Zo všetkých síl sa snažím udržať na nohách, keď sa s nami izba zatrasie, ale nezvládam to, a spadnem na zem. Linda sa zachytí kuchynskej linky, mám pocit, že zdesením aj vykríkne, ale všetko sa stráca v ohlušujúcom rachote. Zo stien sa sype omietka, padajú obrazy, hodiny, jednoducho všetko, čo nie je stabilné.
Keď prejde prvotný šok a hluk utíchne, vo dverách sa zjaví Oliver, je rovnako prekvapený, a možno aj trošičku vydesený, ako sme aj my dve s Lindou.

"Čo to, sakra, bolo?" vyhŕkne Linda vystrašene.
"Takže sa mi to nezdalo, vážne tu niečo uniká," odvetí Oliver, kým sa snažím pozviechať zo zeme. Linda sa uškrnie, jej výraz jasne hovorí - nevravela som to?
"Niečo ste zapli? Nejaký spotrebič, hocičo?" pýta sa ďalej Oliver.
"Otvorila som len chladničku," poznamená Linda začudovane.
"Uhm," povie Oliver a pohne sa von z bytu, preskakuje popadané veci, čo neustáli výbuch.

Aspoň zhruba si očistím džínsy, napravím si batoh na pleciach, a pohnem sa s Lindou automaticky za ním, nemám z tohto všetkého dobrý pocit, ani za mak. Avšak, len čo vyjdeme na chodbu za ním a Oliver nazrie ponad zábradlie, okamžite sa odvráti a prudko k nám pozrie.
Výraz, čo sa mu zjaví v tvári, neveští nič dobré.
"A kurva! Do prdele!" zanadáva a kráča rýchlo späť k nám. "To nákladné auto muselo poškodiť prívod plynu, a tým, že ste otvorili tú chladničku, nastal niekde v elektrickej sieti skrat, preto to vybuchlo... teraz je celé prízemie v plameňoch."
"Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?" Linda skoro vykríkne, je úplne bledá.
Rovnako mi začína dochádzať, že máme zablokovaný únikový východ z bytovky.
Naprázdno prehltnem. Vážne sme v takej sračke?
Vážne sme sa dostali až sem, aby sme tu... nie, panebože... nie!

"Musíme si švihnúť," pozrie Oliver odomňa k Linde, a pohne sa ku schodisku. "Jediná cesta je len nahor, poďme! Skúsime sa odtiaľto dostať cez strechu..."
"Zbláznil si sa? Veď sa zabijeme!" ohradí sa Linda, ale to ju už obchádzam a pohnem sa za Oliverom, ako jediný momentálne triezvo uvažuje, ja som neschopná rozmýšľať ani... proste nič, som až priveľmi vydesená.

Oheň pod nami hučí, ten zvuk mi trhá uši a vyvoláva vo mne paniku.
Rozmáha sa čím ďalej, tým viac, ohnivé jazyky si postupne uzurpujú kúsok po kúsku z tejto bytovky. O chvíľu zachváti byty pod nami, a tie sú plné horľavých vecí, panebože!
Veci môžu získať nečakane rýchly spád, musíme si veru švihnúť, a ani na chvíľku nezaháľať.
Linda nám to však sťažuje, ako inak?

"Ja s vami nejdem," vyhlási a prekríži si ruky na hrudi, je zaťatá ako malé decko, čo nedostane lízanku. "Musí tu byť iná cesta von..."
"Linda, prosím," vzdychne Oliver ťažko, a vracia sa okolo mňa za ňou. Keď ma obchádza, obtrie sa o mňa plecom, a so mnou ten dotyk spraví to, čo pred chvíľkou spravil s bytovkou ten výbuch...
"Zvládneme to, musíme," zastane pred ňou, ku mne zostáva otočený chrbtom, takže nevidím, s akým výrazom na ňu pozerá. Asi je to tak lepšie.

