Pocit, že Oliver vie niečo viac, ma neopúšťa, moje podozrenie trvá. Určite by nereagoval, ako pred chvíľou, keby za tým niečo nebolo. Zradila ho reč tela, dávam si teda v duchu predsavzatie dostať to z neho, za každú cenu.
„Fajn, som veru hladná, môžeme niečo pozrieť," súhlasím s návrhom najesť sa. Podarí sa nám zhromaždiť celkom slušné zásoby, lebo vysvitne, že ešte funguje chladnička s mrazničkou, takže nie všetky potraviny sú skazené. Lasagne z mrazničky šupneme do rúry, a celé to zaklincujeme zmrzlinou, ktorú máme ako dezert.
Už veľmi dlho sme nemali takúto hostinu. A instantné či suché potraviny, sa nedajú jesť v kuse, prejedia sa, aj keď je človek v našej situácii vlastne vďačný, že má čo do úst vložiť.
Ani jeden z nás sa nevráti k nedokončenému rozhovoru, obaja mlčíme, aj keď už nemáme plné ústa. Zavládne medzi nami rozpačité ticho.
Slnko sa prehupne za obzor, zostávajú za ním len žeravé čarbanice na oblohe, ktoré časom tiež pohasnú.

„Čo spravíme s Lindiným telom? Necháme ju tam?" vypadne zo mňa otázka, čo mi behá po rozume.
Oliverom pri zmienke o Linde až mykne, a prekvapene na mňa pozrie.
„Čo chceš ako urobiť? Pochovať ju?"
„Zaslúžila by si to, nie? Ako ľudská bytosť predsa, posledná služba..."
„Nedostaneme ju odtiaľ, ktovie, ako je zasypaná po tých výbuchoch. Necháme ju jednoducho odpočívať tam."
„To je kruté," namietnem.
„Myslíš? Tak si ju choď odtiaľ vyhrabať a vystroj jej aj pohreb, keď si taká láskyplná samaritánka."
„Och, a ty si bezcitný ignorant!"
Hlasno si vzdychne a pokrúti neveriacky hlavou.
„Ty si s tým začala, tak ti dávam rozumné vysvetlenia, preboha!"
„Bola chvíľu s nami, je samozrejmé, že ma to trápi, nie?"
„Ublížila ti, Anna, nie tak náhodou? A teba ešte zaujíma, aj keď je už po smrti?"

Zaseknem sa v rozbehnutej hádke a hľadím nechápavo naňho. Strácam niť myšlienok vo chvíli, ako ku mne dôjdu jeho slová.
„Čo si to...?"
Prehrabne si nervózne vlasy, nepozrie na mňa. Otočí sa a vykročí smerom ku dverám, no vráti sa, a pozrie mi priamo do očí.
Ticho ho pozorujem čakajúc na objasnenie.
„Nechcem sa hádať, Anna," začne. „K ničomu to nevedie, absolútne k ničomu. S Lindou už nič nespravíme. Ostane, kde je. Bodka. Nezačínaj, prosím, s hlúposťami, nepodstatnými..."
„Ako si myslel to, že mi ublížila?" skončím mu do reči.
Chvíľu je medzi nami hmatateľné ticho. Uvažuje, čo mi odpovie.
„Ty predsa vieš," povie len, a odíde.
Naraz je z bytu preč, a ja tam stojím ako socha.
Ja viem? Áno! Áno?
Ale, ako to vie on?
Vie, že ho Linda len využila? Nechcel sa s ňou vyspať? Premohla ho len tá pradávna živočíšna potreba? Lebo je chlap?

Emócie mnou doslova lomcujú, vrie to vo mne. Viem, že keby neodišiel, pohádali by sme sa, a to strašne.
Zrak mi padne na vázu na konferenčnom stolíku, schmatnem ju a šmarím z celej sily za ním, do vchodových dverí. Roztriešti sa hádam aj na stovky úlomkov.
Hľadím na ne a cítim sa rovnako.
Rozbitá, ublížená.
Oliver má pravdu, zase. Linda mi ublížila, a ja z akýchsi nepochopiteľných dôvodov ešte myslím na jej pohreb. Aby odpočívala v pokoji... som ťava!
Hrozná, naivná, sprostá ťava!
Šibnutý ľudomil.

