Pod oknom, pekne v stojane, zbadám gitaru. Takže Oliver hrá?
„Nerozumiem, prečo si chceš dať na nich pozor?"
Zjavne nechápe, čo sa mu snažím vysvetliť. Myslela som si, že spolu niečo vymyslíme, aby sme možno zostali tu v meste, ale on už plán, čo ďalej, má.
Chce opustiť mesto, ja si to nedokážem predstaviť. Zatiaľ nie. Je to príliš riskantné, veď čo nás čaká tam vonku?
Čo ak je to tam zničené, nepriechodné či životu nebezpečné?
Nechcem byť sama, bojím sa toho, ale on chce príliš riskovať. Nemám dôvod odísť s ním preč. Bodka.
Príťažlivosť sa nepočíta, aj keď mnou prechádza ako jemné chvenie.

Prejdem prstami po strunách gitary. Naladená.
„Oliver, nemám dôvod ťa zdržiavať. Vidím, že máš svoj plán, tak ho uskutočni, dobre? Nechcem byť príveskom, hádam si časom poradím."
Znova zabrnkám. Znie to absolútne nesúrodo, ale kašľať na to.
„Hrávaš na nej?" vzhliadnem zvedavo k nemu, zaspätkujem však, keď ho nájdem len pár krokov pred sebou. Kedy vstal z tej pohovky?
„Anna, myslíš, že ťa tu len tak nechám?" spýta sa neveriacky. „Napospas... bohviečomu?"
„Nemôžeš ma k ničomu nútiť!"
„To vážne chceš ostať sama? Čo keď sa ti niečo stane a budeš potrebovať pomoc? Si blázon!"
„Hrávaš na nej?" spýtam sa ho znovu.
Zmätene na mňa pozrie.
„Jasné, že hrávam. Čo to má spoločné s našou témou?"
On hrá na gitare!
V hlave sa mi automaticky vytvára imaginárny zoznam bodov, ktoré by som u neho vôbec nečakala, ale robia ho príťažlivým.
Taký môj osobný rebríček.
1. je pilot
2. hrá na gitare
Ak sa k nim ešte nejaké pridajú, bude pre mňa nebezpečným. Už teraz mi k nemu odbiehajú myšlienky častejšie, než by som chcela.

„Zahráš niečo?" snažím sa odvrátiť jeho pozornosť od témy, pri ktorej sa necítim veľmi príjemne. Neskočí mi na to.
Pristúpi ku mne a vezme mi ruky do svojich. Pri tom nečakanom dotyku mnou trhne. Výboj, skrat, iskrenie. Neviem to opísať.
„Anna, vyhoď si z hlavy, že ťa tu nechám samotnú! To je istá samovražda. Pôjdeme ďalej, pekne spolu, bude nám, vo dvojici, predsa len veselšie, môžeme jeden druhého rozveseliť, povzbudiť..."
„Nechápem, prečo na tom tak trváš?"
„Proste ťa tu nenechám," zdôrazní, uhne však očami pred pohľadom tých mojich.
„Nie si za mňa zodpovedný!" pokrútim nesúhlasne hlavou.
„A čo ak som?"
Zaváham. Čo to tu splieta?
„Jasné, strieľaj si z niekoho iného."
Tvári sa však príliš vážne.

„Anna, myslím to úplne vážne. Pôjdeme do hlavného mesta, tam možno zistíme čosi viac o tom, čo sa stalo."
Na to sa mi ťažko hľadá výhovorka. Prahnem po vysvetleniach určite rovnako, ako on.
Ak ostanem, čo ma tu čaká?
Kam sa podejem, a sama?
Tichý hlások v mojom vnútri mi nesmelo, avšak intenzívne našepkáva, že Oliverovi môžem veriť. Aspoň to skúsiť.
Prečo by ma dostal od Marka a doviedol sem? Stará sa o mňa, a to bez bočných úmyslov. Nachystal mi raňajky. Tíšil ma. Nezneužil moju slabosť, ale podržal ma.
Bojujem s vlastným ja. Som na vážkach.

Stisne moje ruky, ktoré stále drží vo svojich. Sú príjemne hrejivé. Vidieť na mne, že váham?
„Naozaj to tak chceš?" vyjde zo mňa potichučky.
Pousmeje sa, a mňa pri tom čosi zašteklí pri srdci.
„Nikdy som si nebol ničím istejší," utvrdzuje ma. „To si bežne takáto tvrdohlavá?"
Musím sa zasmiať.
„Skôr by som povedala opatrná, mám rešpekt pred neznámymi vecami, aj ľuďmi," doplním.
„Uhm, chápem, veď vlastne sa nepoznáme," povie presne to, čo mám tiež na mysli.
"To sa postupne zmení, dúfam."
Prikývnem.
Bijú sa vo mne dva protichodné pocity. Mám strach z neznámeho, no začínam sa tešiť, že budem s ním. Že mi bude nablízku.
Asi fakt strácam rozum.

