočila. Podarí sa mi to, aj keď som z toho unavená viac, akoby som bežala maratón. Navlečiem sa do čistého spodného prádla, čo som si v byte našťastie predtým našla, oblečiem si tričko a chystám sa s námahou na nohavice, keď sa ozve zaklopanie.
„Anna, môžem sa ti pozrieť na tú nohu?"
Je telepat, či čo?
„Netreba, zvládnem to!" odmietnem ho, obviažem si ju už aj sama, nie je to nič ťažké.
„Idem dnu, Anna!"
„Opovážiš sa...!"
Vojde rázne do kúpeľne, nestihnem sa ani nadýchnuť a dopovedať vetu, tobôž sa nejako zakryť. Našťastie už mám na sebe tričko, takže ma vidí „len" v nohavičkách.
Prečo som, sakra, za sebou zabudla zamknúť?
„Oliver!" zrúknem naňho podráždene. „Trošku rešpektu, prosím! Mám nárok na súkromie!"
„Len skontrolujem, či sa ti to nezapálilo, neboj. Nepozerám sa... v podstate," uškrnie sa. „Ehm, pekné nohavičky."
Zaženiem sa naňho, ale uhne sa.
„Si neskutočný!" zamračím sa.
„Sadni si, nech sa ti na to pozriem," zasmeje sa pobavene, v tej chvíli je tak krásny...

- - -
*Dron - bezpilotné lietadlo (niekedy UAV z anglického Unmanned Aerial Vehicle alebo tiež dron z anglického Drone) je stroj bez posádky, ktoré môže byť riadené na diaľku, alebo lietať samostatne pomocou predprogramovaných letových plánov, alebo pomocou zložitejších dynamických autonómnych systémov.