"A čo ak... čo ak nie, a niečo sa stane?" pozrie naňho pohľadom, ktorým možno u chlapov dostala vždy, čo chcela, ale ja pri ňom len prevrátim očami.
Ona je vážne neskutočná!
"Sme v tom všetci spolu, ty, ja aj Anna," ozve sa znovu Oliver. "Nemôžeme to teraz vzdávať, ani sa nijako vzpierať. Ten oheň k nám ohľaduplný určite nebude, Linda."
"Sakra, vieš, ja len..." šepne Linda a sklopí pohľad. Prstami pomaly prejde Oliverovi po hrudi, a ten pohľad je na mňa už príliš, odvrátim sa od nich a vyjdem o pár schodov vyššie. Nemusím to vidieť, vážne mi to ku šťastiu nechýba...

Schod za schodom postupujem stále vyššie, bytovka má len päť poschodí a nijaký výťah. O chvíľu za sebou počujem ďalšie kroky, takže sa Linda uvedomila, trošku mi aj odľahne.
Kým Oliver otvára dvere bytu, cez ktorý sa dostaneme na strechu, bytovkou otrasie nový výbuch, ledva ho ustojíme. Oheň postupuje rýchlejšie, než sme si sprvu mysleli.
"Rýchlo, tadiaľto," popoháňa nás Oliver, keď sa znovu dostane do normálu, a je schopný reagovať. Vbehneme do bytu, kde to vďaka dvom výbuchom vyzerá strašne, ale nemáme čas príliš sa obzerať. Oliver sa automaticky pohne do kuchyne a otvára okno.
"Čo robíš?" pýta sa ho Linda začudovane.

Oliver sa poobzerá, vykloní sa z okna a zisťuje, ako sa dostaneme von, na strechu.
Začujem tichú nadávku, asi niečo nie je podľa plánu...
"Deje sa niečo?" prispejem svojou otázkou a snažím sa upokojiť srdce, ktoré sa rozbehne neblahou predtuchou. Asi sa nám nebude páčiť, čo Oliver zistil.
"Je len jediná cesta, ako sa odtiaľto dostať," začne opatrne, keď sa k nám otočí.
Obe napäto čakáme, čo nám chce oznámiť.
"Na strechu musíme vyliezť po požiarnom rebríku," doloží napokon, na čo si Linda neveriacky odfrkne a ja naňho hľadím úplne bez slov.

° ° °

Oliver vylezie na požiarny rebrík ako prvý, je našou poslednou únikovou cestou z rozpútaného pekla v tomto dome bez návratu. Jediná prekážka je v tom, že nekončí pod strechou, na ktorú sa potrebujeme dostať, ale pod posledným oknom, čo je ešte nad nami. Proste ho odrezali, bez ohľadu na prípadnú budúcu nutnosť použitia.
Teraz musíme doslova preskočiť na rovnaký rebrík asi tri metre vľavo, na stene kolmo na tú, kde sa práve nachádzame.
Krkolomná úloha.
Tieto bytovky boli stavané už veľmi dávno, s pri pohľade zhora celkovo tvoria uzavretý štvorec. Okná sú tu tak blízko, že si obyvatelia museli doslova vidieť do taniera.
Napriek tomu dosť ďaleko, aby bol jediný chybný krok osudný.
Nemáme však inú možnosť, vieme to všetci traja, vrátiť sa nemôžeme. Jedinou cestou sú pre nás tie rebríky.
Snažím sa pochopiť, ako sme sa dostali do takéhoto prúseru, kde nastala chyba, kto nás sem dostal.
Ale, hodiť na niekoho vinu by nebolo riešenie, mali sme byť viac obozretní, každý jeden. Už pri prvom náznaku nezvyčajnej okolnosti sme mali spozornieť, ale udalosť z dnešného rána pravdepodobne ešte doznieva, a to v každom z nás. V každom inakšie.
Vo mne jednoznačne bolestivo, tam hlboko vo mne, kde mi tlčie srdce.

