Opatrne sa otočím, aby som stála čelom k Oliverovi.
„Výborne," pochváli ma. „Teraz vieš, čo máš spraviť. Všetku silu daj do nôh," opakuje už raz povedané.
Pohľadom si premeriam vzdialenosť medzi rebríkmi. Teraz, keď na ňom visím, je zrazu všetko iné. Pripadá mi to strašne ďaleko, prepadáva ma neistota. Nezvládnem to, som príliš nízka, moje krátke nohy ma tak ďaleko nedostanú. 

„Anna, dívaj sa na mňa," prihovára sa mi opäť Oliver. „Nepozeraj sa dole, pozeraj len  na mňa, som tu pre teba a... nestratím ťa!"
Vpíjam do seba jeho slová.
Prstami kŕčovito zvieram kovovú tyč rebríka za sebou, ide doslova o sekundy, a ja nie som schopná pohnúť sa vpred. Ale viem, že musím. Teraz. Skočiť.

Z celej sily, akej som v tej chvíli schopná, sa odrážam a púšťam kovovej priečky. Telo sa mi nahne nad prázdnotu medzi mnou a Oliverom, a ruky automaticky naťahujem vpred. Sústredím sa na miesto, kde sa chcem chytiť, vidím ako sa približuje k mojim rukám. Váha tela ma už ťahá nadol, cítim klesanie, ale sústredím sa len a len na rebrík. Oliver je blízko.
Nadýchnem sa a pod rukou konečne zacítim kovový chlad. Pevne zovriem priečku, držím sa jej ako poslednej istoty, druhú však nedokážem vytiahnuť. Ostávam visieť nad prázdnotou podo mnou, zachváti ma panika, že spadnem ako Linda.
Metám sebou v snahe dočiahnuť nad seba aj druhou rukou, za každú cenu, keď ma okolo zápästia chytia teplé dlane.

„Mám ťa!" zakričí Oliver a podáva mi druhú ruku. V hukote ohňa zo spodných okien ho mám problém počuť, ale stačí mi jeho stisk a viem, že je to už dobré.
Keď ma trochu povytiahne k sebe, už nemám problém chytiť ho aj ľavou rukou.
Dokázala som to!
Srdce mi bije ako o závod, ešte nikdy v živote som sa takto nebála. Stačil by kúsok a...
Sústredím sa na priečky rebríka pod nohami, Oliver stojí s nohami zakliesnenými o jeho vonkajšiu konštrukciu. Ťahá ma nahor, a ja si až vtedy uvedomujem, že sa musel predkloniť v páse, aby mi pomohol. Sám riskoval pád, len aby ma vytiahol k sebe...
Stúpam nohami po priečkach, zatiaľ čo ma stále ťahá a sám sa vystiera, aby sa opäť dostal do stabilnej pozície, na úzkom rebríku to nie je ľahký postup. Snažím sa nemyslieť na to, že prakticky kĺžem po jeho pevnom tele, cítim pod sebou každý sval napínajúci sa mu námahou.
Ostávam stáť s tvárou pred tou jeho, dych sa nám mieša dohromady.
Vidím mu v tvári vypätie, no i úľavu, že som to zvládla. Aspoň ja.

„Zvládli sme to," povie, akoby si práve prečítal moje myšlienky.
„Teraz sa musíme rýchlo dostať na strechu, netuším, koľko máme času," pozrie smerom nad nás.
Rukami zovriem vonkajšiu stranu rebríka ešte pevnejšie, musím teda vyšplhať ešte vyššie, čo ma vôbec neteší. Až teraz, stojac tak blízko pri ňom, si uvedomím, že sa trasiem ako osika. Pochybujem o sebe, netuším, či to dokážem.

Vráti sa očami späť k mojej tvári, stretnú sa nám pohľady.
„Celá sa trasieš," šepne. „Zvládneš to ešte?"
„M-m-myslím, že áno," privriem na okamih oči, vdýchnem do pľúc dávku vzduchu, aby som sa upokojila.
„Len sa z toho... musím... spamätať."
„Nemysli teraz na to, čo sa stalo Linde," počujem ho tak blízko, až prekvapením otvorím oči.
„Viem, je to strašné, a som z toho tiež v šoku, ale nič s tým už nespravíme. Musíme ísť proste ďalej, ty a ja, rozumieš?"
Vpíja sa do mňa tými zelenými očami, prižmúri ich, až mu husté mihalnice kreslia na lícach tieň.

