„To nemyslí vážne!" kričal Lucius a Harry ho takého nazúreného snáď ešte nevidel. Pobehoval po ich izbe a divoko gestikuloval rukami.

Harry ho iba nešťastne sledoval, postávajúc pri okne.

„Ak ti ublíži, zabijem ho! Prisahám, že ho zabijem!" Pokračoval vo svojej reči.

Harry už sa na to skrátka nemohol pozerať. Schmatol svojho priateľa za ruku a otočil si ho k sebe. Pritiahol si ho do náručia a krúživými pohybmi mu hladil chrbát.

„Budem sa správať, čo najlepšie a možno... možno mi nakoniec dovolí navštíviť ťa..."

Lucius si odfrkol. „Tu nejde len o to, Harry. Videl som nejedenkrát, keď si sa od neho vrátil v akom stave si bol. Vieš... vieš čo ti môže urobiť za dva mesiace?"

Harry si iba smutne vzdychol. Vedel to veľmi dobre. Vlastne si to celé ešte ani poriadne neuvedomoval.

„Budeš mi písať, každý deň a ak čo i len jeden deň vynecháš, okamžite to poviem otcovi. Temný pán si môjho otca nesmierne váži. Otec určite vymyslí spôsob, ako sa k tebe dostať..." Lucius ho pevne stisol.

Harry s hlavou na jeho ramene len prikývol. „Neviem ako to bez teba vydržím..."

Lucius sa od neho mierne odtiahol a vášnivo ho pobozkal. Voldemort ho bozkával chladne, bez citu. Bolo to priam surové, odporné. No Lucius ho bozkával akoby bol tá najvzácnejšia bytosť na celej planéte. V jeho bozkoch bola cítiť láska a vždy počas nich ho príjemne šteklilo v podbrušiu.

Tú noc sa objímali, maznali a zaspali v náručí toho druhého.

ooOoo

Začal sa posledný týždeň ich piateho ročníka a prirodzene ich očakával veľký metlobalový zápas. Finále Slizolin verzus Chrabromil – každoročný favoriti. Tento rok za Chrabromil začal hrávať James Potter ako stíhač a Harrymu to poriadne žralo nervy. Ten samoľúbi idiot si počas letu neustále strapatil vlasy, šaškoval a robil sa, že je snáď majster sveta. Harry ho mal už nejeden raz chuť zhodiť z metly alebo ho tresnúť o obruče!

Samozrejme, dnes tomu nebolo inak. Zlatá strela nebola nikde k dohľadu, a tak sa Potter vytŕčal na metle pri chrabromilskej tribúne. A Harry si veľmi dobre všimol, že žmurká hlavne po Lily, ktorá prevracali tými svojimi zelenými očami.

Harry iba krútil hlavou a prudko stúpol hore. Rýchlosťou vetra sa prehnal vôkol celého ihriska. Naraz prudko klesol dolu a krúžil vzduchom elegantným spôsobom. Okolo neho prefrčal Lucius a stihol po ňom hodiť jedným z tých očarujúcich úsmevov. Harryho to nachvíľu vyviedlo z koncentrácie, no ďalej svojím ostrým zrakom prechádzal po okolí.

A naraz jeho pohľad zablúdil k slizolinskej tribúne. Vpredu vedľa jeho otca, Abraxasa Malfoya a pár ďalších rodičov slizolinských hráčov, sedel jeho budúci manžel. Ako vždy vyzeral úplne dokonale a bol stelesneným elegancie. Tmavohnedé vlasy mal v bezchybnom účese. Oblečený mal drahý odev v zeleno-čiernych farbách. Práve, keď spoznal toho muža si uvedomil pravý význam príslovia: nesúď knihu podľa obalu. Zovňajšok toho muža bol celkom bezpochyby krásny, no vnútro čierne, zhnité a rozožraté. Chladné červené oči sa stretli s tými jeho.

Harry sa ihneď odvrátil, keď sa na jeho perách začal formovať ten provokujúci a neskutočne iritujúci úsmev. Nenávidel ten úsmev, zrejme sa ani neradí do kategórie úsmevov. Voldemort sa usmievať rozhodne nevedel, nie tak ako Lucius či Bella. Hneď ako na Bellu pomyslel, k ušiam sa mu z tribúny dostalo hlasité povzbudzovanie.

„SLIZOLIN, DO TOHO!" vykrikovala Bellatrix celá odetá v slizolinských farbách. Niekedy dokonca prehlušovala komentátora. Rozhodne to bola najhlasnejšia fanúšička. Harry sa musel zasmiať, skrátka jeho Bella.

Pred očami sa mu mihla známa zlatá farba a vtedy zabudol na všetko. Okolie preňho prestalo existovať. Teraz bol iba on a zlatá strela. Prudko vystrelil vpred. Zaregistroval Pottera, ktorý konečne prestal s tým divadielkom a prihnal sa za ním.

