4. deň „po..."

   Pohľadom si nedôverčivo premeriam Oliverovu motorku. Aj keď, musím uznať, že pohľad na ňu nie je zlý, je fakt úžasná. Celá modrá, tmavomodrá ako najhlbšia noc, so striebornými pásmi, akoby preletela bleskami na oblohe. Oliver zloží svoj batoh do priestoru za sedadlom, môj sa tam už nevojde, nechávam si ho na pleciach.

„Zbehnem ešte pre prilbu," povie a zmizne vo dverách domu. Pohľadom prebehnem ulicu, všade zvláštne ticho, mŕtvo. Len v korunách stromov sa naháňajú drozdy, škriekajú a hádajú sa vo vtáčej reči. Zovriem popruhy batohu a odolávam návalom paniky, kým čakám na Olivera.
Desí ma naša cesta.
Desí ma všetko za hranicami nášho mesta, ktoré považujem za bezpečné.
Ako mantru si opakujem, že to musíme spraviť, tu nič nové nezistíme. A chceme predsa vedieť, o čo ide. Čo bude s nami ďalej.
Som vďačná, že som sa nechala presvedčiť na džínsy a mikinu. Je ešte skoré ráno, chvíľku po rozbrieždení, a zďaleka nie tak teplo, ako cez deň. Včera sa prehnalo mestom zopár ďalších búrok, ktoré vzduch citeľne ochladili, a k tomu sa občas do mňa oprie aj nepríjemný vietor.
„Nech sa páči, táto je tvoja," ozve sa vedľa mňa a vzápätí mi vstúpi do zorného poľa prilba, ktorú som si včera vybrala. A zobrala, bez platenia. Proste len tak.

„Uhm, vďaka," vezmem si ju a civiem na ňu.
„Pomôžem ti?"
„Čo si? Hádam si viem nasadiť prilbu!" ohradím sa a vzápätí sa snažím potvrdiť svoje slová aj činom. Nedarí sa mi na prvýkrát, ako by som chcela.
„Bez komentárov, prosím," zašomrem, keď mi Oliver bez slova pomôže. Vidím na ňom, že hrdinsky premáha chuť smiať sa. Zaklapnem rýchlo priezor, nech sa mu nemusím dívať do tváre. Pripadám sa ako kozmonaut, aj keď musím uznať, že prilba je ľahká a nikde ma netlačí.

„Ak budeš potrebovať, aby som zastavil, dvakrát ma pobúchaj po..." odmlčí sa akoby hľadal správny výraz. „Proste dvakrát, inak stojíme, len keď sa rozhodnem ja, ok?"
Prikývnem, že rozumiem.
Oliver si nasadí svoju čiernu prilbu a pohne sa k motorke. Nedá sa nevšimnúť si, ako mu to v motorkárskom sekne. Sakra, jemu pristane fakt všetko, úzke džínsy a kožená bunda (predsa má niečo kožené) sú v jeho prípade vražedná kombinácia. A to som si myslela, že uniforma pilota bola vrchol dokonalosti.
Nacvičeným pohybom vysadne na motorku, naštartuje a obráti sa na mňa, čaká.
Podarí sa mi vysadnúť za neho bez nehody. Pomrvím sa, nech sa lepšie usadím, a čakám, že sa pohneme.

„Musíš sa ma chytiť," začujem ho spod prilby. Nechápem hneď, čo odomňa chce, veď vie, že som na motorke ešte nikdy nešla. Vzápätí motorkou trochu trhne a ja zabalansujem, strácam za ním stabilitu.
Fajn, ukážka mi stačí.
V ďalšej sekunde mi chytí ruky, a položí si ich okolo pásu, čo spôsobí, že sa priam nalepím na jeho chrbát. Zabudnem sa v šoku aj nadýchnuť.
No do kelu, to myslí vážne? To budem takto na ňom celú cestu?
„Predsa nechceš spadnúť z motorky?"
Pod dlaňami cítim jeho pevnú hruď, stehnami tesne kopírujem jeho. Je to pre mňa príliš blízke, príliš dôverné, a v tej chvíli som rada, že moje rozpaky skrýva prilba.

