„Na zrodenie lásky
stačí celkom malá nádej.
Nádej sa môže po dvoch dňoch stratiť,
ale láska je už na svete."

Paulo Coelho

* * *

   Do pristátia môjho súkromného letu ostáva asi polhodina, keď ma prepadne známy nepokoj. Ten zvláštny pocit, čo mi pošteklí zmysly, a ja viem, že sa to stalo.
Mravčenie mi prechádza po koži, zamieri po chrbtici až dozadu na krk, strasiem sa.
Prišlo to.
Presne, ako to kedysi predpovedali a úplne nečakane.
Zahniezdim sa v sedadle, no snažím sa zachovať pokoj, môžem sa predsa mýliť!

Lenže, doteraz som sa nezmýlila nikdy, moje inštinkty pracujú úplne presvedčivo.
Zmierila som sa s tým, že viem vycítiť blížiace sa nešťastie. Hrozbu u niekoho blízkeho. Katastrofu pre ľudstvo.

Naučiť sa s tým žiť bolo najťažšie, ale dostala som sa cez to, musela som rozlišovať, čo môžem ovplyvniť, a čomu nepomôžem.
Blízki boli prvoradí.
A naozaj obrovské katastrofy ohrozujúce ľudstvo tiež. Živelné pohromy, záplavy, búrky, choroby. Našťastie tých nebývalo veľa, a bol tu aj problém presvedčiť kompetentných, že sa naozaj niečo blíži, že naozaj sa niečo stane.
Stal sa zo mňa hlas z telefónu, osobne som sa ukázať neodvážila. Až časom si na mňa zvykli a začali mi veriť, trvalo to však zopár rokov.
No nie vždy predtucha prišla.
Stalo sa, že som proste nič necítila, a napriek tomu mala teta Agáta dopravnú nehodu. Napriek tomu si sesternica Alica zlomila na tréningu ruku.

Tieto prípady si značím do notesu červeným perom. Založila som si notes, musela som, aby som to zo seba nielen dostala, ale aj pre vlastný prehľad, keď toho začalo byť na mňa priveľa.
Zelené pero pre udalosti, ktoré vopred tuším, červené pre nečakané, ktoré nedokážem ovplyvniť. Aj teraz vyťahujem notes z príručnej tašky, otváram ho na novej stránke. Do ruky beriem zelené pero, ale pri pohľade na červené zneistiem.
Môžem ovplyvniť zánik ľudstva (či ako to mám nazvať)?
Lietadlom trochu zatrasie, menšia turbulencia. Počkám, kým prejde, aby zápis nebol roztrasený:

22. august, čas: 19:20 h.

O čo ide: zánik ľudstva (???)
Miesto: lietadlo
Predtucha: áno
Poznámka: bez špeciálneho znamenia (nič viditeľné, nakoľko som vo výške asi 3 km, zistiť a doplniť po pristátí!)

Zápisky majú rovnakú štruktúru, časom sa mi najlepšie osvedčila takáto. Plánujem, že po pristátí overím svoje tušenie a doplním ho. Vložím zápisník späť na pôvodné miesto a zahľadím sa z okrúhleho okna, pri ktorom sedím. Vôkol nás nič, len oblaky, oblaky, oblaky. Krásne biele, nadýchané ako cukrová vata.
Vzdychnem a pozriem na hodinky, mali by sme pristáť pred ôsmou, presne o 19:57 hod. Veľká ručička sa nezadržateľne priblížila ku dvanástke, zatiaľ čo jej menšia spolupútnička hodinovým ciferníkom sa zastavila tesne pri osmičke.

Pohľadom prejdem k pilotnej kabínke, odkiaľ začujem, že sa pilot dohovára s riadiacou vežou letiska.
Takže asi bude všetko v poriadku, prebleskne mi mysľou, ale túto myšlienku zavrhnem, keď začujem pilota zanadávať. Pekne šťavnato. Pousmejem sa, sme len ľudia, občas treba vypustiť ventil.

Pilot je mladý, môže mať nanajvýš tak dvadsaťpäť, nikdy to neviem odhadnúť.
Všimla som si ho, keď som vstupovala do kabínky nášho súkromného lietadla, a on ma zdravil, či vlastne vítal na palube, formalita.
Vysoký, hranatá tvár, pevne zovreté pery, profesionálny odstup, ale tie oči!

Keď na mňa uprel zrak, zabrnelo mi vnútro. Tmavá smaragdovozelená sa vpila do mojich rybníkov, ako som ich nazývala. Mám ich tiež zelené, čo iné sa dá očakávať pri ryšavých vlasoch, však áno? A ešte bláznivo kučeravých.