Musel uznať, že Potter bol na druháka výborný hráč, no Harry bol lepší. S pôvabom vytočil metlu do hora a uháňal za objektom, ktorý ho momentálne zaujímal najviac. Potter mu bol tesne v pätách a Harry sa ho snažil striasť. Zlatá strela sa točila vôkol obručí a Harry sa točil s ňou. Diváci iba lapali po dychu a hlasito povzbudzovali, no Harry ich sotva vnímal.

Potter doňho zozadu vrazil a Harry mu to vrátil. Všimol si, že ten hlupák stratil rovnováhu a musel zastať, no Harry pokračoval ďalej. Načiahol ruku pred seba, mohol cítiť trepotanie jej krídiel. Pevne ju schmatol a urobil vzdušný kotrmelec. Slizolinská tribúna vypukla v hlasitý potlesk.

„Harry Alexander Snape chytá zlatú strelu! Víťazom pohára sa stáva Slizolin!" kričal komentátor.

Harry sa hneď na to ocitol v kruhu svojich spoluhráčov, ktorí ho tľapkali všade po tele a objímali ho. Lucius naňho pozeral s pýchou a láskou. Keď sa od neho odrhli ďalší, Lucius ho pevne objal a na to Harryho prsteň začal páliť akoby bol v ohni. Odtiahol sa od Luciusa a vzhliadol na Voldemorta, ktorý sa tváril spokojne, no jeho oči boli nebezpečne prižmúrené. Zrejme sa mu nepáčilo, akým spôsobom ho Lucius objal. Bystré oko by si určite povšimlo, že to objatie bolo viac priateľské, než by malo. A Voldemort veru bystré oči mal. Prsteň prestal páliť a Harry ho chvíľu skúmal. Cítil z neho isté magické vibrácie, rozhodne to nebol klasický snubný prsteň.

Po odovzdaní poháru a fotografovaní, pre denník Denný Pororok a mesačník Magické športy, sa Harry a ostatní vybrali do šatne. Po osprchovaní, Harry stál pri svojej skrinke a obliekal sa, keď k nemu prišiel Lucius.

„Je tu," šepol mu pri uchu.

Harry, samozrejme, vedel o kom to rozpráva. „Viem, videl som ho," odvetil potichu, očami pozorujúc pomaly sa vyprázdňujúcu šatňu.

A potom Harry ucítil tú známu veľkolepú mágiu. Jeho spoluhráči sa ponáhľali zo šatne, keď ho zbadali. Snáď každý slizolinský študent poznal Temného pána.

Harry nasucho preglgol a zapol si posledný gombík na košeli. „Bež," pošepol Luciusovi, ktorý akoby sa nevedel rozhodnúť či má ostať s ním, alebo sa radšej vytratiť ako ostatní.

Voldemort nekráčal, priam sa vznášal s takým pôvabom, že to snáď ani nebolo možné. Zastavil kúsok pred nimi s chladným úsmevom na perách.

„Lucius," prehovoril posmešne.

„Pane." Lucius úctivo uklonil hlavu. Harry doňho drgol, aby sa stratil a Lucius ho konečne poslúchol.

„Počkám ťa v klubovni, Harry," prehovoril. „Dovidenia, pane," riekol zdvorilo a veľmi neochotne odišiel.

„Gratulujem k víťazstvu," zapriadol a priblížil sa k nemu.

Harry intuitívne o krok ustúpil.

„Bolo veľmi fascinujúce sledovať ťa pri hre." Chytil ho za líce a perami sa priblížil k tým jeho. Harry ani nedýchal. Hľadel do tých krvavých očí, ktoré boli vzdialené len pár milimetrov.

„Tvoje pohyby boli priam vzrušujúce," zašepkal a drsne ho pobozkal. Harry ako vždy nespolupracoval, len sa bezmocne nechal bozkávať týmto násilným spôsobom. Voldemort prerušil bozk a odtiahol sa od neho. Harryho zaštípali pery.

Vzhliadol do Tomových očí, no tie boli opäť tak nevraživé a nebezpečné.

„Čo máš s mladým Malfoyom?" spýtal sa mrazivo.

Harry zbledol. „Nič."

Voldemortove oči zasvietili zlosťou. „Neklam mi!"

„Sme... sme len veľmi dobrí priatelia," riekol pevným hlasom.

Voldemort ho chytil za rameno a bolestne ho stisol. „To dúfam, háďa. Lebo, ak sa dozviem niečo iné. Oľutujete to... obaja," povedal hrozivo. A Harryho pri tom slabo popálil prst s prsteňom.

„Rozumiem, pane," prikývol a preklínal sa za to, že sa tak chveje.

Voldemort sa usmial a otočil sa. „Uvidíme sa cez prázdniny," riekol pobavene a odišiel.

Harry si konečne vydýchol a oprel sa o skrinku. Prekliaty hajzel!

ooOoo

Ten týždeň utiekol tak rýchlo, že sa Harry sotva stihol spamätať z posledného stretnutia s Voldemortom a už sa k nemu chystal na dvojmesačné prázdniny. Po zdĺhavej rozlúčke s Luciusom, Bellatrix a Severusom, bol premiestený prenášadlom na Voldemortove panstvo.