„Všetku silu musíte sústrediť do odrazu nohami," vysvetľuje narýchlo Oliver, a pritiahne moju zablúdenú pozornosť.
„Nie je to ďaleko, keď sa dobre odrazíte, bez problémov zachytíte aspoň poslednú priečku."
Vzápätí sa prikrčí, a skočí ako divoká šelma na svoju korisť. Presne a neomylne.
So zatajeným dychom sledujem, ako vymrští svoje pevné telo, a v ďalšej sekunde sa už drží priečky rebríka naproti. V tej chvíli mi napadne, že pripomína nejakého komiksového hrdinu, len presne ho nepomenujem. Pozerať naňho je ako sledovať akčný film.
A v tej chvíli to vôbec nevyzerá ako ťažká úloha.

„Musíte sa chytiť pevne, hneď prvej kovovej tyče, o ktorú zavadíte. Nepokúšajte sa prehmatnúť, ja vám pomôžem keby niečo," uisťuje nás. „Zvládnete to, musíte si len veriť!"
„Idem prvá," pretlačí sa do okna Linda, nestihnem sa ani nadýchnuť, aby som Oliverovi odpovedala.
„Dovolíš?" zatiahne falošne a odstrčí ma dosť rázne, vďaka čomu bokom narazím do výklenku okna. Zabolí to, ale nedám to najavo, tú radosť jej nespravím.

Nechávam ju vyliezť na okno a rebrík, nech sa majsterka teda ukáže. Z mysle vyháňam jej obraz s pohŕdavým výrazom, ktorý som jej jasne čítala z tváre, keď som ju ráno našla v posteli s Oliverom.

Teraz nie! prikazujem sama sebe. Teraz ide o naše životy!

Vrátim sa dvoma krokmi k oknu, aby som ju sledovala, ako pred chvíľou Olivera.
Drží sa rebríka, a otáča sa čelom k Oliverovi. Pomaly, aby sa nepošmykla.
„Výborne, len pomaly," povzbudí ju Oliver. „Teraz sa prikrč a riadne zapri nohami do priečky, na ktorej stojíš. Daj do toho všetko!"
Linda počúva jeho rady, sústredí sa, vidieť jej to v tvári. Prižmúri modré oči, spodnú peru vtiahne medzi zuby, ako sa sústredí.

Kým sa však odrazí, v byte o dve poschodia nižšie, zarinčia sklá, okno vyletí z rámu. Plynová bomba už asi nevydržala nápor ohňa. Rachot je taký ohlušujúci, až si musím zakryť uši. Blízkosť protiľahlého domu znásobuje ozvenu niekoľkonásobne.
Keď doznie, Linda skočí.
Nie je to však múdre rozhodnutie, vyberá si nesprávny okamih, výbuch ju vyviedol mierne z rovnováhy, a zle sa odrazí. Až príliš slabo. Od okna vidím, ako sa jej trasú ruky, keď sa prikrčí a púšťa istoty rebríka.
V ďalšom okamihu ich naťahuje pred seba, aby dosiahla cieľ, prsty sa však len obtrú o poslednú, najspodnejšiu priečku.
Skúsi to ešte druhou rukou, zúfalo sa snaží niečoho zachytiť.
Linda zvrieskne, a ten zvuk mi trhá dušu.
Oliver je príliš vysoko nad ňou, nestíha sa k nej dostať.
A je už príliš neskoro.

Hrdlo mi zovrie zúfalstvo, kedy si uvedomím, že nemá šancu.
Nestihne sa ničoho zachytiť.
Nestihne ju chytiť ani Oliver, aj keď sa zosúva po rebríku nadol ako pavúk, aby ju zachránil.
Čas jej kĺže pomedzi prsty, rozletí sa do priestoru a sťahuje ju nadol v posledných sekundách života. Aký je malicherný, zahráva sa s nami, a zrazu vie ísť pomaly ako lepkavý med... keď ide o posledné okamihy, a potom nás odstrihne.
Bum. Koniec.