V tej chvíli, visiac s ním na úzkom rebríku, v tej najabsurdnejšej chvíli, aká len môže byť, sa moje srdce rozbehne nanovo, ožíva, doteraz zaspaté, schúlené pred bolestným zistením z rána, a ja si celým svojím bytím uvedomím, že ho milujem.
A to už dávno, od začiatku tohto bláznivého žitia.
Od začiatku našej spoločnej snahy prežiť, kedy mi už nespočetnekrát dokázal, že stojí pri mne, že sme odkázaní jeden na druhého, vo všetkom. Nepokazila to ani Linda, ani jej nečakaná a zákerná rana pod pás.

Chudera Linda, teraz leží už bez životného tepla na studenej dlažbe, ktorej chlad jej pomaly prenikne do stuhnutých údov, a celú ju pohltí. Možno to nemyslela až tak kruto, ako to vyznelo, chcela si len užiť, a Oliver bol naporúdzi.
Ospravedlňujem jej konanie, lebo je mŕtva? pýtam sa v duchu.
Mám však pocit, že od začiatku jej šlo práve o to, ublížiť mi, aj cez Olivera.
Nikdy sa však už nedozviem, čo ju k tomu viedlo, prečo konala, ako konala?

Ubehnú len stotiny sekundy, čo mi tieto myšlienky víria hlavou, prebíja ich tá nová skutočnosť, ktorú som si práve uvedomila. Sála z každej mojej čiastočky, a možno ju Oliver práve číta v mojich očiach.
Uhnem rýchlo pohľadom.
„Vyleziem, zvládnem to," poviem rýchlo a zdvihnem hlavu nahor zisťujúc, ako to rýchlo spraviť.

„Pomôžem ti, zdvihnem ťa kúsok, aby sa ti lepšie liezlo."
„Nemusíš..." namietnem, ale to ma už chytá okolo pásu, pridržiava si ma chvíľu na sebe, kým upevní svoje postavenie, aby nespadol.
Dotyk jeho prstov na pokožke pod vyhrnutým tričkom, ma doslova páli. Jeho štíhle prsty mi chvíľku spočívajú na nahej pokožke, potom sa pohnú vyššie, a vo mne to spôsobí iskrenie. Snažím sa pozerať nahor, nech nezbadá, čo so mnou robí jeho jediný dotyk, jeho náhla blízkosť.

„Takže na tri... Raz... Dva..." odpočítava s hlavou zdvihnutou, aby som ho do nej pri výstupe náhodou netrafila.
Ide nám o sekundy, doslova nám prihára, lebo okno, z ktorého som vyšla na rebrík, už zachvátili plamene.
„Tri!" chytí ma pevnejšie a dvíha nad seba. Pomáham mu ako môžem, všetkou silou sa vyšvihnem nahor. Nohami končím nad jeho hlavou, no nepozerám späť, pokračujem v stúpaní. Od vypätia sa mi stále trasú svaly, zbieram posledné sily, aby som vyliezla po rebríku, a nezletela dolu.
Oliverove ruky púšťajú môj pás, horúčava ma pomaličky opúšťa, a v duchu prefackám sama seba, že na neho tak reagujem.

Dostávam sa konečne ku streche, len posledná priečka, už-už prehadzujem nohu cez jej okraj, keď bytovkou otrasie posledný výbuch. Je len o poschodie pod nami, ale v tej chvíli mi pripadá, že rúca celý dom.
Mám problém udržať rovnováhu, lebo na streche som zatiaľ len jednou nohou, druhou sa stále zapieram do rebríka. Zakývam sa ako steblo trávy, neschopné odolávať náporu vetra.

„Anna, si celá?" kričí Oliver do hukotu ohňa a trieštiacich sa úlomkov z okna pod sebou. Určite vidí, ako sa kolíšem, udržujem balans na hrane strechy. Napokon sa celou váhou hodím na strechu, je to moje jediné východisko, ako nespadnúť, odnáša si to však ľavá noha, ktorú si bolestivo narazím a oškriem o hranu strechy.
Vzápätí za mnou sa prehupne Oliver, dopadne mäkko, akoby to bola preňho denná rutina.
„Si v poriadku?" okamžite ku mne pribehne, keď zbadá zranenú nohu.
„Nič to nie je," snažím sa byť hrdinkou, aj keď noha štípe ako šľak, a valí sa z nej krv. Hrana strechy bola ostrejšia než som čakala.
„Len škrabanec, keď som sa hodila na strechu, inak by som spadla."
„Dobre si spravila," kľačí už pri mne. „Aj ja som mal problém sa udržať pri tom výbuchu. Mali sme šťastie, že sme už boli nad ním. Ukáž, pozriem sa ti na to," natiahne ruku k mojej krvácajúcej rane, rýchlo sa odsuniem.
„Netreba!" vyhŕknem rýchlo, azda až prirýchlo, venuje mi zarazený pohľad.
„Nebolí to, fakt," zdráham sa, nechcem cítiť jeho dotyk. Už ten prvý mnou otriasol.
„Nebuď ako malé decko," zamračí sa a napriek mojim protestom ma chytí za lýtko
„Obviažem ti to, a keď sa odtiaľto dostaneme, vyčistím ti ranu."
„Postarám sa o seba aj sama," odseknem zanovito.
„Stačilo by mi len: ďakujem za pomoc, Oliver!" nevšíma si moje protesty, odtrhne si spodok trička, ktorý nie je práve najčistejší, a omotá mi ho okolo zranenej nohy.
„Vravím ti, že sa viem o seba postarať, toto by som teda zvládla aj sama!" ukážem na provizórny obväz. „A ušetrila by som ti aj tričko."