„Môžeme vyraziť?" otočí ku mne hlavu. Len prikývnem, dosť rázne, aby pochopil.
Čakám, čo príde, či sa bude predvádzať a zaflekuje, alebo sa pohneme normálne. Našťastie volí druhú možnosť, za čo som mu v duchu veľmi vďačná. Sedím za ním, kŕčovito sa ho držím, a snažím sa privyknúť si na nový zážitok, ktorý, zdá sa, bude mojím spoločníkom niekoľko nasledujúcich dní.
Na odlákanie nepríjemných, pochybovačných myšlienok o bezpečnosti jazdy na motorke, sa v mysli vraciam k predošlému dňu.
Vlastne, prvému spoločnému dňu s Oliverom.
Ani neviem, ako rýchlo prešiel.

Keď som si k nemu priniesla veci z bytu naproti, navrhol, že pôjdeme zohnať pre mňa prilbu, a niečo praktickejšie na obutie, než moje letné sandále.
Súhlasila som bez zaváhania, veď čo iné by sme robili? Len čakali a skúmavo si jeden druhého prezerali, keď by sme si mysleli, že ten druhý sa nepozerá? Alebo rozprávať o sebe a vyberať, čo chcem tomu druhému prezradiť?
Nikdy som nemala problém nadviazať kontakt s cudzími ľuďmi, vedela som, že nie každý z nich bude v mojom živote príliš dlho. Prišli a odišli. Oliver je výnimka.
Pri ňom si nie som istá temer ničím.
Neustále ma prekvapuje, vyvádza občas z pevných koľají, v ktorých plynul môj nalinkovaný, stabilný život. S istotou viem, že napriek môjmu snaženiu zachovať všetko, ako bolo doteraz, sa môj dokonalý svet začína rozpadať. Nič už nebude ako doteraz.
Už štvrtý deň žijem vo svete, ktorý prešiel zmenou, aká ho naposledy postretla pri vyhynutí dinosaurov.
Teraz zmizli ľudia, ktorí svetu vládli.

Ako sa prepletáme ulicami mesta, ktoré tak dôverne poznám, a ticho narušuje len vrčanie motorky, prúdi mnou zmes emócií, až mám pocit, že to nezvládnem a rozrevem sa.
Hanba-nehanba. Som vydesená, zhrozená, prekvapená a opantaná prázdnotou navôkol.
Všade je mŕtvo, mĺkvo a pusto.
Zatnem ruky v päsť a premáham návaly paniky. Pritisnem sa bližšie k Oliverovmu chrbtu, aspoň trochu potrebujem cítiť, že tu nie som sama, že je tu so mnou.
Opúšťame mesto tou najtichšou a najmenej nápadnou cestou, cez les. Veľa áut tu nevidím, našťastie je cesta priechodná. Sústredím sa na krajinu navôkol, plynie väčšinou rýchlo, v jednej šmuhe, len keď Oliver spomalí pri prekážke, mám možnosť obzrieť si okolie.
Všetko sa zdá normálne. Až keď spomalíme, vykuknem spoza Olivera sledujúc, čo sa deje. Väčšinou sú prekážkou skrížené autá. Oliver ich zatiaľ zakaždým úspešne obíde. Niekde v diaľke pred nami vídavam stúpať k oblohe dym, vtedy mnou prejde hrôza. Čo sa tam stalo?
Jediné, čo ma ako tak upokojí, je fakt, že sa už nikomu nič nestane. Dúfam. Môže ma to vážne upokojiť? Veď vo svojej podstate je to desivé. Sme tu sami.

Cesta ubieha. Čas plynie, neviem však ako rýchlo. Zdá sa mi, že ideme len chvíľku, ale môžu to už byť hodiny.
„A sakra," začujem zrazu Oliverov hlas.
Len sa vykloním spoza neho a nechápavo hľadím pred seba, moje oči prenesú obrázok do mozgu a chvíľku trvá, kým spracujem videné.
Z nadjazdu visí do prázdna nad cestu zadná časť kamiónu, jeho príves. Kabína vodiča je zakliesnená vo zvodidlách, príves sa v poryvoch neustávajúceho vetra občas nebezpečne pohne.  Vyzerá, že nie je naložený a je len otázkou času, kedy sa zrúti z výšky na cestu, po ktorej chceme prejsť. Vietor sa s ním pohráva ako s orechovou škrupinkou.