Zvrtnem sa a zamierim k baru v obývačke. Kašľať na ňu! Kašľať na Olivera!
Viem si len vybrať, do koho sa zamilujem, len čo je pravda!
Otvorím dvierka na ukážkovo zásobenom bare, a siahnem po fľaši s jantárovou tekutinou. Nalievam si štedro do pohárika, chcem spláchnuť všetku pachuť slov, výčitiek a myšlienok...
Včera som nezvládla ani jeden, dnes mám v ruke pohárik opäť.
Naozaj to bolo len včera?
Dvadsaťštyri hodín späť?
Vypijem ho na ex, hneď ma zadúša kašeľ, pitie je silné a ja nie som zvyknutá piť. Pohárik tresnem späť na stôl, znova ho naplním, nevypijem ho však. Musím najprv spracovať prvú dávku.

Myšlienky mi zablúdia v čase späť, k večeru pred týmto.

V tej spomienke vidím Lindu, ako sedí pri Oliverovi, a niečomu sa práve všetci smejeme. Linda zvodne, ako to dokáže len ona, a akoby mimochodom sa ho pritom dotkne stehna, on si to však nevšíma, alebo zámerne prehliada. Pozrie na mňa a žmurkne tak, že to vidím len ja, a jeho oči sa na mňa smejú. Vždy sa na mňa smejú, zatiaľ čo na Lindu pozerá vždy tak... no do hája!
Nie... namýšľam si to!
To predsa nemôže byť...
Vidím sama seba, s pohárikom v ruke oproti nim, ako sa tiež usmievam. Vlasy mám čerstvo umyté, už skoro suché, a lemujú mi tvár svojím zvyčajným neusporiadaným spôsobom. Linda to nazvala „hrozne strapaté", ale, kupodivu, nevadí mi to.
Oliver je oblečený športovo - elegantne, veľmi mu to sekne, až neuveriteľne.
A Linda, tá priam žiari. Pri ňom.
Odkedy zistila, že má možnosť nosiť beztrestne, a najmä bezplatne, najdrahšie kúsky, ktoré v ľudoprázdnych butikoch nájde, bola vždy vyobliekaná ako z magazínu.
A pristalo jej to, skonštatujem úprimne. Vyzerá ako bábika barbie, nebesky modré oči, blond vlasy, vysoká a štíhla, aj push-upka robí svoje.
Ako ich tak pozorujem, sediac naproti nim, uvedomím si, že im to spolu pristane.
Ja som ako piate koleso na voze, nižšia, aj keď „obdarená" na tých správnych miestach, gaštanové neposedné kučery a pehy.
V porovnaní s Lindou absolútny prepadák.

Tuším už od začiatku, že Linda po Oliverovi pokukuje.
„Máš s ním niečo?" prekvapuje ma jej priama otázka už na ďalší deň, ako sme ju stretli.
„Spíte spolu?" upresní, keď na ňu bez slova hľadím.
Nedochádza mi hneď, na čo naráža.
„Nie... nie, sme len priatelia," bola moja odpoveď.
Vtedy som si to myslela.
Verila som tomu, aj keď občas som sa pristihla, že si Olivera obzerám.
Páčil sami, už vtedy v lietadle, keď bol len pilot.

Odvtedy ju sledujem, ako ho balí, zvádza, flirtuje s ním. Až okato.
Neviem však posúdiť, či úspešne, lebo Oliver sa k nej správa stále rovnako. Tuším, že večer sa bude snažiť využiť vo svoj prospech, dám na to svoje kučery.
Uchlipkávam si len po troške z pohárika, zatiaľ čo tí dvaja naproti už pijú druhý. Sherry je sladké a opojné, rýchlo stúpa do hlavy. Linda sa čím ďalej viac túli k Oliverovmu boku. Nakloní sa k nemu, niečo mu pošepká do ucha, a pozrie na mňa, no rýchlo odvráti pohľad.
Oliver sa zasmeje, tak od srdca, krásne. Vnútrom sa mi pri tom zvuku rozlieva niečo teplé, hrejivé, a neznáme. Ešte som nič podobné pri nikom nepocítila.