V predsieni ho privítali malí škriatkovia, ktorí odniesli jeho tašky. Harryho ovalil mráz, keď si všimol impozantnú postavu skrytú v tieňoch.

„Vitaj," ozval sa vysoký hlas a jeho majiteľ konečne vystúpil z tmavého rohu.

„Tom," kývol hlavou na znak úcty, no i tichého vzdoru.

Bledá ruka s dlhými prstami ho chytila za tvár. Červené oči ho s úsmevom sledovali.

„Ukážem ti tvoju komnatu. Nasleduj ma," povedal len a vybral sa hore širokými schodmi, ktoré boli pokryté vínovočerveným kobercom.

Voldemort zastal na druhom podlaží a vybral sa na tmavú chodbu. Otvoril tretie dvere a pokynul mu, nech vstúpi.

Izba to bola rozhodne veľká a luxusná. Na stenách neboli nijaké obrazy, no zato bola bohato zdobená rôznymi ornamentmi a tapisériami. Okná boli napoly zastreté hrubými čokoládovými záclonami, no i napriek tomu do izby prenikalo dosť svetla. V rohu stál regál s knihami, pri ktorom bol masívny stôl z tmavého dreva a lampičkou. Na druhej strane sa nachádzala posteľ dosť veľká nato, aby sa na nej vyspali aspoň tri osoby.

„Vyhovuje? Ak nie, je tu ďalšia desiatka izieb, ktoré ti sú k dispozícii," oznámil mu.

„Táto je v poriadku," prikývol a napäto čakal.

Voldemort ho chytil zozadu za chrbát. Ucítil jeho dych na svojom uchu. „Tvoj otec ti zabalil. Oblečenie máš v šatníku a ostatné veci uložené v skrini," odtiahol sa od neho, no tá ruka ho stále držala.

„Nechám ti chvíľu, no potom ťa budem očakávať v letnej záhrade. Donnie ťa tam zavedie, hneď ako ho zavoláš. Bude to tvoj osobný škriatok. Ber to, ako predčasný darček k narodeninám, drahý," povedal uštipačne a odišiel.

Harry si rukou pretrel tvár. Srdce mu v prítomnosti toho muža tĺklo takým tempom, že len očakával, kedy exploduje. Otvoril dvere do šatníku a prezliekol sa do nohavíc a košele. Nevedel si ani len predstaviť, že tu bude žiť dva mesiace. Zahryzol si do pery, keď ho zasiahla hrôza. No ako si sľúbil, Voldemort ho nezlomí a on vydrží a bude vzdorovať až dokonca.

Donnie bol malý škriatok s krátkymi ušami a veľkými čiernymi očami bez zreníc. Oblečený bol v čiernej handre a očividne bol často trestaný. Neustále sa triasol a sem-tam sa mykol akoby očakával úder. Škriatok bol nadmieru šokovaný Harryho správaním. Harry totižto nikdy nebral škriatkov ako háveď. Boli to preňho živé bytosti s citmi a nízkym, no existujúcim prahom bolesti. Preto sa k nim správal čo najlepšie i keď mu to otec nejeden raz vyčítal. Donnie ho odviedol na terasu s altánkom, v ktorom bolo drevené posedenie s poduškami. Táto časť záhrady bola rozhodne krajšia, než tá, v ktorej sa s Voldemortom stretol prvýkrát pri návšteve jeho panstva. Boli tu kvety a rôznorodé stromčeky, dokonale zastrihnuté do všakovakých tvarov.

Voldemort už sedel za stolom a s úsmevom na perách ho pozoroval. Harry sa bez slov usadil oproti nemu.

„Tak, Tom, povedz mi... čo máš v pláne so mnou robiť? Prečo som tu?" spýtal sa sebavedomo a oprel sa.

Voldemort sa zasmial a lakťami sa zaprel o stôl. „Si môj budúci manžel a chcem ,aby si sa stal súčasťou mojej koalície."

„Mám tomu rozumieť tak, že ma chceš celkom iniciatívne zapojiť do tvojich špinavých aktivít?" zodvihol tmavé obočie a smelo mu hľadel do očí.

„Dnes sme nejaký drzý, nie?" spýtal sa pobavene. „Nuž, áno. Mojim hlavným zámerom je, aby si mohol nazrieť do útrob organizácie, ktorú som vytvoril. Samozrejme, ide i o to, aby si na teba moji nasledovníci zvykli a spoznali ťa."

„Som naozaj poctený, Tom. No nemám záujem! Ty a tvoji tupí nasledovníci ste mi ukradnutí!"

Voldemort zaťal čeľusť. „Môj nasledovník je i tvoj otec... rovnako ním opovrhuješ?"

