7. deň "po"

Zbožňujem rána, čo sú zaliate slnkom, pomalé a lenivé, keď sa vánok pohráva so záclonami na okne, a ja sa snažím natiahnuť minúty, kým sa vyhrabem z postele. Prebúdzam sa v cudzom byte, ale akosi mi to už ani nepríde zvláštne, za tých pár dní, čo sa zo mňa stal potulný cestovateľ, som si už na túto skutočnosť akosi zvykla. Všetko je len prechodné, na pár hodín, maximálne dní...

Po včerajšku už vieme, kam povedie naša nasledujúca cesta. Aspoň trošku z neistoty, ktorá ma neopúšťala, odkedy sme s Oliverom opustili naše mesto, zo mňa opadlo, ale nie som úplne pokojná. Stále nad nami visí hrozba, že niečo z toho svinstva, čo zapríčinilo zmiznutie ľudí, je v nepatrnom množstve, v zbytkoch kdesi vôkol nás, možno to stále dýchame, dotýkame sa toho... ktovie? Prečo inak by nám mali podať sérum?

Vyhrabem sa z postele, musím si prečistiť hlavu. Príliš veľa otázok mi nedá pokoj, a behajú mi mysľou už akosi priskoro ráno, potrebujem ich odtiaľ na nejaký čas dostať.
Jednoducho vypnúť, dať zabrať telu, nie mysli...
Navlečiem sa do bežeckého, bytom sa pohybujem ako myška, všade vládne naprosté ticho.
Ktovie, ako napokon dopadol predošlý večer?
Nie, nejdem sa k nemu vracať, stačí...
Tú fľašku sme nemali začínať.
Linda však nechcela nič také počuť, takže svoj pohárik som chlipkala dosť dlhý čas, zatiaľ čo ona a Oliver stíhali omnoho viac, než len jeden. Spláchli sme všetko, čo spravilo v ten deň náš život horký. Spláchli sme otázky, emócie, hnev... na nič nemysleli, aspoň tých pár hodín, kým nás pohltil milosrdný spánok.

Nasadím si slúchadlá a pustím si obľúbené piesne, kým schádzam schodmi z Lindinho bytu na ulicu, tých zopár poschodí mám namiesto rozcvičky.
Ráno je čerstvé, tiché a mohlo by mi prísť aj desivé, avšak hudba v slúchadlách to všetko otupí. Sústredím sa len na dýchanie, pravidelné tempo behu, a tóny piesní.
Netuším, ako dlho som vonku, v prázdnych uliciach. Netúlam sa ďaleko, aby som sa vedela vrátiť, a neprestávam sledovať svoje okolie, aspoň pohľadom.
Nikde nikto, tá skutočnosť je stále tak nezvyklá a zvláštna. Pohľadom prechádzam po okolí, z ulice pred sebou na budovy, výklady, priechody, keď mi pohľad naraz spočinie na mestskej kamere, nainštalovanej na rohu budovy. Vzápätí mi napadne, že práve vďaka nim môžeme zistiť, čo sa tu dialo, pred vyše týždňom. Získať odpovede na otázky, čo nám neprestávajú vŕtať hlavou, pokúšajú našu zvedavosť. Aj keď... netuším, či zvládnem pozerať sa na to.
Prudko zastavím a obzerám sa po ďalších budovách, mesto má kamier nainštalovaných predsa viacej! Už len zostáva dostať sa k záznamom z nich...

Zmocní sa ma náhle nadšenie, a rozbehnem sa späť do Lindinho bytu, aby som svoje zistenie oznámila aj Oliverovi.
Možno mu niečo podobné už tiež napadlo, ktovie?
Schody beriem po dvoch, som naštartovaná z behu, ani sa príliš nezadýcham.
Z vrecka bundy vylovím kľúč, ktorý som si požičala, síce bez Lindinho vedomia, ale ako inak by som sa vrátila?
Odomykám potichu, ak by ešte nebol Oliver, alebo aj Linda, hore.
V byte stále vládne ticho, hodiny mi oznamujú, že je len niečo po siedmej ráno, dnes som si teda pekne privstala!
V kuchyni si doprajem plný pohár vody, zabudla som si vziať so sebou jednu fľašu na beh, ale dobieham to teraz, vypijem hneď aj ďalší. V obývačke, kde som predošlý večer zanechala Lindu aj Olivera, nikoho nenachádzam, a keďže Lindin byt je veľký, predpokladám, že si miesto na spanie našli. Pootvorím dvere izby vedľa tej, kde som spala ja, ale je prázdna.
Hm, zvláštne.
Prejdem po špičkách k tej o kúsok ďalej, musím prejsť chodbičkou, ktorú stále ukrýva šero rána.
Siahnem po kľučke a potichúčky otváram dvere, hádam tu už Olivera nájdem.
Ako dvere poodchyľujem, postupne sa mi naskytuje pohľad na koniec postele, biele našuchorené periny, drevený rám postele a... spiaceho Olivera.