Pustí mi ľavú ruku, pravú stále pevne drží vo svojej. Zvedavo naňho pozriem.
„Takže to môžeme spečatiť," stisne mi ruku.
„Mám ti aj niečo sľúbiť?"
„Stačí mi, keď sľúbiš, že mi už neutečieš," žmurkne na mňa. „A nikde ma nezamkneš."
Musím sa zasmiať.
„Posnažím sa," stisnem mu ruku na znak súhlasu. On spraví to isté.
„A ja ti sľubujem, že dám na teba pozor," prehlási. „Za každých okolností."
Znie mi to zvláštne, no nedbám. Budeme dávať pozor jeden na druhého, síce sme si viac-menej cudzí, ale vyzerá, že z nás budú nútení spojenci, ak chceme prežiť v tomto divnom, zmenenom svete.
„Tak, môžem ti teraz načrtnúť plán?" spýta sa ma a pustí mi ruku.
Prikývnem. Absolútne netuším, čo mám čakať pod pojmom plán, ale som aj zvedavá.

Usadíme sa späť na pohovku a Oliver pritiahne bližšie mapu. Červená kľukatá čiara púta moju pozornosť.
„To nie je hlavná diaľnica do hlavného mesta," ukážem na čiaru.
„Nie je, pretože po nej by to bolo obtiažne," prikývne a pozrie na mňa. „Ako si sa dostala z letiska, keď sme vtedy pristáli?"
Zvláštna otázka. „Mala som pripravené auto."
„Myslím ktorou cestou?"
„Vedľajšou, tadiaľ chodievam vždy."
„Takže nevieš ako vyzerá diaľnica, že?"
Pokrútim záporne hlavou.
„Miestami je zapchatá nabúranými autami, až sa nedá prejsť. Mal som čo robiť, aby som sa dostal do mesta," vysvetľuje. „Počítam s tým, že budú aj ťažšie úseky."
Preto tie bočné cesty! Už chápem jeho zvláštnu trasu.
„Máš auto? Dá sa to vôbec prejsť?"
Zvláštne sa usmeje a pokrúti hlavou.
„Mám motorku," vyjde z neho. „Bude to s ňou ľahšie."
Dobre počujem? On má motorku?
Chvíľku na neho bez slova hľadím.
Musím vyzerať vydesene, lebo nakloní hlavu na stranu a spýtavo si ma prezerá.
„Nejaký problém?"
V mysli pripisujem do svojho zoznamu úžasných vlastností muža snov bod č. 3: jazdí na motorke!
„Nie, nemám problém s motorkou," ozvem sa. „Aj keď som vlastne ešte na nijakej nesedela," doložím.
„Motorka je na prejazd vhodnejšia, prejde aj tam, kde auto nemá šancu," doplní a vráti sa späť k mape.
Snažím sa sústrediť na jeho plán a odháňam od seba spomienku na jeho výraz tváre, keď som sa priznala, že s motorku sa zatiaľ nekamarátim. Tie veselé iskričky v jeho očiach a ukrývaný úsmev ma úplne dostali.
Musím sa vrátiť do svojho bežného statusu, ten chalan má akýsi zvláštny vplyv na moje „ja".

„Keďže nemám predstavu, aké budú cesty, neviem odhadnúť, koľko nám to bude trvať. Niekoľko dní určite. Pôjdeme len cez deň, na noc vždy niekde prespíme, svetlo motorky by zbytočne na nás upozorňovalo. Vezmeme si so sebou len nevyhnutné veci, jedlo aj oblečenie máme kde zohnať."
Vraví to tak sebaisto, až žasnem. Má to premyslené. Rátal so mnou od začiatku? Nemám odvahu spýtať sa na to.
„Nerozmýšľal si, že by sme sa tam dostali letecky? Si predsa pilot," napadne mi.
„Pilot som, ale skontrolovať lietadlo či pripraviť ho na let, nedokážem," odvetí. „A riskovať nemienim."
S tým musím len súhlasiť. Motorka bude teda istejší dopravný prostriedok.
„Nemáš nijaké pripomienky? Niečo ti ešte napadlo, čo mne nie?"
Vážne sa pýta na môj názor?
„Zatiaľ nie, som len ohromená, ako to máš premyslené. Nepanikáriš. Nevzdávaš to. Akoby ťa to, čo sa udialo, vôbec nevzalo."