Bavia sa, rozumejú si, zrazu si tu pripadám navyše. Nechávam Linde prázdne pole, vstanem, a rozlúčim sa.
„Udrelo mi to do hlavy," zaklamem a odložím nedopitý pohárik na stôl.
„Pôjdem si radšej ľahnúť."
„Dobrú," zatiahne Linda sladkým hláskom a zamáva mi. 
„Vážne nezostaneš?" pýta sa Oliver.
Pokrútim hlavou, že nie.
Presviedčam samú seba, že to sklamanie v jeho hlase si len navrávam.
Keď zatváram za sebou dvere izby, zachytím ešte jeho pohľad. Dopije pohár s očami stále upretými na mňa. Nevydržím to a preruším ho zatvorením dverí...

• • •

Vložím si hlavu do dlaní, dochádza mi, že vtedy som spravila tú osudnú chybu, že už vtedy som si nechala ublížiť.
Keď som ich nechala samých.
S načatou fľašou.
Zviedla ho. Nechal sa opiť, nechal sa zviesť.
Som zbabelec.
Opúšťam bojisko, a ešte nepadol jediný výstrel. Vzdávam sa, to mi ide, priam skvelo.

V hrdle mi navrie hrča pocitov, unikne mi vzlyk.
Keby som neodišla, spravila by to? A on by jej podľahol?
Chcel ju, dofrasa,naozaj tak strašne?

Potopím otázky v ďalšej dávke z pohárika, ešteže som najedená, lebo inak by som už bola asi namol, pri mojej neskúsenosti s pitím. Zametiem črepy od dverí, vyhodím ich do koša, a vraciam sa na chodbu, potrebujem si vyvetrať hlavu. Byt nechávam ponorený v šere, nezapálim sviečky, aj keď vidím, že ich Oliver pripravil, kým som spala.

Netuším kam išiel, ale v podstate je mi to jedno.
Rýchlo pozriem číslo bytu, nech sa viem vrátiť, aj keď rozmýšľam, či sa vrátim.
Mám chuť odísť úplne preč, vykašľať sa na neho a niekam sa skryť, zahrabať a počkať, či ma vírus dobehne, či som nakazená.
Alkohol mi mieša myšlienky, s triezvou hlavou by som takto neuvažovala.
V tmavej chodbe zakopnem a zrútim sa na zem. Zanadávam, lebo dopadnem rovno nazranenú nohu. Do čerta!

Tmu vzápätí rozreže slabý pás svetla z baterky. Vystrašená zaspätkujem, no nemám sa kam skryť, a kým vstanem, zbadajú ma.
„Čo tu stváraš?" počujem známy hlas, a vydýchnem si. Oliver, našťastie.
Vzápätí však ľutujem, že sme sa neobišli. Zasvieti mi priamo do tváre.
„Prestaň!" zvolám, brániac sa pred jej svetlom. „Nesvieť mi rovno do očí!"
„Prepáč," odvráti svetelný lúč. „Čo tu robíš? Kam si sa vybrala? Sama?"
„Do toho ťa nič," odvrknem a vstávam. „Chcela som sa len ísť prevetrať."
Pristúpi ku mne, baterku zhasne.
Pohltí nás tma.
„Vrátime sa, vonku to nie je bezpečné, a určite nie samotnej."