„Keď myslíš," odvetí, dokončí obväzovanie a vstane. „Každopádne, moje tričko nech ťa netrápi, ale mohla si stratiť veľa krvi, máš to hlboké. Nechcem si predstaviť, čo by nás čakalo v prípade, že ti to zahnisá, alebo nebodaj niečo horšie. Lekára teraz ťažko zoženiem, ak ti to nedochádza."
„Áno, pán doktor," podpichnem ho. „Môžem už vstať?"
„Ak to dokážeš," pozerá na mňa zhora.

Založí si ruky na hrudi a sleduje, ako sa snažím postaviť. Nie je to vôbec také ľahké, obviazal mi nohu dosť pevne, takže ju teraz nemôžem zohnúť a vstať.
Pozerá na mňa, kútikmi úst mu trhá, ako sa snaží skryť smiech, ale neponúkne mi pomoc.
Nech si trhne!
Dokážem to aj bez jeho pomoci. Zatnem sa, a asi na štvrtý pokus sa mi podarí vstať. Víťazoslávne naňho pozriem.
„Bravó, slečna tvrdohlavá," zatlieska mi. „A teraz už musíme vážne vypadnúť!" pohne sa odomňa.

Na opačnom konci strechy zazriem dvere od výťahovej šachty, aspoň predpokladám, že sú to ony. Krivkám pomaly smerom k nim, lapajúc po dychu, noha nesmierne páli, a ja som akosi na konci so silami.
Obzriem sa naposledy k miestu, kde sme sa vyštverali na strechu, nechápem, prečo tak robím, a zrazu mám pred očami zase Lindu, ako sa nestihne chytiť a padá dole, ten tupý zvuk dopadu, krv vytekajúcu spod nej na dlažbu. Pozriem sa na vlastnú krv presakujúcu mi provizórnym obväzom.
Môj žalúdok to nezvláda, aj to málo, čo v sebe mám, putuje von.
Dopadám na kolená, zvíjam sa v dávivých kŕčoch, ranu na nohe si otváram ešte viac a krv začína nanovo tiecť.
Už nevládzem.
Cítim, že končím. Vzdávam to.
Triaška sa vracia spolu s návalom zvracania.
Začínam o všetkom pochybovať.
Aký význam má ísť ďalej, keď neviem, či prežijem do ďalšieho rána?
Či sa niekde nezrútim ako pred chvíľou Linda? Či ma nezabije niekto ďalší, čo prežil, chrániaci si holý život?

Na krku cítim, že mi Oliver odhrnie a drží vlasy, kým zvraciam.
Bože, hanbím sa, tak strašne sa hanbím!
Slzy ako hrachy mi tečú lícami. Plačem takto prvýkrát od toho rána v byte naproti Oliverovmu, kde ma našiel s fotkou pritisnutou k hrudi. Ani to prekvapivé dnešné ráno vo mne nevyvolalo takéto slzy, takúto búrku zúfalstva.
Vtedy to bol skôr hnev... pohŕdanie... zlomenosť, a asi aj posledná kvapka k tomu všetkému, čo som v sebe za tie dni zozbierala. Teraz to vo mne vybuchlo silou atómovky.
„Poďme," povie Oliver chlácholivo, a dvíha ma na nohy. Utriem si tvár do trička, aj tak si ho musím prezliecť, a nechávam sa viesť ku dverám v streche.

° ° °

Nepamätám si, ako som sa dostala zo strechy, ani či som šla na svojich nohách, alebo ma Oliver odniesol.
Keď otvorím oči, ležím na pohovke v prítmí neznámej miestnosti, musí to byť nejaký byt. Pôsobí na mňa známo, ako mnohé byty pred týmto, a predsa sa cítim stratená.
Opatrne sa zdvihnem do sedu a syknem od bolesti, keď sa ohlási zranená noha. Prezriem si ju, mám ju pekne obviazanú čistým obväzom, tričko mám tiež čisté, žiadne zvratky. V hlave mi hučí, bolí ma každý kúsok tela, no aj tak sa pokúsim sadnúť si.