Na okamih sa mu v tvári mihne nesúhlas, nahrádza ho však náznak pobavenia.
„Asi môžem byť rád, že tak pôsobím, ale nie som. Tiež mám obavy čo príde, čo sa môže stať, nielen cestou. Neovplyvním to však," vraví vážne. „Keď to príde, musím tomu čeliť. Netreba sa báť už vopred, netreba strácať nádej."
Do ticha, čo nás zahalilo, tikajú len hodiny, niekde za mnou. Neomylne, bez zaváhania odkrajujú z prítomnosti.
Oliver len sedí, mlčí a stráži môj pohľad. Ja jeho tiež, nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Nemám slov, určite nie po tom, čo práve povedal.
Dáva mi nádej, že všetko bude už len dobré.
Že to zvládneme, celú túto cestu za neznámym. Za odpoveďami. Za lepším zajtrajškom.
Netuším, koľko času prejde, kým tam mlčky sedíme. Cítim však, že v tých okamihoch sa niečo zrodilo. Medzi nami.
Nejaké puto, ktoré nie som schopná pomenovať. Je nové a krehké. Bojazlivé. Viem, že musí prežiť, aby sme to nevzdali.
Oliver odtrhne odomňa pohľad a upriami ho na gitaru, preruší to krehké vlnenie, čo medzi nami prebiehalo.
Pomaly sa usmeje a kývne smerom k nej.
„Tak, čo ti zahrám?"

° ° °

Zisťujem, že Oliver si s gitarou rozumie viac, než dobre. Prsty mu behajú po strunách s istotou a ľahučko, obratne mení akordy do známej melódie. Aspoň na chvíľu rozoženie ticho, v ktorom je všetko ponorené. Obdivujem, že vie na nej hrať.
V dnešnej dobe, keď všetko nahradila elektronická hudba, aj keď dostatočne realisticky, je hra na akýkoľvek skutočný hudobný nástroj už skôr raritou. A on mi tu teraz brnká na skutočnej gitare!
Spoznávam melódiu, a po niekoľkých tónoch si uvedomím, že si ju pohmkávam spolu s jeho hrou. Sledovať ho je tiež zaujímavé, ako v sústredení privrie oči, a vníma tóny, ako mu pracuje mimika tváre a vlastne aj celé telo, ako prežíva hudbu. Vidieť, že ho to baví, užíva si to.
Len fascinovane naňho hľadím, podupujem nohou do rytmu, a potláčam náhlu túžbu pridať sa k nemu aj svojím spevom.
Viem, že sa nemám za čo hanbiť, hlas mám vytrénovaný rokmi, keď som bola súčasťou speváckeho zboru. Posledného svojho druhu v našom meste. Keď sme zmaturovali a rozpŕchli sa svetom, nemal už kto spievať, tá hŕstka spevákov, čo ostala, zbor asi neutiahne. Neviem, čo sa s nimi stalo, v honbe za úspechom na právnickej fakulte mi osud zboru úplne vyfučal z mysle.
Teraz sa však ku mne vracia chuť zaspievať si, tak úprimne od srdca. Hlas sa vo mne prebúdza, len tiché pohmkávanie nestačí. Nateraz však musí, nie som si ešte pred Oliverom taká istá, ani jeho prípadnou reakciou.

Keď skončí, prsty nechá položené na strunách, necháva doznieť tóny v priestore. Spod privretých viečok pozerá na nástroj pod rukami, nezdvihne ešte pohľad. Akoby mu bolo ľúto, že skončil.
„Niekto nás môže začuť," ozve sa po chvíli. „Takže stačilo."
„Hráš perfektne," chválim ho. „Už asi dlho, však?"
Odloží gitaru späť do stojanu.
„Vlastne od detstva, priviedol ma k tomu otec."
„To už dnes tak často nevidíš, že niekto ovláda skutočný hudobný nástroj," vyjde zo mňa. „Si vlastne takou raritou."
Zasmeje sa. „Neviem, či ti za to mám poďakovať."
„Nemyslela som to... ja som chcela... ježiši," habkám ospravedlnenie.
„Prestaň, len som žartoval," preruší ma s úsmevom.
Sklopím zrak, čo je to so mnou? Nebývam predsa hanblivá.
„Uhm, fajn," šepnem.
„Si hladná? Dáme si neskorý obed, hm?" zmení Oliver tému a prejde do kuchyne. Pohľadom pátram po nejakých hodinách.
Pochopím, prečo myslel neskorý obed, je skoro pol tretej! Do bytu sme prišli nad ránom o štvrtej, prespali sme doobedie, teda aspoň ja, a zrazu zisťujem, že deň už pekne pokročil.
S Oliverom ubieha čas akosi rýchlejšie.

Nehlučne sa presuniem za ním do kuchyne a sledujem, ako chystá obed. Ide mu to od ruky, na sporáku sa varí voda, do vedľajšieho hrnca strúha syr, predpokladám, že na omáčku, takže dnešné menu budú cestoviny. Oceňujem, že všetko chystá čerstvé a tiež vlastnoručne, a nepoužil polotovary.
Všimnem si, že používa varič na solárnu energiu, jednu z noviniek posledných rokov. Šetrný k životnému prostrediu, ale keď nie je slnečný deň, je dosť nepraktický. Chápem, že ho používa, je obozretný, spomeniem si, ako nechcel zasvietiť pri našom príchode bežné svetlá. Myslí na všetko, obdivujem to.