"Oliver?" šepnem, ale ani to ním nehne. "Niečo mi napadlo," skúšam to ďalej.
Vstúpim opatrne cez prah, ale zostávam stáť pri dverách.
"Oooliveeer," poviem o kúsok hlasnejšie, a konečne sa pohne.
Zisťujem, že prikrývka sa mu mierne zhrnula a on je bez trička. Paráda. Práve to som zistiť nepotrebovala.

Ako po ňom prechádzam pohľadom, a nedokážem si to nijako zakázať, môžem povedať, že by som naňho mohla pozerať aj hodiny. Je nádherný, čo si budem klamať? Postavu má vyšportovanú, pevné svaly sa mu krásne rysujú, aj keď spí...
Prikrývka sa znovu pohne, avšak tentokrát za to nemôže Oliver.
Sledujem, ako mu po nahej paži putujú štíhle prsty, skúmavo, priam lačne. Dochádza mi, že ten dotyk si už vychutnávali, azda len nedávno.
Dych sa mi zasekne v hrdle, keď spoza Olivera vykukne blonďatá hlava.
Linda.
Nadvihne sa a pohľad, ktorý mi venuje, vôbec nie je priateľský a zďaleka nie milý. Jasne vidím, že na sebe nemá spodné prádlo.
Na tvári jej poihráva úsmev, zákerný a provokačný.
Nedokážem zo seba vydať ani hlásku, v takom zostávam šoku. Držím kľučku, snažím sa spomenúť si, ako dýchať a nechápavo zažmurkám.
Zabolí ma pri srdci, do očí sa mi nahrnú slzy.
Oliver sa preberie, na kratučký okamih sa nám stretnú pohľady, kým ospalo zažmurká a snaží sa prebrať. Nechápe, čo sa deje.

"Ježiši, ja som... nechcela," nie som schopná súvislej vety.
Konečne sa pohnem, cúvam z izby a púšťam kľučku, ktorú som až doteraz kŕčovito zvierala.
Ako je možné, že skončili spolu, v jednej posteli? Pomohol im obsah tej fľašky?
Ježiši...
Linda teda dostala, čo chcela, od prvého okamihu som na nej videla, že po Oliverovi ide... a on?
Vážne to spravil?

Z izby začujem hlasnejší hovor, ale nedáva mi zmysel. Ťažko sa mi dýcha.
Nedokážem sa s ním teraz stretnúť... neznesiem to.
Ako s ním mám ďalej fungovať, keď som videla, čo som videla?
Kriste, keby som to aspoň nezistila, a radšej bola naďalej v sladkej nevedomosti... a nie takto.

Zvrtnem sa a pohnem sa preč z bytu.
Znovu vybieham na ulicu, ale viem, že keby som sa teraz rozbehla, už sa nezastavím.
Bežala by som najradšej na koniec sveta, len nie znova zažiť ten šok.

° ° °

Netuším, čo mám robiť.
Sedím na obrubníku, pár ulíc ďalej od domu, kde býva Linda, a čumím do blba.
Asi som sa odtiaľ nemala tak vytratiť, a možno som sa mala tváriť, že je všetko ok a je mi jedno, čo tí dvaja stvárali...
Ja sa však nedokážem pretvarovať.
Nevedela by som to tak dobre zahrať, nie ihneď.
Pravdou je, že sa ma to dotklo, ublížilo mi to. Bože, poznajú sa pár hodín, a možno...
Nie, nejdem na to myslieť.
Vstávam z chodníka a rozhodnem sa tam vrátiť, predsa len nás čaká plánovanie, čo ďalej.
Dala som čas im, nech si to medzi sebou vyjasnia, a dala som priestor sebe, trošku to rozdýchať.

Rozhodnem sa, že sa k tomu nevrátim, ak s tým nezačne niekto z nich.
Budem sa jednoducho tváriť, že všetko je po starom a ideme ďalej... hádam ma čím skôr opustí aj ten zvláštny pocit, čo sa mi usídlil tam blízko pri srdci.
Keď sa vrátim do bytu, v kuchyni nájdem Olivera, ako si chystá raňajky. Linda nikde.
Na sebe má džínsy a tričko, a keď ma začuje prichádzať, pozrie na mňa.
"Ahoj," vydolujem zo seba pozdrav, je to taký menší zázrak, lebo hrdlo mám stiahnuté.
"Dobré ráno," odvetí, a stále ma sleduje. Cítim sa pod jeho pohľadom zvláštne.
"Bola som si zabehať," pokračujem úplne od veci, a vyzlečiem si bundu, zostávam len v tielku a legínach.
"Anna," začne Oliver, a odloží nôž, ktorým krájal nejaké pečivo. Linda má čerstvé pečivo? To bude hostina!