„Môj otec je blázon. Čo je to za rodiča, ktorý predhodí svojho syna takej beštii ako si ty?" Vedel, že prekročil prah Voldemortovej trpezlivosti, no bolo mu to jedno. Chcel toho sviniara nasrať a dať mu najavo, že on sa mu veru nebude podlizovať ako ostatní. Nie je ničia hračka, s ktorou bude manipulované.

„Crucio," riekol skrz zaťaté zuby.

A Harry to tento krát očakával. Prehol sa v páse a zakričal. Zahryzol si do pery až ucítil v ústach krv, len aby nedovolil ďalšiemu výkriku, ktorý hrozil, že mu unikne. Kúzlo pominulo a Harry si uvedomil, že je na zemi a kľačí. Zhlboka sa nadychoval a triasol.

„Myslel som si, že sme si týmto už prešli, Harry. Veľmi dobre vieš, že ak budeš neposlušný môžem kedykoľvek potrestať tvojho brata miesto teba," zamľaskal Voldemort nespokojne.

Harry sa kolísavo postavil a usadil sa. Utrel si pot z čela a hodil po Voldemortovi znechuteným pohľadom. „Nevyhrážaj sa mi. Čo si to za kúzelníka, keď sa mi vyhrážaš mučením trinásťročného dieťaťa?"

Voldemort v ruke pevne zvieral sklenený pohárik s ohnivou tekutinou až slabo praskol. Harry ani nestihol zareagovať, keď sa Voldemort zrazu zjavil pred ním s tvárou tesne pri tej jeho.

„Dávaj si pozor, môj drahý. Veľký pozor na to, čo rozprávaš," syčal nebezpečne a Harry mohol cítiť, ako sa okolo neho ako ostne, ovíja surová mágia. Tá sila ho zrazu stlačila a Harrymu sa rozšírili zreničky. Oči sa mu ihneď zaplavili slzami. Hrôza, ktorá mu obliala vnútro a bolesť, ktorá ho pohltila, bola príšernejšia než akýkoľvek cruciatus. Harry zasipel a zrútil sa na Voldemortovú hruď. Dal by čokoľvek na svete, aby to prestalo. Prosil by, keby mohol rozprávať, no nemohol. Dokonca ani nekričal, hlasivky mal zamrznuté, rovnako ako zvyšok tela.

Voldemort ho objal a Harry ucítil, ako sa tá mágia vzďaľuje a uvoľňuje jeho telo. Zrazu sa mu uľavilo tak veľmi, až chraptivo vydýchol. Tisol sa k Voldemortovi priam zúfalo, no ani si toho nebol poriadne vedomí.

Voldemort ho hladil a bozkával do vlasov. „Háďa moje, prečo ma neustále nútiš, aby som ti ubližoval?"

Harry iba bolestne vzlykal a spamätával sa.

„Ak by si bol poslušný, nikdy by som ti neublížil," syčal ďalej a starostlivo mu prehrabával vlhké vlasy.

„Takže už zajtra spoznáš mojich nasledovníkov. Zajtra sa totižto bude konať rituál zasvätenia, čo znamená, že vybraní kúzelníci príjmu moje znamenie. Väčšinou sú to študenti, ktorí dokončili svoj siedmy ročník alebo tí, ktorí už dosiahli plnoletosti. Je to každoročná veľmi významná udalosť. Bude tam i tvoj otec a ja verím, že sa budeš správať, čo najlepšie, háďatko..."

Harry sa chcel vymaniť z jeho náručia, no nevládal sa ani pohnúť. „Áno... pan.. pane," prehovoril horko-ťažko, pretože mu bolo jasné, že Voldemort čaká na odpoveď.

„Tak je to správne, Harry. Vidíš, že to ide." Harry mu nevidel do tváre, ale jasne mohol počuť tú samoľúbosť a spokojnosť. „Hneď v prvý deň nášho spoločného nažívania, si ma donútil použiť na teba veľmi nepríjemnú kliatbu. Dúfam, že sa do podobnej situácie už nedostaneme?"

Harry sa slabo rozkašľal a konečne uvoľnil zovretie rúk, ktorými držal Voldemorta.

„Nie..." zachraptil a zatvoril oči. Cítil sa tak zle, že neveril, že sa ešte niekedy vôbec postaví na vlastné nohy. Hoci Harry študoval Čiernu mágiu, nikdy by si nebol pomyslel, že sú v nej i kúzla takého rázu. No možno to bola Tomova vlastná tvorba. Absolútne by sa tomu nečudoval. Len on by bol schopný vytvoriť niečo také drastické a brutálne.

Ľadová dlaň mu pohladila čelo. „Si horúci. Telo sa prirodzene bráni voči tak nebezpečným magickým látkam, ktoré sa ti skrz kúzlo dostali do organizmu. Neboj sa... tvoja mágia je dostatočne silná, aby ich prirodzene vypudila. Budeš v poriadku, háďatko," zaševelil.