„Hádam tade nechceš ísť!" zakričím na Olivera.
„Nič iné nám neostáva, obchádzka je veľmi dlhá," odpovie zamietavo. 
Pokrútim záporne hlavou.
„Nie, to predsa nemôžeme risknúť!" nesúhlasím s ním.
„Silno sa ma drž, Anna," povie, akoby nepočul moje slová.
Stuhnem od strachu, on sa asi zbláznil!
Keď počujem, ako pridáva a zahrieva motor, viem, že to spraví, aj napriek mojím protestom. Dokonca mi napadne, že zoskočím z motorky, aj za cenu úrazu, ale niet na to čas. Odpichne sa od vozovky a s vetrom v chrbte vyrazí vpred. Nepáči sa mi to.
Sledujem približujúci sa príves nad cestou a úzky priestor, ktorým musíme prejsť. Silno ho stisnem okolo pása.
Toto je bláznovstvo! On je šialený?
V žilách mi prúdi adrenalín a číry des. Tesne predtým, ako sa dostaneme k prívesu, zaduje vietor nečakanou silou, akoby nám dokazoval svoju prevahu. Zbadám, že príves sa pod prúdom vetra pohne. Stisnem Olivera v panike ešte silnejšie. Musí to vidieť aj on!

Nakloní motorku vľavo, aby sa mu vyhol. Počujem škripot kovu o zábradlie, ako sa kabína posúva nadol, za padajúcim prívesom.
Sú to sekundy.
V tej chvíli priam večnosť.
Oliver pridáva, preletíme pod nadjazd v poslednej chvíli. Za nami sa ozýva škripot a rachot, keď sa príves zrúti na cestu. Zahalí nás oblak prachu, ktorý zákerný vietor rozfúkava všade navôkol.
Strnulo sedím, ani sa nepohnem.
Som vydesená, neschopná slova ani činu. Niekoľko nasledujúcich okamihov jazdy mi trvá, kým sa spamätám zo šoku.

Keď sa tak stane, vojde do mňa hnev.
Povolím kŕčovité zovretie, v ktorom sa držím Olivera, a pobúcham mu päsťou po hrudi. Dvakrát, ako chcel. Prudko a nahnevane. O sekundu znova. Bum-bum. A znova. Cítim, že spomaľujeme.
„Deje sa niečo? Čo si taká nedočkavá, veď už zastavujem," počujem ho spredu, zastaví, a ja nečakám, kým mi pomôže zosadnúť.
Zoskočím z motorky, dosť nemotorne, keďže som to nikdy nerobila, takže dopadnem na kolená. Syknem bolesťou.
„Počkaj, Anna, pomôžem..."
„Nedotýkaj sa ma!" skríknem naňho a dvíham sa na nohy, roztrasenými rukami si zložím prilbu z hlavy.
„Ty si sa úplne zbláznil? Mohol si nás zabiť!"
„Nič sa predsa nestalo," povie úplne pokojne a zloží si prilbu. Ostane sedieť na motorke.
„Jasné, nehrozilo! Úplne mi stačila tá tlaková vlna za chrbtom, čo sa do mňa oprela. Ty si sa úplne...!"
„Anna, vedel som, čo robím," chlácholí ma.
Mám z jeho pokojného prístupu pocit, že ma rozhodí na kúsky.
„Ako si mohol vedieť, že sa to nezrúti priamo na nás? Ako, Oliver?! Hm?"
„Viem, čoho je schopný môj stroj, ešte nikdy ma nesklamal."
„Kriste!" zvolám zúfalo a zvrtnem sa, musím ísť od neho preč, lebo mu škaredo vynadám.
Som vytočená. A vystrašená.
Všetko vo mne vrie, adrenalín stále prúdi v krvnom obehu.

