* * *
Ospravedlňujem sa za dlhšie čakanie,
na tejto kpt som sa akosi zasekla 😞 🙈
a ani nepočítam, koľkokrát som ju prepísala... stále nie som spokojná,
ale ktorý autor vždy býva,
všakže? 😆
príbeh už bude pokračovať pravidelne 💕
ďakujem za vašu priazeň ❤️

* * *

   Blondínka skoro vykríkne prekvapením, ale v šoku si skôr prikryje ústa dlaňou a pozerá na mňa ako na zjavenie. V podstate ním pre ňu aj som, rovnako, ako ona pre mňa.
"Ježišikriste!" vydýchne, keď nájde slová a priskočí ku mne. "Si ozajstná? Či sa mi len snívaš?"
"Ty sa mi potom snívaš tiež," zasmejem sa a snažím sa spomaliť dych, pretože akosi mi stále nedochádza, že som stretla ďalšieho človeka... ďalšieho živého človeka, v čo som už ani nedúfala.
"Ja vážne neverím!" objíme ma tak náhle, ako sa aj zjavila, a ja nedokážem spraviť nič, len to objatie vydržať. "Ako... ako si sa tu zjavila?"

Na okamih zaváham, pretože neviem, či mám odhaliť aj Oliverovu prítomnosť, ale následne sa rozhodnem, že tým predsa nič neskazím.
"Prišli sme zo severu, včera," začnem opatrne.
"Prišli? Ty tu nie si sama?"
"Nie, sme dvaja," objasním jej.
"Mne sa vážne sníva," nadšením skoro podskočí. "Už skoro týždeň sa tu túlam sama ako prst, nechápem vôbec ničomu... och, bože! Netušíš, ako som vďačná, že sme na seba narazili!"
"Chápem," pousmejem sa.
"Kde je tvoja kamarátka?"
"Ehm, je so mnou chalan, Oliver," vyvediem ju z omylu, na čo blondínka prekvapene zažmurká.
"Ale? Naozaj? A ty si..."
"Anna," predstavím sa.
"Rada ťa spoznávam, Anna," usmeje sa na mňa blondínka, má vážne nádherný úsmev. Vlastne, ona sama je nádherná, vysoká, upravená, pohľadná. Ja som len v prirodzenom stave, ničím ju asi neoslním.

"Som Linda," kývne hlavou. "Môžem sa k vám pripojiť? Kde ste nocovali? Pôjdeme ku mne? Mám tu neďaleko byt," chrlí zo seba ako na bežiacom páse, až sa musím zasmiať.
"Hej, ale pekne pomaly," zastavujem ju. "Prespali sme v jednom byte a teraz sme sa na chvíľku rozišli, aby sme si zohnali niečo na seba," vysvetľujem jej.
Linda počúva a prikyvuje, úplne na nej vidím, ako vníma každé moje slovo, akoby skutočne nemohla stále uveriť, že sa rozpráva s niekým ďalším.
"Fajn, tak pôjdem s tebou, ak ti to nebude prekážať," vyhlási nadšene.

Čo s ňou narobím?
Aj tak mi asi nič iné nezostáva, a v podstate som tiež šťastná, že som stretla niekoho ďalšieho, a k tomu dievča. Linda vyzerá v pohode, a hlavne nie nebezpečne.
"Potrebujem ešte nejaké nové topánky," poviem, na čo Linde doslova zablikajú oči.
"Tak to nechaj na mňa, poď," otočí sa a vykročí ulicou.
V obrovskom nákupnom centre strávime ďalšiu hodinu, skúšame a vyberáme topánky do odpadnutia. Napokon sa uspokojím s jediným párom, aj keď som ich vyskúšala hádam zo desať. Linda si odnáša tiež jedny.
Keď vychádzame z obchoďáku, obozretne sa poobzerám ulicou, predsa len sa na mňa asi niečo z Oliverovej ostražitosti nalepilo. Linda nepovie nič, ale jej výraz mi napovie, že nechápe môjmu konaniu.