Harry postrehol, že ho Voldemort zabalil do teplej deky. Oprel si ho o seba a nepúšťal ho z náručia. Zrazu mu priložil k perám studené sklo.

„Pi," prikázal a Harry pil.

Náhle sa mu uľavilo. Vydýchol si a pohodlnejšie sa oprel o druhé telo. Tak veľmi ho nenávidel! Celá táto situácia sa mu hnusila! Voldemort sa s ním špinavo zahrával, chcel ho zlomiť... a pomaly sa mu to začínalo dariť. Veď akú šancu Harry mal proti niekomu jeho schopností?

Voldemort si ho upravil v náručí a spolu s ním sa postavil. Harry by sa za iných okolností snažil dostať z tak ponižujúcej polohy, no teraz bol rád, že mu vôbec pľúca pracujú tak ako majú a nie to sa ešte snažiť bojovať. Hľadel na Voldemortovu pokojnú tvár a rozčuľovalo ho, s akou ľahkosťou ho nesie, akoby Harry snáď nič nevážil. Voldemort popri kráčaní vzhliadol naňho a Harry postrehol v červeni jeho očí starosť. Bol ten muž vôbec schopný takej emócie? Jeho vlastné oči sa začali zatvárať a nechal sladkú temnotu nech ho pohltí.

Prebral sa v posteli vo svojej komnate a zrejme mal poriadnu horúčku. Videl rozmazane a bola mu zima. Obzrel sa a zbadal Luciusa ako sedí pri ňom a mokrým ručníkom mu ovlažuje rozpálenú tvár.

Harry mu venoval úsmev a načiahol sa za ním. Vzal jeho studenú ruku do svojej teplej a stisol ju.

Lucius bol každopádne čudný. Len prekvapene sledoval ich spojené ruky, no nepustil ho.

„Ako ti je?" spýtal sa ho a odložil ručník na nočný stolík.

„Tro-chu zima," povedal popravde a stále pozoroval svojho priateľa.

„Zvýšim zahrievacie kúzlo," riekol.

„Mož-žno by bolo... lepšie, ak by... si si ľahol ku.. . mne," navrhol s malým úsmevom.

Lucius sa zdal byť prekvapený z daného návrhu a Harry nerozumel, z akého dôvodu.

„Pro-sím," dodal Harry, vážne ho chcel mať pri sebe. Nerozumel, prečo je Lucius taký odmeraný a ostýchavý.

Lucius len zodvihol obočie, no nakoniec si ľahol vedľa neho. Harry sa k nemu ihneď pritúlil. Ľahol si mu na hruď a zatvoril oči. Rád ležal na Luciusovej hrudi, pretože mohol počúvať tlkot jeho srdca, ktorý ho vždy uspával a uisťoval, že tlčie len a len preňho.

Luciusove pevné paže sa mu omotali vôkol tela. Ucítil bozk vo vlasoch.

„Spi, háďa," zašepkal mäkko a Harry musel uvažovať, prečo ho Lucius volá háďaťom? Nikdy mu tak nepovedal. Nazýval ho tak iba Voldemort. Divné. Nadýchol sa Luciusovej vône. Bol taký šťastný, že ju tu s ním. JehoLucius...

„Nik-dy ma neo-pusť," zachrapčal z posledných síl a predtým, než ho temnota opäť vtiahla do svojej náruče, započul:

„Nikdy."

ooOoo

Harry sedel na bohato zdobenej stoličke s vysokým mäkkým operadlom, ktorá stála na vyvýšenej podlahe, ktorá bola pokrytá kobercom smaragdovej farby. Vedľa neho sedel, na rovnako honosnej stoličke, Voldemort. Harry sa musel vždy začervenať, keď sa ich pohľady stretli.

Bože, urobil si takú hanbu! Prekliata teplota. Ráno sa zobudil na to, ako vedľa neho Voldemort leží a pozoruje ho. Keď si pomyslel, ako Voldemorta volal k sebe do postele... Pre Merlina, mal chuť sa prepadnúť pod zem!

Momentálne sa nachádzali v podzemnej miestnosti bez okien. Bola obrovská a takmer bez nábytku. Nachádzalo sa tu pár sôch a obrazov významných Slizolinčanov. Na samom konci sály boli stoličky v radoch vedľa seba. Na nich sedeli Voldemortovi nastávajúci nasledovníci, ktorí dostanú znamenie až budúci rok.

A áno, boli medzi nimi i Bellatrix a Lucius. Harry od Luciusa nemohol odrhnúť pohľad a ani Lucius od neho. Aj keď na seba ledva videli, pretože pred radom stoličiek stála masa ľudí. V samom vpredu sa nachádzali už označení smrťožrúti, ktorí boli vo Voldemortovom, ako to on nazýval, vnútornom kruhu. Prirodzene sa tam nachádzal jeho otec, Abrasax Malfoy i Belliny rodičia. Ďalej tu bolo zopár mužov Voldemortovho veku, zrejme jeho spolužiaci a samozrejme známe hlavy čistokrvných rodín. A pred nimi všetkými kľačali nováčikovia, ktorí mali dnes prijať Temné znamenie.