Snažím sa neprepadnúť panike, prsty zarývam do rámu okna, až mi obelejú kĺby, a hľadím ako uhranutá do hĺbky pod sebou.
Nemôžem sa na to pozerať.
Nechcem to vidieť, nechcem to počuť.
Silno zavriem oči, ignorujem potrebu zvriesknuť na ňu, nech sa snaží.
Zbytočne sa namáhať.
Aj tak zo seba nie som schopná vydať hláska.
Mám pocit, že sa už nikdy nenadýchnem, pľúca mi horia potrebou kyslíka.
Ruky sa mi trasú, od hrôzy i vypätia, keď sa pridŕžam dreveného rámu.
Zdá sa mi, že počujem Olivera kričať, nerozpoznávam však slová. A možno sa mi to len zdá.

Všetko je zrazu veľmi, veľmi spomalené.

Po pár úderoch srdca predsa len pozriem dolu. Neviem si pomôcť, je to akoby konal automat vo mne. Nechcem, ale spravím to, úplne napriek svojej vôli.
Lindine svetlé vlasy aj z tej diaľky priťahujú pohľad. Začína sa pod ňou tvoriť tmavá mláka, nemusím dvakrát hádať od čoho. Žalúdok sa mi obráti.

„Anna!" začujem Oliverov hlas.
Snaží sa zamaskovať zdesenie, zvierajúce mu hrdlo, no počujem ho tam. Som na tom rovnako. Nie som schopná nadýchnuť sa, hýbať sa.
Pred chvíľkou Linda vyliezla do okna... a teraz už leží mŕtva niekoľko poschodí pod nami.
„Anna, zvládneš to! Musíš!" kričí na mňa znovu, hlas sa mu zlomí.
„Pozri sa sem!" zaprosí zúfalo.
Odtrhnem pohľad od nehybného tela v podivnej, skrútenej polohe na dlažbe pod sebou, a pozriem naňho, ako žiada. Zapichne do mňa svoj pohľad, snaží sa ma upokojiť. Chlácholivo ma ním hladí, dodáva mi pocit istoty.
„Zvládneš to!" zopakuje. „Anna, musíš to zvládnuť, neskončíš tu ako ona!"

Snaží sa mi dokázať svoju podporu, spracovávam jeho slová, snažím sa rozlúštiť, čo mi vraví, ale akoby som namiesto hlavy mala sklenenú guľu. Neprichádzajú vôbec ku mne, odrážajú sa späť. Len naňho hľadím, a v mozgu sa mi odohráva jediná udalosť - ako Linda nechytí posledný stupienok rebríka, ruky sa jej rozletia do prázdna, vlasy vejú vôkol jej hlavy, a ona si v okamihu uvedomí, že zomrie, zabije sa.

Na ten pohľad v jej očiach nikdy nezabudnem.

Od okna ma vzápätí odhodí ďalší výbuch, je už tesne podo mnou.
Dopadám na zadok, rukami tlmím náraz, ale napriek tomu ma prekvapí silná bolesť, narazila som si zadok a chrbát, na ktorý som sa zvalila. Sype sa na mňa omietka z plafónu, zo skriniek padajú riady, kvetináče, lampa sa mi nebezpečne hojdá nad hlavou.
Rýchlo sa však dvíham späť na nohy, lebo mi dochádza čas. Požiar je príliš blízko, som v kuchyni, kde každú chvíľu môže opäť vybuchnúť plyn.

„Anna, panebože, si v poriadku? Anna!" kričí Oliver celý zdesený.
„Som... celá," vysúkam sa späť do okna, aby ma videl.
„Musíš si švihnúť, je to príliš blízko," poháňa ma.
„Ja viem!" odseknem, asi až príliš ostro.„Snažím sa."
Vyhupnem sa na parapet a prekročím okenný rám. Pridržiavam sa ho a otáčam chrbtom k Oliverovi, nohu pokladám na kovový požiarny rebrík pri okne.
Prechytím sa i ľavou rukou a presuniem sa naň celá.
Ako pred pár minútami Linda.
Neskončím ako ona, nesmiem!
Zvládnem to!