Vrátime sa k motorke, a o pár minút pokračujeme v ceste. Nevraciame sa už k tomu, čo sa stalo, ale ani si nepovieme nič ďalšie.
Zopár dalších hodín bojujeme s postupom, vraciame sa, otáčame a skúšame iné cesty. Za iných okolností by sme za dnešný deň prešli omnoho viac. Keď Oliver zastane pred vjazdom do mesta a prečítam si jeho názov na tabuli, som prekvapená, ako málo sme prešli. Pár desiatok kilometrov.
Oliver si zloží prilbu, ja spravím automaticky to isté.
"Dnes už ďalej nepostúpime, ideme si radšej pohľadať niečo na prespanie, a na jedenie."
Obzriem sa naokolo, noc je ešte ďaleko, ale kým si niečo nájdeme, bude to asi aj dosť trvať.
"Fajn," poviem len a nasadím si prilbu späť.
Stáli sme len jedenkrát, a veru ma už zmáha hlad.
Oliver zamieri do okrajovej štvrte, kde sú skôr rodinné domy než bytovky. V tomto meste som nikdy predtým nebola, vždy som len prefrčala autom po obchvate alebo vlakom cez stanicu. Vyzerá to tu pekne, čisto a udržiavane.

Oliver zatiahne motorkou k jednému domu na okraji ulice, odkiaľ vidieť do viacerých smerov a je prehľad o ceste, po ktorej sme tiež prišli.
Zosadnutie z motorky mi už ide lepšie, nohy mám z dlhého sedenia stŕpnuté a nehybné, len pomaly sa rozhýbem. Motorku nechávame pred garážou.
Na otvorenie dverí použije Oliver znova nástroj, ktorým mi otvoril dvere bytu oproti jeho, už ma to ani neprekvapuje.

"Počkaj tu, prejdem domom, či sme sami," zastaví ma, keď chcem vkročiť za ním, a nechá ma stáť vonku. Otočím sa od dverí a obzerám si okolie. Mohlo sa tu bývať celkom príjemne, je tu veľa zelene, upravené predzáhradky plné kvitnúcich kvetov, ostrihané okrasné kríky, niekde v diaľke štekajú psy.
Na prvý pohľad úplná idyla.
Na druhý tu niečo nesedí.
Chýbajú tu obyvatelia týchto domov, ten bežný ruch dňa, kde pulzuje žitie, radosť či smiech.

"Poď, nik tu nie je," vyruší ma Oliverov hlas.
"Kto by tu asi tak bol?" neodpustím si.
"Nikdy nevieš," ustúpi bokom, aby som mohla vojsť. "Radšej byť obozretný ako prekvapený."
"A čo by si robil, keby tu niekto bol?"
"Hádam by nás prichýlil," usmeje sa.
Na všetko pozerá akosi optimisticky.
Ja som skôr opatrná. Možno až pochybovačná. Nie je lepšie dostať sa od horšieho k lepšiemu, než opačne?
Nepoviem mu na to nič, zvedavo sa rozhliadam okolo seba. V dome je čisto a útulne, pôsobí to tu na mňa príjemne. Počujem, že zamyká vchodové dvere, pousmejem sa.
Zvyk je železná košeľa.
V kuchyni zložím z pliec ruksak a sadnem si na stoličku. Naraz neviem, čo so sebou.

„Pozrieš sa, či je tu niečo na jedenie?" spýta sa ma Oliver a tiež si zloží svoje veci.
Prikývnem a pohnem sa prehľadať chladničku, napokon to vyzerá, že na večeru čosi vykúzlim.
„Môžu byť palacinky?" spýtam sa ho, a vyberám postupne mlieko, vajcia a v špajzi nájdem aj múku. Dokonalá večera, už som dlho nemala palacinky.
„Zbožňujem ich," ozve sa Oliver za mnou.
„Tak fajn, budú palacinky," usmejem sa naňho a začnem si pripravovať cesto. Oliver sa zatiaľ postará o zatemnenie okien, ako to spravil v jeho byte, dokonca prichystá aj sviečky. Stále je obozretný, stále v strehu.

Najeme sa v tichosti. Možno je to zvláštne, ale netuším, ako sa v jeho prítomnosti správať, poznám ho len chvíľu, pár hodín, čo sa zlievajú do dní.
Aký čas spolu my dvaja vlastne strávime?