Harry v nich spoznal rokfortských siedmakov a aj niektorých, ktorí len do siedmeho ročníka nastúpiť mali.

Keď Harry sledoval miestnosť plnú ľudí bol ozaj prekvapený, že sa tu nachádzali tak známi a vplyvní ľudia. Voldemort si dal ozaj záležať na výbere svojich nasledovníkov.

Harry sa cítil nesvoj, keď zbadal zo zadných lavíc nevraživé pohľady jeho spolužiakov, ktorí mali prijať znamenie až budúci rok. Jasná závisť, ale i rešpekt sa mihal v ich očiach. I starší smrťožrúti boli celkom očividne šokovaní tým, že sedel vedľa Voldemorta.

Harry by dal čokoľvek, keby mohol v tichosti sedieť vedľa Belli a Luciusa na samom konci. Obaja priatelia mu neustále venovali povzbudzujúce úsmevy a pohľady a Harry sa už nemohol dočkať, kedy sa za nimi dostane.

Voldemort sa zrazu postavil a Harry priam videl tú dychtivosť a nekonečnú úctu v očiach jeho prívržencov.

„Moji drahí priatelia, som nesmierne rád, že sme sa tu stretli i tento rok na tejto výnimočnej udalosti. K našim radom sa každoročne verbuje desiatka nových kúzelníkov, ktorí zastávajú rovnaké názory na kúzelnícke práva a politiku ako my. Je mi veľkou cťou prijať i tento rok tak mladých a perspektívnych kúzelníkov a čarodejníčky do našich kruhov. Spoločne ich budeme učiť tajomstvám Čiernej mágie, ktorá je toľko odcudzovaná v našej spoločnosti. Rovnako im podáme aj neskreslený a skutočný deštruktívny vplyv humusákov v našom svete."

Na to sa v miestnosti ozvali súhlasné pokriky.

Voldemort sa spokojne usmial a pokračoval: „Tak teda moji milovaní priatelia, poďme spoločne medzi nás prijať mladú krv," dopovedal, na čo sa ozval hlasitý potlesk a výskanie.

Voldemort sa posadil a Harry tiež. Na príkaz Abraxasa Malfoya sa postavil prvý z nováčikov. Podišiel k malému stolu, ktorí stál pred vyvýšeným pódiom a krvou z rany, ktorú mu urobil Malfoyov prútik, zmluvu podpísal. Potom podľa pokynov podišiel pred Voldemortov trón, kľakol si a nastavil ľavú ruku vpred.

Voldemort sa naklonil a svoj štíhli prútik priložil na mladíkovo predlaktie.

„Rabastan Theodore Lestrange, prisaháš na svoj život i život svojej rodiny, že ma budeš verne nasledovať a slúžiť mi do konca svojich dní?" spýtal sa Voldemort chladne a jeho hlas sa ozýval celou miestnosťou.

Rabastan vzhliadol na svojho pána. „Prisahám, môj, lord," riekol odhodlane a znovu sklonil hlavu.

„Morsmordre teneberis," vyslovil Voldemort a Harry ucítil silu a temnotu, ktorá sa rozliala po sále.

Rabastan začal kričať bolesťou, no ruku neodtiahol akoby ju tam držala nejaká neviditeľná sila. Krik bol čoraz hlučnejší až nakoniec ustal a Voldemort prútik odstránil z mladíkovho predlaktia.

Potom Harry uvidel svojho otca, ktorý postával bokom, ako podišiel k Rabastanovi a dal mu vypiť elixír, následne mu čerstvo vytvorené znamenie obviazal striebornou látkou. Rabastan sa celý triasol a bol bledý akoby sa práve stretol so samotnou smrťou. Harry iba preglgol. Muselo to byť nesmierne bolestivé. Usadili ho na vyčlenenú pohovku a na rad išla ďalšia budúca vlastníčka znamenia.

Harry vyhľadal Bellin pohľad. Bola bledšia než inokedy. Jej tmavé oči, ktoré len jemu dokázali odhaliť strach, sa stretli s tými jeho. Harry nechcel, aby si rovnakým rituálom musela prejsť aj ona či Lucius. No nemali na výber, zapísali sa na zoznam, podpísali zmluvu. Nebolo cesty von.

Po obrade sa všetci presunuli na slávnostný večierok, ktorý sa konal na záhrade. Nachádzali sa v tej krajšej časti s altánkom. Záhrada bola pekne vyzdobená, nechýbali tam aj bufetové stoly plné jedla, nápojov a veľa ďalších stolov s posedením. Kúzelníci sa rozpŕchli na všetky strany.

Harry sa predral k Luciusovi a Bellatrix, ktorí ho už nedočkavo čakali pri jednom zo stolov, ktorý bol skrytý pod stromom.

Lucius ho pevne objal, no viac si nedovolil. Bellatrix ho bozkala na líce a usadili sa.