V kresle naproti sedí Oliver. Spí.
Nohy má vyložené na stolíku, rukou si podopiera hlavu. Vlasy mu neposlušne padajú do tváre, pery zovreté, tvár má však uvoľnenú v spánku. Je krásny. Nie dokonale krásny, ale tak úplne jednoducho, obyčajne. Príťažlivý. Úžasný.
A milujem ho.
Som blázon, viem.
Nemala som to dopustiť.
Sme len priatelia. Partneri v núdzi.
Preživší.
Možno poslední v tomto meste, to nik z nás netuší.

Izba sa kúpe v západe slnka, ktoré sem preniká oknom. Spali sme len niekoľko hodín, obaja vysilení a otrasení posledným zážitkom. Stratili sme Lindu. Unikli niekoľkým výbuchom, z horiaceho domu.
A ja si nepamätám, ako som sa sem dostala. Oliver ma sem musel odniesť, viem, že po vlastných som nešla, nebola som toho už schopná.
Pohnem sa v snahe nehlučne vstať, ale rukou zavadím o opierku pohovky. Zletí z nej sklenený pohár s vodou, nepamätám si ani, že by som z neho pila.
Triešti sa o dlážku na kúsky, čo zobudí Olivera.
„Prepáč," šepnem ospravedlňujúco.
„Už si hore?" pretiera si ospalo oči, je rozkošný. Pretiahne si spánkom stuhnuté svaly.
„Oddýchla si si, aspoň trošku?"
„Uhm," odvraciam sa od neho.
„Trošku áno, dobre mi to padlo. Vidím, že aj tebe."
„Chcel som pôvodne nachystať niečo na jedenie, ale nakazila si ma spánkom," žmurkne na mňa a vzápätí svižne vstane.

Pozerám na svoju obviazanú, starostlivo ošetrenú nohu. Prepadá ma pocit zbytočnosti, veď má so mnou len starosti.
„Som ti len na obtiaž," hlesnem do ticha, nepozriem sa radšej jeho smerom, ale hľadím stranou na zapadajúce slnko, ktoré tvorí nádhernú kulisu.
„Aj sem si ma musel nejako priniesť, teda predpokladám, a ošetriť mi nohu, prezliecťmi..."
„Prestaň vravieť také sprostosti, Anna!" preruší ma prudko. „Nikdy mi nebudeš na obtiaž, aj keby som ťa musel niesť na rukách celý čas! Spravil som len to, čo by si aj ty spravila pre mňa."
Postaví sa predo mňa, s hnevom planúcim mu v očiach, skloní sa tak blízko, že mi temer brnkne nosom do môjho.
„A bude to tak aj naďalej, jasné? Ako ti vôbec niečo takéto mohlo prísť na um?"

Prehltnem, nie som schopná hneď odpovedať. Skloním hlavu, nech mu nehľadím príliš dlho do očí, lebo si vo mne prečíta aj to, čo nechcem. Jeho pohľad je skúmavý, preniká mi až do hĺbky duše.
„Pretože ťa skôr brzdím, ako ti pomáham... pretože ma stále ťaháš ďalej, a ja ti to... ja ti to neviem oplatiť," poviem potichu.
„Anna," vydýchne a kľakne si ku mne. „Nemusíš mi nič oplácať, toto nie je obchod ani nijaká hra. Sľúbil som to..." zasekne sa zrazu.
„Sľúbil si?" prekvapene k nemu vzhliadnem. „A komu?"

Oči ho zradili, povedal, čo nemal. Alebo nechcel.
„Predovšetkým sám sebe," povie rýchlo, ale viem, že nevraví pravdu.
Je za tým niečo viac.
Niekto iný.
„Vieš niečo, čo neviem ja?" nedám sa.
„Nebuď smiešna, Anna," zasmeje sa príkro a vstane. „Čo by to malo byť? Sprisahanie?"
„Možno aj, neviem," rozhodím bezmocne rukami. „Ja už nerozumiem ničomu, čo sa tu deje..."
„Žijeme, to je hlavné. A musíme sa dostať k tomu séru," nadvihne mi palcom bradu.
„Sme tu jeden pre druhého, na to nesmieme zabúdať. Nijaké odplácanie, nijaké pochybnosti, ok?"
Jemne mi prejde palcom po líci, zastaví sa pri mojich perách.
„Idem pozrieť, čo sa tu nájde na jedenie," šepne, a pohne sa smerom ku kuchyni.