"Ver mi, som tu už týždeň úplne sama," neodpustí si, keď sa konečne pohneme k bytu, kde sa máme s Oliverom stretnúť. Aj sa mierne obávam, čo mi povie na to, že som niekoho so sebou priviedla, do našej skrýše, ak to tak môžem nazvať.
Náhradným kľúčom byt odomknem, takže Oliver ešte neprišiel a som tu prvá.
Linda vkĺzne do bytu za mnou a ja potichu zatvorím, svoj "nákup" zložím pri stene v chodbe.
"Hm, útulné," obzerá sa Linda po byte a prechádza pomaly zo vstupnej chodby do obývačky. "Ale malinké, môj byt je omnoho väčší, s obrovskými oknami na celej južnej strane," opisuje mi svoje bydlisko, pričom rozhodí teatrálne rukami.
Napadne mi, že Oliverovi by sa to určite nepozdávalo, pretože si dokážem predstaviť, že Linde ani v päte nenapadlo, že by v izbe s tými obrovskými oknami večer nemala príliš svietiť.
"Je to postačujúce, lebo sme tu len na krátky čas," ozvem sa od dverí, a prekrížim si ruky na hrudi, sledujem Lindu, ako sa tu obzerá.
"Niekam sa chystáte?" pozrie ku mne začudovane.

Nestihnem jej odpovedať, pretože v zámke zaštrkotajú kľúče, čo značí, že sa konečne vracia aj Oliver. Mierne znervózniem, bojím sa jeho reakcie, tak trochu.
"Anna?" zavolá na mňa z chodby, kde sa pravdepodobne vyzúva.
"Tu som!" odpovedám mu rýchlo.
"Chvalabohu," v hlase mu počujem úľavu, keď mi odpovie, a o sekundu sa vynorí z prítmia úzkej chodby. Zarazí sa, keď zbadá Lindu stojacu na opačnom konci miestnosti.
"Oliver, niekoho som cestou... hm, stretla," pípnem opatrne, avšak hlas sa mi pri tých slovách nezachveje, zostáva pevným.
"Ahoj, ja som Linda," ozve sa ona a pohne sa k Oliverovi.

Všimnem si, ako po ňom prechádza pohľadom, kúsok po kúsku si ho obzerá, len čo je pravda.
V podstate sa jej ani nedivím, veď aj je sa na čo pozerať, Oliver je pohľadný chalan.
Ale Lindin pohľad je iný, nie taký ten bežný, akým si obzeráte ľudí, ktorých ste práve spoznali.
Ona naňho hľadí ako na korisť.
A to mi príde zvláštne. Nepáči sa mi to.

Oliver to však nevidí, lebo pohľad zvrtne ku mne, a tvári sa dosť nechápavo.
"Stretla som ju úplne náhodou, a..."
"Môžeš... na chvíľku?" naznačí mi, že chce so mnou hovoriť, a rýchlo pozrie na Lindu, ktorá pred ním zastane, a nechápavo prechádza pohľadom medzi mnou a ním.
"Jasné," prikývnem a naprázdno prehltnem.
Pokazila som niečo?
"Prepáč, bude to len okamih, Linda," venuje jej ospravedlňujúci pohľad, a pohne sa za mnou do malej spálne, kde som strávila predošlú noc.

Keď za nami zatvorí dvere, podvedome očakávam výbuch, Oliver však mlčí.
Prstami si vojde do vlasov a zhlboka sa nadýchne.
Ja čakám, potichu, ako socha.

"Chápem, že si nemala príliš na výber," začne potichu a pozrie na mňa. "A chápem, že si ju nemohla nechať len tak, na ulici, a odísť preč, je to predsa len ďalší živý človek, chvalabohu."
Zahryznem si do spodnej pery, mlčím. Pripadám si ako malé dievčatko, ktoré hrešia za vyparatené šibalstvo, o ktorom vlastne nemá tušenie.
"Ale, prečo si ju, Anna, priviedla sem, do nášho bytu?" spýta sa ma s náznakom výčitky.
"A kam som mala ísť?" bránim sa.
"Mohla si mi napísať, a ja by som pre vás prišiel, niečo by sme vymysleli," rozhodí rukami.