Pár metrov pred nami zbadám benzínku, pohnem sa k nej, Olivera nechávam za sebou. Potrebujem sa upokojiť.
Dvere na fotobunku sa mi otvoria, akoby bol úplne bežný deň, úplne bežný ruch a ja úplne bežný zákazník. Pri stojanoch s benzínom stoja dve autá, jedno na ceste z benzínky, ďalej sa už nedostalo. Ignorujem prázdnu predajňu a pohnem sa rovno k toaletám, rozrazím dvere a zastaneme pri umývadle.
Vlasy mi prilba trošku priľahla k hlave, ale kašlem na to. Konečne mi netrčia neusporiadane.
Pustím studenú vodu a opláchnem si tvár. Ruky sa mi chvejú.
Bože, Oliver mi spôsobil riadny šok!
Chvíľu trvá, kým sa upokojím. Stojím tam so sklonenou hlavou a sledujem, akovoda odteká z umývadla. S ňou ubúda aj môjho hnevu a adrenalínu. Zavriem oči a zhlboka dýcham.

„To zvládneš, Anna, nemôžeš sa ním nechať rozhodiť. Aj keď teraz sa správal akoblbec," opakujem si v duchu. Nesmiem sa ním nechať rozhodiť, hm, ale ako?
Ten chalan má v sebe niečo, čo absolútne odstaví moju prirodzenú ostražitosť pred cudzími. Nemám na výber, musím mu veriť. Aspoň to skúsiť. Pekne postupne.
Zastavím vodu, a keď som už tu, použijem aj toaletu, ktovie, kedy budeme najbližšie stáť.
V hlave mi hučí,  v bruchu zaškvŕka. Úplne úžasný stav, fakt!
Upravím si ešte narýchlo pred zrkadlom vlasy a vyjdem z toalety. Ten najväčší hnev ma už opustil, ale neznamená to, že Oliverovi zabudnem tento bláznivý kúsok.

Skoro nadskočím od ľaku, keď sa vrátim do predajne, a on sa opiera o pult pri pokladni. Sleduje ma zelenými očami, obozretne až skúmavo. Len po ňom strelím pohľadom,  nijako nereagujem na jeho prítomnosť.
Mlčky prejdem k regálu so sladkosťami. Čokoláda je dobrá na nervy, vraj. Schmatnem zopár tyčiniek a napchám si ich do vreciek na mikine, jednu si hneď aj otvorím, priamo v predajni, a s chuťou do nej zahryznem.
Oliver si odkašle.
„Máš pravdu, Anna," ozve sa.
Prekvapene sa k nemu otočím, nečakala som od neho niečo také, skôr, že sa bude obhajovať.
„Riskoval som, ohrozil som teba i seba. Už nebudem machrovať," zdvihne ospravedlňujúco kútiky úst.
Pretočím očami.
„Nevravím, že machruješ," odvetím. „Len, bolo to šialené! Nemusel si to stihnúťa boli by sme teraz..." odmlčím sa.
Pristúpi ku mne. „Takže už sa nehneváš?"
Vyzerá tak kajúcne a rozkošne zároveň, že sa musím usmiať.
V tej chvíli sa vo mne zase niečo pohne, zabudnuté a zatláčané, čo som si myslela, že už nikdy nechcem zažiť. City k niekomu.
K chalanovi, ako je Oliver.
Vzmáhajú sa, dvíhajú, padnú však späť, zatlačím ich tam.
Viem však, že ak s Oliverom strávim viac času, než je prijateľných pár dní, nebudem schopná tie city potláčať. Môžu sa úplne prebrať k životu.
A to bude nebezpečné, lebo už teraz som, na svoje doterajšie pomery, s Oliverom dlho.

Hľadím naňho, pohľad mi skĺzne k jeho perám. Sakra, radšej rýchlo odvrátim zrak inam.
„Nehnevám," zopakujem po ňom. „Ale... to neznamená, že ti odpúšťam. Nie hneď, ešte to potrvá."
„Bude to trvať dlho?"
Usmejem sa, a namiesto odpovede si odhryznem ďalší kúsok v čokoláde obalenej tyčinky. Nemusí predsa vedieť, že už mu je odpustené, môžem ho ešte trošku podusiť, nie?