Chytí ma za ruku a vyberie sa so mnou smerom k bytu. Ostanem pevne stáť na mieste, takže mnou trošku trhne, a on sa vráti o krok späť.
„Kto si myslíš, že si, keď mi rozkazuješ?" vykrúcam sa mu zo zovretia.
„Nie si môj otec, ani nikto... Pusť ma!"
„Anna," vzdychne si. „Už som ti raz povedal, že sa s tebou nechcem hádať kvôli hlúpostiam. Ideme!"
„Nikam... s tebou... nejdem!" zvyšujem naňho postupne hlas a odvrátim sa na odchod.
Prejdem len dva kroky, dostihnú ma najprv jeho slová, vzápätí aj on.
„Dal som tvojmu otcovi slovo..." schytí ma okolo pása a prehodí cez plece, pripadám si ako vrece.
Zalapám po dychu, nielen od prekvapenia, že si ma vyložil na plecia.
„Čože si dal? Môjmu... Pusť ma, okamžite!" metám sa, ale ani to ním nepohne.
„Oliver!" už naňho kričím, búcham mu päsťami do chrbta, ale nereaguje. Mlčí. Akoby sa mi jeho slová len zdali.
Vstúpime do poodchýlených dverí bytu, zabuchne za nami a zamkne, kľúč si dáva do vrecka nohavíc. Skôr to počujem, ako vidím, lebo byt je už tmavý, ale štrngot kľúčov rozoznávam. Nevšimla som si, že boli vo dverách, či ich mal so sebou?

Postaví ma na nohy, baterkou si posvieti pred sebou a zapaľuje sviečky. Hlava sa mi motá z práve zistenej skutočnosti, výdatne jej pomáhajú aj vypité poháriky.
„Poznáš môjho otca, Oliver?"
Poznal si?
Nič. Žiadna odozva.
„Hovoril si s mojím otcom, predtým, než..." skúšam znovu.
„Vidím, že si začala bezo mňa," preruší ma a ukáže na pohárik a otvorenú karafu s whisky na stole. „Nebude ti prekážať, keď sa pridám, hm?"
Prejdem pohľadom od neho k whisky a späť.
„Nalejem ti ešte? Zdalo sa mi, že z teba niečo cítim... a ty predsa..."
„Oliver! Vykašli sa teraz na pitie!" preruším ho prudko.
„... predsa nepiješ, mám pravdu?" pokračuje pokojne ďalej.

Zmienka o otcovi vo mne zabije hádam všetok alkohol, moja myseľ sa chytá tejto skutočnosti ako topiaci sa slamky.
„Povedz mi, čo vieš!" vyzvem ho nedočkavo.
„Daj si so mnou, po dnešku to potrebujeme!" podpichuje ma ďalej.
Zabodnem doňho namosúrený pohľad. Načiahnem sa po poháriku, ktorý som tam nechala, a naznačím mu, nech mi naleje.
Tak on chce takýto boj?
Tak ho bude mať, ale začnem ja, a to pekne zákerne.

„Máš pravdu, potrebujem ho, najmä po tom rannom prekvapku s Lindou," zasadím ranu pod pás.
Vidím, ako ním mykne, pozrie však do pohárika a odpije si dobrú polovicu. „Prekvapku vravíš?" zatiahne. „Prečo ťa to prekvapilo?"
„A nemalo? Och, ona ti vliezla do postele, a ty si ju nedokázal odohnať, chudáčik..."
„Váž slová, Anna!" zavrčí, asi som zaťala do živého.
„A tak si sa s ňou proste musel vyspať," pokračujem a obrátim do seba obsah pohára, už ma ani nestrasie.
„Asi to nebolo ktovieaké, keď ťa k tomu..."
„Bol to len sex! Bohapustý akt, nič viac!" prikročí ku mne tak nečakane, až skoro odskočím. „Opila ma, vážne si na nič nespomínam, a keď si nás ráno našla, ja..." prehrabne si rukou vlasy, váha.
A ja mlčím, len naňho pozerám a čakám, s čím vyrukuje.