„Dnes asi už nikam nepôjdeme, však?" spýtam sa ho a opriem sa ramenom o zárubňu. Obzrie sa na mňa, zavrtí záporne hlavou.
„Nemá to význam prejsť len pár kilometrov," povie a vráti pozornosť k vareniu. „Aj tak si musíme oddýchnuť, aby sme zajtra prešli čím viac. A pripraviť sa na cestu."
Prejde mnou nepokoj. Neviem si predstaviť čas strávený s ním.
Čo tu, preboha, budeme robiť?
„Dúfam, že si si to nerozmyslela," ozve sa po chvíľke ticha.
„Čo som si nerozmyslela?" nerozumiem mu.
„Cestu. Že pôjdeš so mnou."
Aha, už chápem.
„Pôjdem, to je jasné, nemusíš sa báť," uisťujem ho. „Čo by som si tu sama počala?"

Vypína varič, scedí cestoviny, ide mu to od ruky. Vyzerá, že rád varí. Celkom sa teším na výsledok, hlad sa ozýva. Kým chystá porcie na taniere, spýtam sa, kde nájdem príbor, chcem byť aspoň trošku užitočná.
„Tu napravo, vrchná zásuvka," naviguje ma a odnáša taniere na stôl. „A vezmi aj poháre, sú rovno nad tebou."
Spravím ako povedal, a usadíme sa k stolu. Páči sa mi, že má všade poriadok a čisto. Na rozdiel od Markovo bytu, ktorý bol pravým opakom.
Sedím oproti nemu, vezmem do ruky vidličku a chcem sa pustiť do jedenia, keď si uvedomím poslednú vetu, čo som mu povedala.
Ešte som sa mu neospravedlnila, že som ho zamkla v Leninom byte, a mám neodbytný pocit, že to musím napraviť. Nechápem to, ale cítim to tak.
„Prepáč, že som ťa vymkla v tom byte," začnem neisto. „Spanikárila som a... vlastne ťa nepoznám."
Ruka mu zastane na pol ceste k ústam, prekvapene na mňa vzhliadne.
„Zabudnime na to, dobre? Ja by som možno spravil na tvojom mieste to isté."
„To ťažko, ty pôsobíš tak sebaisto," odbijem ho.
„Zdanie niekedy aj klame," vloží si sústo do úst a sleduje ma.
Sklopím zrak k tanieru, presúvam po ňom cestoviny sem a tam. Mlčím, neviem mu odpovedať. Nezdá sa mi neistý, skôr naopak, on je z nás dvoch ten, čo ide vpred, plánuje a zachraňuje ma.

Keď sa najeme, umyjem riad, aj keď ma Oliver presviedča, že to spraví. Aspoň maličkosťou sa chcem cítiť užitočná, a odvďačiť sa.
„Mala by si si nájsť vhodnejšie oblečenie na motorku," prehodí akoby mimochodom, keď skončím s riadom. „V tomto ti nebude pohodlne."
Prejde po mne pohľadom, a mnou prejde teplo. Úplne nečakane. Asi bláznim.
„Ty mi niečo požičiaš?"
„V tom by si sa stratila," usmeje sa. „Otvorím ti byť oproti a pohľadaj si niečo tam."
Jasné, to mi nenapadlo. Strácam pri ňom svoje bežné uvažovanie, či čo?
„A čo mám hľadať? Niečo kožené?"
Zasmeje sa, tak od srdca.
„Prečo si každý myslí, že motorkári majú len kožené oblečenie?"
„Netuším," zarazím sa. „A nemajú?"
„Nechci vedieť, aké je to nepohodlné a čo všetko to spôsobuje v týchto horúčavách."
Musím si zahryznúť do jazyka, aby som nevyprskla do smiechu.
„Aha," poviem len. „Radšej džínsy hej?"
„Džínsy a aspoň nejakú mikinu," doplní ma. „Topánky si zoženieš v nejakom obchode. Však, napokon sa môžeme po nich pozrieť ešte dnes."
Ak mu aj pripadalo, že som sa z bytu naproti vrátila podozrivo rýchlo, nijako to nekomentoval. Našťastie.
Doslova som zhrabla prvé džínsy a vrchné oblečenie, čo som našla, a trielila odtiaľ preč. Komodu s fotkami som ignorovala. Nepotrebujem si pripomínať svoju slabú chvíľku. Aj keď Oliverovo objatie, hmm... nie, stačilo!
Spamätaj sa, Anna!
Nijaké citové väzby voči tomuto príťažlivému chalanovi nevzniknú, a bodka!