Znovu vtiahnem spodnú peru medzi zuby, som z neho nesvoja. A trošku nervózna.
Nechcela som ho nahnevať, to veru nie.
Oliver prejde pohľadom k mojim ústam a potom sa ním vráti k očiam, jeho zelené sú naraz tmavšie, než inokedy.
"Teraz nemáme útočisko, pre prípad núdze," vysvetlí mi potichu. "Keď už vie o tomto byte."
"Čo by sa asi tak mohlo stať, Oliver?" spýtam sa nechápavo.
"Nikdy nevieš, Anna," pristúpi ku mne, je odomňa len na vzdialenosť paží. Keby som sa k nemu natiahla, môžem sa ho dotknúť, pohladiť ho...
"Vôbec mi to nenapadlo," pokrútim hlavou a vzdychnem. "Čo teraz?"
"Nevyhodíme ju predsa," uškrnie sa, pričom sa mu zjavia jamky v lícach. Prečo som si to predtým nevšimla? Bože, sú úplne rozkošné...
"To by si nespravil," prižmúrim naňho neveriacky oči, ale Oliverov výraz v tvári mi prezradí, že by toho nebol schopný. Predsa len, môžeme byť vďační, že sme stretli niekoho ďalšieho, a nebudeme sa aj ďalej túlať týmto divným svetom len sami dvaja.

"Musíme vymyslieť, čo ďalej," prehovorí po chvíli ticha, kedy na seba len mlčky pozeráme. Uvedomím si, že mi to neprekáža, táto zvláštna súhra medzi nami, v tichosti izby, s Lindou za dverami.
Nejaký básnik by to nazval možno súznením duší... a nebol by ďaleko od pravdy.
"A hlavne, musíme zistiť, čo sa tu vlastne stalo," doplní Oliver, čím ma vráti do reality.
Krutej reality, pretože má pravdu.
Preto sme predsa prišli do hlavného mesta.
Verím, že nás tu nečakajú nijaké ďalšie prekvapenia...

° ° °

S Lindou v pätách ubieha deň akosi rýchlejšie, mám ten pocit. A nie je to len tým, že sa jej ústa v podstate nezatvoria, stále čosi vraví, pýta sa, a obdivujem Olivera, že jej tak trpezlivo odpovedá.
Ja sa o to snažím tiež, ale občas som už v koncoch.
A stále po ňom pozerá, neprestáva s tým.
Snažím sa chápať, že po necelom týždni vidí ďalších živých ľudí, ale Oliver je navyše aj chalan, a ona, zjavne, má aj iné úmysly, aké dokáže vycítiť len žena. A že ich vidím ja, neznamená, že ich zbadá aj Oliver. Ten má iné starosti.

Snažím sa Lindu nejako zaradiť, nie je to však ľahké. Snažím sa predstaviť si, ako asi fungovala predtým, vo svete spred vyše týždňa, keď bolo všetko ešte normálne a tak dôverne známe, že sme to brali ako samozrejmé.
Musela byť obľúbená, mala určite hromadu kamarátov a bola si vedomá svojej pozície, pretože sebavedomie z nej doslova cítim. Kúsok z neho by som tiež rada mala, len kúsoček.
A určite si žila na úrovni, nasvedčuje tomu nielen jej výzor, ale aj spôsob, akým sa s nami rozpráva, ako rozhadzuje rukami a vyžaduje si plnú pozornosť, stále. Akoby sa mal svet točiť len okolo nej.
Len aby ten pád z výslnia nebol pre ňu príliš prudký a aj bolestivý...

"Ak sa vy dvaja vážne chcete túlať mestom celý deň, radšej pôjdem do svojho bytu, už ma bolia nohy," vyhlási Linda, keď sa deň prehupne do svojej druhej polovice, a my traja stále blúdime mestom hľadajúc nejaký záchytný bod, od ktorého by sme sa mohli odpichnúť, pohnúť ďalej v našom bádaní a hľadaní odpovedí.