Spýtavo k nemu opäť pozriem, pretože doteraz som sa snažila vyhýbať pohľadu naňho.
"Nič sa tam nestalo, aspoň... aspoň myslím," povie vážne.
"Mne to toho absolútne nič nie je, Oliver," pokrčím ramenom a prejdem okolo neho k chladničke, odkiaľ si vytiahnem džús.
Keď ju zatvorím, skoro nadskočím prekvapením, pretože sa ocitám zoči-voči Oliverovi.
"Chcem, aby si to vedela, sakra," hlas mu preskočí.
"A prečo, Oliver? Ak si tak veľmi potreboval... uvoľnenie, tak ja sa do toho..."
"Ježiši, Anna! Nestojím o nijaké nedorozumenia, chápeš?"
Zamračím sa, takže podľa neho je to len nedorozumenie?
"Môžeš si robiť, čo uznáš za vhodné! Si dospelý, a ja nie som tvoj dozor!"

Oliver pristúpi bližšie, rukou sa oprie o dvere chladničky, čím mi zabráni od neho odísť, a zaseknem sa tak medzi chladničkou a jeho vysokou postavou. Chladnú fľašu s džúsom zovriem v ruke tak pevne, až sa bojím, že mi praskne.
Skloní sa ku mne, hľadí mi teraz priamo do očí a mám pocit, že sa v tej zelenej jeho pohľadu hádam aj utopím. Práve teraz majú jeho oči tak úžasnú farbu, až zostávam bez slov.
"Nechcem, aby si prišla k mylným záverom," jeho tichý hlas so mnou robí zvláštne veci.
"K mylným? Našla som ťa s ňou v posteli, tam nie je nijaký mylný záver, Oliver," uškrniem sa, aj keď ma v očiach začínajú páliť slzy.
"Kriste," vydýchne. "Anna, nebolo to, ako..."

"Ehm, neruším?" ozve sa spoza nás Lindin hlas, a zruší Oliverove ďalšie slová.
"Rušíš," odvetí jej Oliver chladne, skoro to zavrčí.
Vykĺznem spod jeho ruky a pohnem sa ku kuchynskej linke, na Lindu ani nepozriem. Otvorím si džús a doprajem si plný pohár.
"Sprcha je voľná?" spýtam sa, kým si chystajú raňajky a v kuchyni vládne napäté ticho.
"Samozrejme, poslúž si," ozve sa Linda.
"Ďakujem," poviem slušne, ale ani na ňu nepozriem, a pohnem sa do kúpeľne. Hádam prúd vody spláchne aj to napätie, čo sa ma stále drží.

° ° °

"Podľa mňa ich v pohode nájdeme na polícii," ozvem sa. "A bude stačiť pretočiť tie záznamy pár dní späť."
"Nerád by som riskoval a šiel na také miesta," pokrúti Oliver nesúhlasne hlavou. "Je to príliš na očiach, môžu na nás prísť..."
"A kto, prosím ťa?" neodpustí si Linda.
"Verejné budovy môžu byť sledované omnoho viac, než ostatné miesta," nedá sa Oliver vyviesť z rovnováhy. "Čo spravia väčšinou ľudia, keď sa niečo vážne stane? Idú na políciu, nie?"
"Hm, tiež pravda," súhlasí s ním Linda. Potlačím nutkanie pretočiť nad ňou očami, to dievča je neuveriteľné. Nielen, že vyzerá opäť ako zo stránok módneho magazínu, ale neprestáva so svojou hrou na mačku a myš, čiže sa neustále drží v blízkosti Olivera.
Snažím sa to ignorovať, potrebujeme predsa riešiť životne dôležité otázky, nie? Nepotrebujem sa ňou rozptyľovať, aj keď je to dosť náročná úloha.

"Tak, čo teraz?" spýtam sa, nemám už nijaké iné nápady.
"Môj kámoš je... bol, tak trošku hacker," ozve sa Linda po chvíli. "V byte mal hádam jednu celú izbu s počítačmi, a dokázal sa napichnúť na hocičo. Určite viem, že mal napichnutých aj zopár mestských kamier..."
"To by mohlo vyjsť," súhlasí Oliver, a Linda mu venuje žiarivý úsmev.
"Fajn, tak ideme," vyhlási vzápätí a vstáva z kresla. Každý si vezmeme svoj batoh, konáme už automaticky, zohratí z predošlých spoločne strávených dní, kedy sme sa nevedomky akosi zladili.
Linda si len prevesí cez plece kabelku, a pohne sa z bytu.
Cítim na sebe Oliverov pohľad, ale vydržím to a nevzhliadnem k nemu. Od rána, ako mi bol tak blízko, pri tej chladničke, sa vyhýbam pohľadu naňho, aj jeho prítomnosti, pre istotu.