„Aký bol prvý deň u Temného pána?" spýtala sa Bella a chytila ho za ruku, ktorú mal položenú na stole.

Harry sedel tak, že mal výhľad na zvyšok záhrady. Pohľadom spočinul na Tomovi, ktorý bol obklopený svojimi najvernejšími a zrejme riešili nejaké dôležité veci.

„Zatiaľ sa nič zaujímavé nestalo," odvetil klamlivo a upil si z nápoja, ktorý mu priniesol škriatok.

„Ublížil ti?" spýtal sa Lucius so zaťatou sánkou. Harry mu pozrel do očí, no potom ich opäť presunul na Voldemorta.

„Nie..."

„Prečo ti neverím?" Lucius sa napäl.

„Je to jedno, Lucius. Aj tak s tým nič neurobíš," riekol mu ostro.

„Nenávidím tú bezmocnosť," zamumlal a pretrel si oči.

„Ten obrad bol celkom drsný, čo poviete?" zmenila rýchlo tému Bella.

„Nechcem, aby ste si tým museli prejsť," povedal smutne a stisol Bellinu ruku silnejšie.

„Ak to zvládli oni, zvládneme to i my," odvetil Lucius a nahol sa k nemu. „Harry, mohli by sme sa niekde zašiť? Chcel by som ti niečo dať," zašepkal.

Harry sa poobzeral. „Stretneme sa v kúpeľni. Príď o desať minút, aby nenabudil podozrenie," zašomral Harry a sám sa vydal do kúpeľne.

Musel prejsť cez celú záhradu, aby sa dostal do danej miestnosti. Určite to nebolo bez povšimnutia, niektorí si naňho otvorene ukazovali a šeptali si. Bolo to veľmi nepríjemné, no zodvihol bradu a hrdo kráčal do vnútra.

Čakal v kúpeľni, až kým presne o desať minúť neprišiel Lucius. Zamkli a okamžite sa na seba vrhli.

„Chýbal si mi," riekol mu blondiak do ucha a prisal sa mu na krk.

„Aj ty mne," povedal šeptom. Merlin, boli od seba sotva deň a už si chýbali, ako to vydržia dva mesiace, to veru Harry netušil.

Harry ho chytil za tvár a pritiahol si ho k hlbokému a vášnivému bozku. Keď sa od seba odtiahli, strieborné oči ho hodnú chvíľu sledovali.

„Niečo pre teba mám," povedal a zo saka vytiahol malý balíček, ktorý prútikom zväčšil. „Viem, že narodeniny máš až o pár dní, ale rád by som ti to dal osobne."

„Nemusel si mi niečo dávať, Lucius," povedal Harry s láskavým úsmevom.

„Ja viem, ale toto je pre nás oboch."

Harry balíček otvoril a zistil, že pozerá na malé zrkadielko s bohato zdobeným zlatým rámom, ktorý bol okrem drobných diamantov, zdobený i perlami. No vyzeralo byť odlomené z väčšej časti zrkadla. Lucius mu dal rozbité zrkadlo?

Harry s otázkou v očiach pozrel na svojho priateľa.

„Je to Dvojité zrkadlo," začal vysvetľovať. „Jeden úlomok mám ja. Ak sa kedykoľvek pozrieš do zrkadla a vyslovíš moje meno, zjavím sa v ňom a môžeme sa rozprávať a vidieť."

Lucius počas rozprávania vybral vlastný úlomok zrkadla. Pošepol Harryho meno a Harry zrazu v tom svojom uvidel Luciusov odraz.

„Páni," vyslovil Harry s úsmevom. „Nikdy som o tom nepočul."

Lucius sa trochu začervenal. „No... totižto... vyrobil som ho," povedal a zahryzol si do pery. „Keď som sa dozvedel, že ideš k Voldemortovi na prázdniny, snažil som sa prísť na spôsob akoby som ťa mohol vidieť a počuť."

Harry nestíhal žasnúť. Lucius kvôli nemu vyrobil taký zložitý predmet. Chytil ho za líce a nežne ho pobozkal.

„Ďakujem, Lucius. Krajší darček som si nemohol ani len želať," povedal dojato.

Ešte chvíľu si dovolili vymieňať vzájomné objatia a dotyky, no nakoniec sa vrátili späť na večierok.

Vonku sa medzitým stihlo zotmieť. Záhrada bola osvetlená vznášajúcimi lampášikmi. Voldemort bol neustále obklopený rôznymi ľuďmi a Harry sa modlil, aby si nevšimol jeho neprítomnosti.

„Harry," ozval sa jeho otec a podišiel k nemu.

„Otec," odvetil Harry a tváril sa neprístupne.

Otec ho chytil vôkol ramien a odtiahol ho ďalej od ľudí. „Bol som prekvapený, keď som ťa videl sedieť po boku Temného pána. Vidíš ako veľmi si ťa váži a ctí. Nikto nikdy nemal tú česť sedieť vedľa neho ako rovnocenný," rozprával nadšene.