"Napíš mi, prosím, adresu," ozve sa Oliver, ani slovkom nenamietne, že nás chce Linda nechať v pátraní samotných.
Linda sa pousmeje a nadvihne obočie.
"Ale, nebodaj si ma nájdeš?" neodpustí si.
"S Annou prídeme po teba," nenechá sa vyviesť z miery Oliver. "Prespíme všetci na jednom mieste, bude to tak bezpečnejšie."
Linda rýchlo čosi napíše na zdrap papiera, ktorý si náhlivo vytrhla z diára, a podá mu ho.
Oliver si ho rýchlo prečíta a vzápätí skryje do vrecka džínsov.
"Snaž sa byť nenápadná, dobre?" požiada ju tichým hlasom.
"Ako povieš," odfrkne si ona a otočí sa na odchod. "Aj tak tu nik ďalší nie je..."
"Aby si nebola prekvapená," namietne Oliver, a keď za ňou pozrie, trochu sa zamračí.
Nepáči sa mu Lindin postoj, jej neopatrnosť, viem to. Vidím to na ňom.

Obrovskou križovatkou, kde sme zastali, tak známou z televíznych obrazoviek a zo všetkých prenosov z hlavného mesta, sa preháňajú nápory vetra, zopár stránok zo starých novín, čo rozfúkal vietor, a my traja tu stojíme ako stratené duše.
Malí ľudia v obrovskom priestore veľkomesta.
Na gigantických reklamných paneloch ešte stále bežia reklamy, dookola tie isté obrázky, slogany, vysmiate tváre. Hudbu, znejúcu v pozadí, už ani nevnímam, dnes tadiaľto prechádzame už asi štvrtýkrát.

Niekde v diaľke odbíjajú hodiny na kostolnej veži celú, v duchu počítam údery, sú tri hodiny popoludní. Zvony si splnia svoju povinnosť, a stíchnu.
Naraz všetky obrazovky zhasnú, čo ohromí každého z nás, aj Linda prekvapene zastane, ani sa nepohne. Nechápe, čo sa deje, a nie je sama.
Najväčšia obrazovka blikne, no znovu zhasne.
Zmocní sa ma strach a nepríjemná predtucha, že sa niečo stane.
Moje predtuchy sú späť?
Odkedy sa svet tak nezvratne zmenil, nemala som ani jedinú... a to ma začína desiť.

Otočení k najväčšej z obrazoviek čakáme, čo sa bude diať.
Znova sa rozsvieti, ale už nezhasne, zjaví sa na nej nejaké... štúdio?
Čo to má znamenať?
Vnútrom sa mi rozlievajú obavy, pristúpim bližšie k Oliverovi, blízkosť niekoho ďalšieho ma upokojí, aspoň trošičku.
Za stolík s mikrofónom, ktorý je vidieť v zábere, sa posadí chlap v obleku, vyzerá neupravene a uponáhľane, je roztržitý a pohľadom behá od kamery k papierom, čo drží v rukách.

Naprázdno prehltnem, nepáči sa mi to, vôbec.
"Môžeme?" spýta sa ten chlap niekoho za kamerou, a vzápätí pozrie akoby priamo na nás. Dych sa mi zasekne v hrdle, spoznávam v ňom ministra Browna.
"David?" šepne Oliver neveriacky, ani si hádam neuvedomuje, že to vyslovil nahlas.
Počula som ho však, celkom zreteľne.
Príde mi zvláštne, že mu vraví menom... ako ho vôbec pozná? Všetci, celá krajina pozná muža na obrazovke len ako ministra Browna.