„Zajtra by sme mohli doraziť do hlavného mesta," poznamenám, keď odpracem zo stola riad a umyjem ho, len zo zvyku. Nenechám tu po nás predsa špinavé taniere.
„Dúfam, že áno. Dnes sme toho neprešli veľa," súhlasí Oliver. „Ak budú cesty v rovnakom stave aj naďalej, môže to trvať o niečo dlhšie."
„Vyrazíme teda zavčasu," overujem si svoje domnienky.
„Bude to tak lepšie," prikývne a pozrie na mňa. Sedí na pohovke a na nízkom stolíku niečo rozkladá, spoznávam karty.
„Zahráme si?" spýta sa.
Tvárou sa mi rozleje úsmev, už dlho som si s nikým nezahrala. Hrať kartové hry už nie je moderné, nahradili ich mobilné aplikácie. Avšak v spomienkach z detstva, ktoré mi utkveli v pamäti, mám uložených zopár okamihov s otcom i s mamou, kedy sme dokázali s kartami stráviť celé večery.
Nádherné časy.
Prisadnem si k nemu, ale dávam si pozor, aby sme sedeli dosť ďaleko od seba. Nepoznám ho ešte tak dobre, aby som si mohla dovoliť sadnúť bližšie k nemu, ako bežne sedávajú starí dobrí priatelia.
Napokon končíme až okolo polnoci, oči mi už parádne klipkajú.

Kým som rozsvietila sviečky, Oliver odniekiaľ priniesol aj pivo a minerálku, ale vybrala som si len minerálku. Po rýchlej sprche, čo bola pre mňa, pri jedinej sviečke, aj pekným zážitkom, som si po Oliverovom uistení, že sa v pohode vyspí na zemi, ľahla na pohovku a trvalo mi len pár sekúnd, kým som zaspala.
Návrh, že sa môžeme vyspať v horných izbách, Oliver rázne zamietol.

° ° °
5. deň "po"

Ráno pokračujeme v našom putovaní.
Zvuk štartujúcej motorky znie v tichu, čo vládne naokolo, ako streľba zo samopalu. Vnútro mi zovrie nepríjemný pocit, že nás niekto začuje, ale vzápätí mi dôjde, že nemá kto.
A keby aj, čo by spravil? Utekal by za nami?
Či by sa radšej skrýval?

Nasadím si prilbu, už mi to ide lepšie, ako v predošlý deň, a vysadnem na svoje miesto za Olivera. Ten sa ku mne otočí, aby sa uistil, že som v poriadku, a keď mu prikývnem, pohneme sa.
Netuším, aký nás čaká deň. Aká bude cesta, či sa budeme musieť znovu vracať a hľadať nové, alebo už pôjdeme plynulejšie. Modlím sa, nech už dnes do večera dorazíme do hlavného mesta.
Pripadám si ako pustovník, dúfajúci v krajší zajtrajšok a istý cieľ.
My síce cieľ poznáme, ale keď tam dorazíme... čo potom? Rozdelíme sa? Nechá ma Oliver napospas osudu?

Kým motorka hučí a Oliver ju s istotou vedie vpred, mám čas na rozmýšľanie. Vrátim sa v spomienkach k včerajšku, k večeru, ktorý sme s Oliverom strávili na pohovke, pri kartách, v cudzom dome, ako dvaja tuláci, a pritom sme si boli tak blízki. Určite bližší, ako predošlý večer.
Znova sa ma zmocní ten pocit, ktorý ma neopúšťal po celý čas, čo sme sedeli tak blízko pri sebe.
Nechápem, čo sa so mnou deje... v jeho prítomnosti sa cítim tak zvláštne, raz som úplne zmätená, raz cítim istotu, že všetko bude dobré. Aj keď ma desí, v akej situácii sa nachádzame, v akom chaose sa ocitol svet, pri ňom mám pocit, že to nevzdáme. Prežijeme. Musíme.

„Si hladná?" spýta sa ma Oliver, keď zastavíme pri ďalšej benzínke.
Zoskočím z motorky, už skoro ako profík, a prikývnem.
„Ako vlk," zaškerím sa a položím prilbu na sedadlo. Pohnem sa ku predajni, keď ma Oliver zastaví.
„Počkaj, niečo som začul," stíši hlas, a mnou prejde zachvenie.