Cesta stíchnutým mestom nám trvá vyše hodiny, Lindin kámoš býval na opačnom konci, ako ona. Motorku použiť nemôžeme, je len pre dvoch. Nedokážem si predstaviť, ako pôjdeme ďalej, keďže sme už traja... bude to ešte asi dosť zaujímavé.
Obchádzame nabúrané autá, autobusy, stále otvorené obchody, utekajú pred nami mačky. To ticho je až zvláštne, akoby toto veľkomesto zaspalo.

"Tadeto," ukáže Linda na neveľkú bytovku na rohu križovatky, v ktorej je ale doslova vrazené obrovské nákladné auto.
Panebože, nechcem si ani predstaviť, čo sa tu udialo!
Kabína auta sa zastavila až vo vchode bytovky, musíme ju obchádzať a preliezať zrútenú stenu, aby sme sa dostali ku schodisku. Oliver nám pomáha, najprv sa predbehne Linda, ktorú v tých opätkoch aj musím obdivovať, a potom pomôže mne.
Dotyk jeho ruky, ako ma pridržiava, aby som neskĺzla a nebodaj nespadla, je tak intenzívny, až sa zachvejem. Kým prechádzam okolo neho, položí mi dlaň na chrbát, a na kúsku odhalenej pokožky je jeho dlaň príjemne horúca, vnímam ju každým kúskom.

"Ďakujem," šepnem a venujem mu jemný úsmev, vôbec prvý za ten deň.
Odvetí mi iba rovnakým úsmevom, pri ktorom sa mu usmievajú aj oči. Dokonalé.
"Druhé poschodie," ozve sa Linda pred nami mierne podráždeným tónom.
Nevšímam si ju, je mi ukradnutá. Len ju znášam, musím. Je predsa len tiež živý človek...
"Opatrne," poznamená Oliver a opäť kráča pred nami, ako prvý.
"Samozrejme," poznamená Linda a uškrnie sa, pohne sa hneď za ním.

Byt otvorí Oliver tak, ako každý iný, od ktorého nemá kľúče, a ako sa aj dostal do toho Markovho. Linda len prekvapene nadvihne obočie, asi ako aj ja, keď som ho videla ako tajného agenta prvýkrát.
Počítačová miestnosť, o ktorej Linda vravela, je vážne ohromujúca, pripadám si ako v Matrixe. Nikdy som nechápala, ako môže niekto ovládať všetky tieto vecičky, ale úprimne som tých ľudí aj obdivovala.
Zdá sa, že aj Oliver sa v tom chaose pred nami celkom vyzná, ihneď sa posadí za niekoľko obrazoviek, a stráca sa vo virtuálnom svete, kliká a píše čosi na klávesnici.
Modlím sa, nech na niečo prospešné príde...

Linda sa zatiaľ presunie do vedľajšej izby, a ja sa tiež pohnem preč, nechcem Olivera príliš vyrušovať. Byt je typicky chalanský, ale napodiv aj uprataný a čistý. Výhľad z okna je na križovatku, ktorá musela byť za bežného dňa určite hlučná a rušná. Teraz je tu ticho, len autá, stojace či nabúrané, sú osamelou pripomienkou, že ešte donedávna tu vládol... život.
"Neviem, či to chcem vôbec vidieť," ozve sa Linda, a ja sebou až trhnem, pretože stojí bokom a nevšimla som si ju hneď.
"Ja tiež," súhlasím s ňou.
"Kriste, muselo to byť... strašné," pokrúti hlavou a odpije si z minerálky, ktorú kdesi vylovila.
"Hlavne rýchle," prispejem svojou troškou. Zvláštne, že o takýchto veciach sa spolu baviť dokážeme, inak ma Linda skôr ignoruje alebo si ma skúmavo premeriava.

"Malo nás prežiť viac, však?" šepne po pár sekundách ticha zase Linda.
"Určite, aj mne to tak pripadalo podľa toho, čo vravel minister Brown," prikývnem, a pristúpim k oknu.
"Ježišikriste," povie ona temer zhrozene. "Necítiš tu nejaký... plyn?" spýta sa náhle.
"Čože?" nechápem ihneď, o čom točí. "Ja nič necítim..."
Linda podíde ku chladničke, otvorí ju a vyberie si ďalšiu fľašu s vodou.
"Chceš jednu?" spýta sa a pozrie na mňa. Prikývnem, a ona mi jednu hodí.
Vzápätí sa bytovkou ozve ohlušujúci rachot, až sa ledva udržím na nohách.