"Ak práve sledujete toto vysielanie, znamená to, že sa naše najhoršie obavy naplnili, a svet už nie je, akým býval," začne bez úvodu. "Záznam sa mal spustiť po sedemdňovej nečinnosti systému, ktorý ho starostlivo strážil."
Minister Brown si odkašle, viditeľne sa mu tie slová nevravia ľahko.
"Už zopár posledných desiatok rokov hrozilo, že sa stane niečo podobné, že sa naplnia hrozby, ktoré sa nám, našťastie, podarilo zakaždým odvrátiť. V zákulisí najvyššej politiky sa vedú vojny, o ktorých nemá bežný smrteľník ani poňatia. Zákerné, nepredstaviteľné boje o moc... a v neposlednom rade aj o osud ľudstva. Ako sa zdá, keďže sledujete tieto moje slová, nezvládli sme zachrániť... všetkých. Ale vy, čo ma práve počúvate, máte ešte šancu... jedinú a poslednú."

Pri tých slovách sa mi skoro podlomia nohy, ale udržím sa, len sa mierne zakolíšem. Oliver zaznamená moju slabosť, a pristúpi ku mne bližšie. Chce mi byť oporou?

"Máte sedem dní, posledný týždeň, aby ste sa dostavili na určené miesta, kde vám podajú sérum. Áno, stále sú tu ľudia, ktorí na vás čakajú, ktorí prežili a chcú vám pomôcť!
Netušíme, nik z nás, čo máme prístup k tajným informáciám, čo konkrétne použili, aby ľudstvo ohrozili... ale sérum, ktoré vám podajú, má široký záber, a naši vedci a lekári, sa o vás postarajú. Nemajte strach, zachovajte pokoj, prosím!" vyzýva minister pokojným hlasom.

Ja mám v tej chvíli pocit, že som aj zabudla dýchať... oni o tom vedeli? A dopustili, aby sa to stalo? Ako vôbec mohli, do frasa?!

Minister ďalej rozpráva, ale nevnímam ho, pretože som vydesená zistením, že ľudia prakticky... zničili samých seba?
Prečo?
Čo tým sledovali?
Alebo sa to vymklo kontrole?
Podľa toho, ako minister Brown rozpráva, akoby k masám ľudí, nielen ku hŕstke, posledným žijúcim tvorom, to bude dosť pravdepodobné.
Malo nás prežiť viac, omnoho viac...

Obrazovka naraz zhasne, posledné ministrove slová som nepočula.
Ticho, čo sa navôkol rozhostí, je až príliš hlasné. Nik z nás nič nepovie, všetci sme stratili slová.
Snažíme sa vstrebať realitu, ktorá naraz získala úplne nové obrysy.

"A kurva," zanadáva Linda, a presne sa tým vyjadrí aj za mňa.
"Kam to... máme... ísť?" spýtam sa po ďalšej pauze, ktorá sa medzi nami rozhostí.
"Netuším, tie súradnice som si nestihol poznačiť," povie Oliver skleslo. Potichu zanadáva, ale pokojne by mohol aj ziapať, ani by to mnou nehlo.
Som v šoku, neschopná fungovať.
Netuším, koľko tam stojíme, keď sa obrazovka rozsvieti znova, a celý príhovor sa zopakuje.
Zdá sa, že sa to bude vysielať, až kým sa nepokazí obrazovka alebo systém.
Oliver si tentokrát súradnice odpíše, zneli: 46°13'49.88" N 6°3'13.485" E*
Ďalšie boli pre iné kontinenty, ako povedal minister.
Úprimne, veľmi horím zvedavosťou, kam nás navedú, a nie som sama. Na Oliverovi priam vidím, ako ho svrbia prsty, aby si ich naťukal do navigácie.

"Poďme ku mne, toto treba dobre spláchnuť," ozve sa Linda, a keď k nej vzhliadnem, vyzerá dosť bledo, a vydesene.
Nik z nás nenamieta, a pohneme sa za ňou.
Potrebujeme zistiť, kam máme ísť.
Potrebujeme naplánovať, ako sa tam dostať.
Ale predtým... musíme spláchnuť tú pachuť zrady, čo v nás zostala po ministrových slovách.

- - -
*pozn.
súradnice udávajú polohu inštitútu CERN vo Švajčiarsku https://home.cern/