Oliver sa pohne smerom za budovu, našľapuje úplne potichu. S tlčúcim srdcom sa pohnem za ním, zviera ma strach, bojím sa aj dýchať.
Keď Oliver nakukne za roh, úplne stuhnem.
Našťastie, od smetných košov vybehne len hladná mačka, odľahne mi.
„Planý poplach," vydýchne si aj Oliver, vôbec som si neuvedomila, že aj on je napätý. Pôsobí na mňa tak sebaisto a suverénne.

„Je to tak zvláštne," poznamenám, keď sedíme pri malom okrúhlom stolíku vo vnútri predajne, ktorá zíva prázdnotou, a obedujeme, ak sa to tak dá vôbec nazvať.
„Čo myslíš?" spýta sa so záujmom Oliver a uprie na mňa svoje neskutočné zelené oči. Radšej uhnem pohľadom, pripadá mi, že mi nimi dokáže pozrieť až do srdca.
„Že tu nik iný nepríde, ani nie je... len my dvaja," dokončím začatú myšlienku.
„Nestačilo ti, že sme to včera prebrali hádam z každej strany?" uškrnie sa a zahryzne do sendviča, čo bol ešte v záruke.
Och, áno... včera sme pri kartách aj trochu filozofovali o tom, čo sa mohlo stať.
A prečo, ako a kedy presne. Vyslovili sme toľko dohadov, ale zostali bez odpovedí.

„Dúfam, že v hlavnom meste sa dozvieme niečo viac," poznamenám.
„To aj ja, Anna," prikývne.
Zakaždým, keď mi povie menom, sa vo mne čosi pohne. Spôsob, akým ho vysloví, tón jeho hlasu, pohyb jeho pier... spôsobuje mi to zvláštne stavy a útočí na moje srdce.
Nesmiem to dopustiť... panebože!
Nesmelo sa usmejem a vstanem, aby som si vzala novú zásobu čokoládových tyčiniek, akosi sa stávajú mojou závislosťou. Strčím ich do bočného vrecka svojho batohu, a pohnem sa von.
Pár okamihov chcem byť sama, ale s istotou, že Oliver je nablízku.
Cesta zíva prázdnotou, na benzínke nie sú nijaké autá, asi zhoda náhod, že tu nijaké nebolo, keď to prišlo... to, ani neviem, čo vlastne.

„Pokračujeme?" vyjde z predajne aj Oliver.
„Ak to zvládaš ty... ja tu príliš nápomocná asi nie som," poznamenám pobavene.
„Na motorke som strávil omnoho viac času, ako doteraz s tebou, takže ja s tým problém nemám," žmurkne na mňa a nasadí si svoju prilbu. Spravím rovnako so svojou.

° ° °

Do hlavného mesta sa dostaneme so západom slnka.
Trvá nám o niečo dlhšie, kým sa prepletieme hustou dopravou, ktorá skolabovala, a autá skončili väčšinou v sebe, takže zhluky nabúraných automobilov musíme obchádzať niekoľkokrát.
Ulicami sa už plazí šero, keď sa dostaneme do centra. Oliver nikde nezastavuje, rútime sa vpred rýchlosťou, ktorá mi príde dosť vysoká, ale zase, načo sa zbytočne zdržiavať dodržiavaním predpisov? Aj tak nás nemá kto skontrolovať.
Zastaví pred bytovkou, ktorú asi pozná, pretože vypne motor a naznačí mi, že mám zosadnúť.
„Tu niekde prespíme?" spýtam sa zvedavo.
„Sú tu zamestnanecké byty pilotov, prespávali sme tu medzi letmi," objasní mi.
„Poďme, už sa stmieva," popoháňa ma dovnútra.