Ale také oči, aké mal on, som ešte nevidela. Orámované hustými mihalnicami, pekne klenuté obočie, ostalo mi to v pamäti, nezabudnuteľné, ako výrazný výkričník. Dlho na mňa nič tak silno nezapôsobilo, a ešte u muža!
Neviem ani ako sa volá, ale to nie je nič nezvyčajné, piloti sa predsa často striedajú, a každý, s ktorým letím, sa mi nepredstavuje menom. Proste si splnia svoju úlohu a naše cesty sa rozdelia. Bodka.
S ním však neletím prvýkrát, zopárkrát som ho už zazrela, zatiaľ vždy ako kopilota.
Dnes letí sám, dokonca letuška na poslednú chvíľu nečakane zrušila svoju účasť, vraj rodinné dôvody, a náhradu tak rýchlo nezohnali.
Je mi to však jedno, tú necelú hodinu letu prežijem aj bez jej obskakovania, nápoj si viem zobrať aj sama. Vlastne mi tu ani nechýba.
Mám skutočne súkromný let, len ja a pilot.

Z pilotnej kabíny opäť začujem jeho hlas, šumenie spojenia s riadiacou vežou, ale odpoveď nepočujem. Potichu vstanem zo sedadla a podídem ku dverám pilotnej kabíny.
„Riadiaca veža, tu let OS2377, žiadam o potvrdenie pristátia."
A ticho.
Pilot zopakuje svoju požiadavku, znova nič, len šumenie z vysielačky.
Odvážim sa zaklopať na dvere kabíny.
Po pár sekundách ticha sa ozve: „Môžete vojsť, slečna."
Chytím chladnú kovovú kľučku a potiahnem posuvné dvere. Pilot sedí napravo, keď vstúpim, venuje mi bezvýrazný pohľad.

„Nejaký problém, slečna?" spýta sa.
Hlas má nízky, vecný a bez emócií. Keď mnou však prenikne, nečakane mi vnútro zaleje teplo.

„To som sa chcela spýtať ja vás," odpoviem.

„Myslíte, že máme nejaký problém?" spýta sa so štipkou irónie v hlase.

„Vyzerá, že vám neodpovedajú z letiska," opriem sa o kovový rám dverí, a pozriem naňho.

„To nebude problém," odkašle si. „Občas sa to stáva. Skúsim to opäť."

„Takže pristaneme normálne, áno?"

„Samozrejme, ide len o technickú záležitosť. Vedia o nás."

Vyjde zo mňa len uhm, neviem, čo ďalšie sa ho opýtať.
Na jazyku mám otázku, či mu to nepripadá zvláštne, ale radšej ostanem ticho, nechcem vypadať podivne. Chvíľku len tak stojím vo dverách, keď sa ku mne otočí.
„Ak už nič nepotrebujete, môžete za sebou zatvoriť?" slušne ma vyprevadí z kabínky.
Keď nemá na hlave čiapku, vlasy mu neposedne padajú do čela. Páči sa mi to.
Pristane mu to, už nie je taký uniformovane škrobený.
„Ako poviete," odvetím mu trošku urazene, no poslúchnem ho.
Zatiahnem dvere naspäť, stihnem však zachytiť jeho pohľad.

Skutočne v ňom vidím iskierku ozajstného záujmu?

Radšej rýchlo pribuchnem, skoro si pri tom ublížim na prsty. Sadnem si do sedadla, a pripútam sa, snažím sa ignorovať pocity, čo mnou prechádzajú.
Uhladím si sukňu sivého kostýmu, ktorý mám na sebe ešte z kancelárie, kde brigádujem, a zrazu neviem, čo s rukami.
Čo sa to so mnou deje?

Snažím sa predstaviť si, čo ma čaká v najbližších hodinách. To ma vždy upokojí, mám rada vo veciach prehľad a systém. Všetko, čo nie je naplánované, ma vyvádza z miery. Otec sa mi smeje, že je to už diagnóza. U mňa má každá vec svoje miesto, svoju poličku, svoje zaradenie.

Na letisku mám mať pristavené auto, ktorým sa dopravím domov. Keďže letisko je menšie, skôr okrajové, nič iné mi ani neostáva. Je situované mimo mesta,využívané je skôr na súkromné lety, ale medzipristátie tu máva aj zopár charterových letov.
Je tu aj menšia škola lietania, zážitkové lety.
A potom športové lietanie. Tí blázni, čo sa radi predvádzajú a stvárajú na oblohe krkolomné kúsky. Nikdy ich nepochopím, aj keď niekde v kútiku duše im závidím. Také to moje bláznivé ja, ktoré sa skrýva a občas vystrčí rožky...

Z pilotnej kabíny už nepočujem nič, ostávam teda pokojná, pristaneme normálne. Asi bola moja predtucha mylná. Prečo však bola taká intenzívna? Intenzívnejšia ako všetky doteraz?
Zamyslene prechádzam prstom po spone zapínania bezpečnostného pásu, snažím sa prísť na rozumné vysvetlenie, no márne. Nijaké neprichádza.

Pristaneme o pár minút, nastúpim do auta a pôjdem domov.
Pozriem si správy, popátram na nete, hádam na nejakých konšpiračných fórach niečo objavím. Ľudia na nich majú občas až bolestnú pravdu. A hlavne otvorené oči, vnímajú aj medzi riadkami. Nejeden krát sa mi už osvedčili, keď som po niečom zo svojich predtúch pátrala.

💕

Milí moji, prvá kapitola doplnená,
dúfam, že sa príbeh bude páčiť...

vaša B.

💕