„Anna, keby si sa vtedy videla," zašepká, už stojí tesne predo mnou. „Zračia sati v tvári všetky emócie, ktoré práve prežívaš, vieš to? A keď som videl, čo sa v tebe odohráva práve v tej chvíli, keď sa Linda zdvihla pri mne, aby si ju dobre videla..."
Zadržujem dych, obávam sa ďalších slov. Krútim záporne hlavou, nech prestane, ale on pokračuje.
„Niečo vo mne sa zlomilo. Neuvedomil som si hneď vážnosť situácie, a keď som vstal a zistil, že som nahý..." vzdychne a prejde mi prstom po líci.
Doslova ma to páli, ale vydržím.
„Pochopil som, čo Linda spravila. Zákerne a vypočítavo."
„Obaja ste spravili, Oliver!" vyhŕknem zlomene.
„Na to treba dvoch... och, či vy ste vlastne mali len bohapustý sex!"
Odvrátim sa od neho, o krok ustúpim. Whisky ma zrazu neznesiteľne páli v žalúdku.
„Nič to neznamenalo, nebolo to milovanie."
„Viem rozpoznať tie dve veci, to nemusíš pochybovať!" odvetím prudko, nechtiac mi unikne vzlyk.
Mysľou mi preletia tie vyše dva roky s Markom.
„Len sexu som si užila viac, než dosť... sexu, nie milovania! Do riti!"
„Milovať sa chcem s niekým, komu som dal svoje srdce, bez pochýb a obáv, a koho srdce tak vlastním i ja, Anna."

Mlčky vstrebávam jeho slová, hrejú ma pri srdci, obaľujú ho, hladia. Prenikajú ním. Nikdy som od chalana nepočula krajšie vyznanie...
Počkať! Prečo mi to vraví? 
„K Linde som nič necítil, ona ma len využila, pochopil som to," prizná. „Nie je to príjemné poznanie, to nie. Ale už to nevrátim, stalo sa..."
Uvedomujem si, že ho to muselo tiež zabolieť. Užil si, možno uľavil mužskej potrebe, áno, možno si na to nespomína, ale tiež má city. Hrdosť.
Cítim sa zrazu strašne hlúpo.
Len mlčím a sledujem plameň sviečky, ako sa mihotá v priestore.

„Myslím to vážne, Anna. Každé slovo," prehovorí do ticha. „Mrzí ma, čo si si prežila, že si nespoznala to krásne, pravé..."
„Nič ťa nemusí trápiť, ježiši!"
Kedy sa to zvrhlo na debatu o sexe?
Stojím tam ako stĺp, nedokážem sformulovať rozumnú a neutrálnu odpoveď. Pohrávam sa s prázdnym pohárikom v ruke, radšej ho položím.

S týmto chalanom sa poznám necelé dva týždne, a už preberáme dosť chúlostivú tému...
Predtým bol pre mňa len anonymný človek, pilot, s ktorým som zopárkrát letela. Za ten vyše týždeň sa však postupne stáva jedinou osobou, na ktorú sa môžem úplne spoľahnúť, vo všetkom.
Znie to bláznivo, lebo on skutočne je jedinou osobou, vlastne na celom svete, pretože nemáme najmenšie tušenie, koľko ľudí ešte žije.

„Nemusí, chápem," povie on zmierlivo. „Ale, predsaje to tak."
„Mám ti za to poďakovať? Nestojím o tvoj súcit."
„Nie je to zo súcitu... raz prežiješ, čo som vravel."
Zasmejem sa jeho tvrdeniu.
Nemôže to vedieť!
A jasné, veď teraz mám na výber z toľkých možností!
Zažmurkám, odháňajúc slzy, čo hrozia, že sa z ľútosti objavia, a podám mu svoj pohárik.
Nadvihne obočie.
„Stačilo, nemyslíš?"
„To viem hádam najlepšie ja!"
„Bude ti zajtra zle."
„Odkedy ti na tom záleží?" prehovorí zo mňa jantárová tekutina, ktorú som už vypila.
Skloní hlavu, akoby uvažoval, čo mi rozumne odpovedať, no vzápätí ju prudko zdvihne a zavŕta sa do mňa pohľadom.
„Záleží mi na tebe, Anna," preskočí mu hlas, znie zrazu úplne inak, pre mňa tak neznámo...