Pohnem sa za ním, na nič nečakám.
Oliver má vážne kľúč od jedného z bytov, na treťom poschodí.
Kým vstúpime, znovu prehľadá byt a ja zatiaľ čakám na stíchnutej, prázdnej chodbe. Príde mi to aj trochu strašidelné, ale odolám nutkaniu zasvietiť si na chodbe svetlo.
„Poď dovnútra," ozve sa naraz do prítmia chodby, a ja pri tom zvuku skoro nadskočím.
„Čo sa ľakáš?" počujem mu v hlase úsmev.
„Bože, aspoň si odkašli, kým čosi povieš," vydýchnem.
„Nabudúce si budem pískať, dobre?" doberá si ma, kým vchádzam za ním do bytu.
Znovu za mnou zamkne.
„Nie! Nijaké svetlo!" zvolá, keď automaticky siahnem po vypínači, a chcem rozsvietiť.
Dotyk jeho ruky na mojej je tak nečakaný, až sebou trhnem. Chvíľu mi ju drží v tej svojej.

„Prepáč, zabudla som sa," šepnem ospravedlňujúco, priznávam, že som aj trochu vydesená.
Oliver mi venuje vážny pohľad, nič mi nepovie, len sa pohne z chodby, kde stojíme a ja vykročím za ním.
Dnes večer mi nenavrhne nijakú zábavu, nijaké karty. Pochopím, že sa potrebuje vyspať po náročnom dni, a ktovie, čo nás čaká zajtra?

„Dobrú noc," poprajem mu, a vezmem si so sebou do izby jeden svietnik, plánujem si čosi čítať.
„Dobrú, Anna," prejde po mne pohľadom, mám pocit, že ho aj cítim.
Spím len v širokom tričku, takže mi hneď nedošlo, že kým si beriem svietnik so sviečkou, môže si ma bez problému obzrieť.
Sakra!
Dvere na izbe za sebou tentokrát zatvorím, mám tak lepší pocit.

6. deň "po"

Ráno mu oznámim, že si potrebujem zohnať niečo na oblečenie. Obliekla som si svoje posledné čisté veci, a vážne pochybujem, že má nejaký význam zapínať práčku. Zoženiem si predsa niečo čisté a nové, nie?
„Zvládneš to sama?" spýta sa starostlivo.
„Hádam hej," pokrčím ramenom, aj keď mi nie je všetko jedno. „Nebudem dlho, len čosi vezmem, a vrátim sa."
„Okej," prikývne napokon. „Zapni si mobil, pre istotu."
„Nebojíš sa, že nás niekto odhalí podľa signálu?" neodpustím si.
Oliver sa na mňa zamračí.
„Som ochotný to risknúť," vyhlási s vážnym výrazom.
„Fajn, ako myslíš," prikývnem a vrátim sa k batohu pre mobil.
„Tiež sa tu chcem poobzerať a niečo pozisťovať, takže sa stretneme tu, na byte," povie mi, zatiaľ čo sa tiež chystá von.
Kým opustím byt, podá mi náhradný kľúč.
„Nestrať ho... a nestrať sa," doberá si ma, na čo mu venujem pohŕdavý úsmev, že predsa nie som malé dievča.

Podarí sa mi objaviť malý obchodík so známou značkou oblečenia, a dokonca nie je ďaleko od bytu, kde sme sa s Oliverom rozlúčili. Opatrne doň vstúpim a chvíľu načúvam, či je všade ticho, ale jediný zvuk vydáva stále pustená klimatizácia.
Strávim tam skoro hodinu, do batohu si zbalím čisté veci aj do zásoby, predsa len netuším, či budem mať ešte ďalšiu príležitosť si nejaké zohnať. Zopár kúskov si aj vyskúšam, moje ženské ja proste neodolá.
Rozhodnem sa ešte pre nové topánky, ale tie musím ísť zháňať ďalej.
Dostanem sa na širokú ulicu, čo bola asi obchodným centrom, pretože je lemovaná rôznymi obchodíkmi, a ako si stihnem všimnúť, aj drahými značkovými butikmi. Odolám pokušeniu nakuknúť do nich, len z čistej zvedavosti. Aj keď by som si z nich v podstate mohla vziať, po čom by mi srdce zapišťalo, nespravím tak.

V ďalšom okamihu prudko zastavím, keď sa dvere na jednom z butikov otvoria, a skoro mi vrazia do tváre, a to s peknou silou.
V totálnom šoku, a neschopná reakcie, sa ocitám tvárou v tvár blondínke, ktorá na mňa upiera rovnako neveriacky pohľad modrých očí, aký jej venujem aj ja.