Harry iba prevrátil očami. „Mučí ma," riekol chladne.

Jeho otcovi zmizol úsmev z tváre. „Nuž synu, ak sa k nemu nesprávaš tak ako máš, nemôžeš sa čudovať, že ťa za neposlušnosť trestá."

Harry si odfrkol. „Radšej mi povedz, ako sa má Sev," pozrel naňho a vymanil sa z jeho rúk.

„Severus sa o týždeň chystá k tej humusáčke," povedal znechutene. „Pustil som ho tam len kvôli listu, ktorý si mi napísal."

„Lily je i napriek svojej krvi, úžasná, otec," povedal úprimne.

Otec sa iba zamračil, no nijak to nekomentoval. Zrazu zodvihol tvár a vyrovnal sa.

Harry sa ani nemusel obzrieť, keď ho zozadu za plece chytila ruka s dlhými prstami.

„Och, Tobias, ten elixír si namiešal vskutku bez chybne. Robíš mi radosť," povedal tým vysokým hlasom.

Otec sklonil hlavu. „Ďakujem, môj pane. Vaša pochvala ma nesmierne teší."

„Ak dovolíš, požičiam si Harryho," riekol Voldemort a majetnícky si otočil Harryho k sebe.

„Samozrejme, pane," odvetil jeho otec s úsmevom.

Harry bol znechutený, ako sa jeho otec podlizoval tomu mužovi. Voldemort ho držal za chrbát a mierne ho tlačil smerom k skupinke mužov v drahých habitoch. Zoznámil ho takmer so všetkými významnými členmi jeho koalície. Harry bol po tom večierku na smrť unavený.

Bol rád, keď sa večer dostal do svojej postele. Ihneď si vytiahol Luciusov darček a zašepkal jeho meno.

V zrkadlovom úlomku sa zjavila tvár jeho priateľa. Lucius očividne tiež ležal v posteli, no stovky kilometrov ďaleko.

„Táto vec je skrátka úžasná," riekol Harry do zrkadla a nemohol byť pyšnejší, že Lucius za sotva mesiac dokázal vyrobiť predmet takejto funkcie.

Kútiky Luciusových pier sa stočili do šťastného úsmevu, no potom ten úsmev náhle zvädol. „Kiež by som mohol urobiť viac, než len vyrobiť hlúpe zrkadlo. Chcem ťa od neho dostať. Neznesiem myšlienku na to, že si uňho a on... ti môže urobiť čokoľvek chce..."

Harryho veľmi ranil ten smútok, ktorý videl v jeho očiach. „Lucius, robíš pre mňa viac než dosť. Ty, Sev a Bella ste jediné osoby kvôli, ktorým ešte vládzem..." Harrymu sa zlomil hlas. Obrátil sa na bok a zrkadlo si držal pred tvárou.

„Harry... myslel si na budúcnosť? Uvedomuješ si, že ťa čaká život s ním... s tým..." Lucius skrčil znechutene peru.

Harry si podráždene vzdychol. „Áno, Lucius, uvedomujem, no nevidím žiadnu východiskovú cestu... Čo mám ako robiť?"

„Mám plán," šepol. „Možno i keby nebolo Temného pána museli by sme náš vzťah tajiť už len kvôli našim otcom, no jedného dňa budeš iba môj a nikto, žiaden Temn... Voldemort a už vôbec nie tvoj či môj otec, nás nerozdelí. Sľubujem, Harry. Vymyslel som spôsob, ako sa zbaviť jeho... spôsob ako sa zbaviť našej najväčšej prekážky."

Lucius rozprával chaoticky a veľmi zamyslene, akoby bol pri tom ponorený vo vlastných myšlienkach. „Lucius, hlavne nerob žiadne hlúposti." Harry začínal mať strach. Lucius sa chcel zbaviť Voldemorta? Ako, pre Merlina? Nevravel on sám, že Voldemort je najmocnejším mágom?

„Otec počas večierku pozval Temného pána k nám na večeru. Neviem, kedy sa bude konať, no nepochybne vezme aj teba. A na nej ti vysvetlím svoj plán."

„Lucius, nepáči sa mi to," riekol Harry úprimne a pre istotu sa poobzeral po izbe. Mal veľmi zlý pocit.

„A čo môžeme stratiť, Harry? Kedysi som ho uctieval, no teraz.. dnešné zasvätenie bolo tak ponižujúce... Museli pred ním kľačať a sľubovať mu vernosť a oddanosť. Kto je on? Nie je to žiaden kráľ a my jeho poddaní. Je to len obyčajný manipulátor, ktorý si tých správnych ľudí omotal vôkol prstu. On nie je ten, na ktorého sme všetci čakali. Nie je ten, ktorý bude bojovať za naše práva. Teraz to už vidím a myslím, že i Bella to dnes plne pochopila."

„Súhlasím, Lucius. No to nič nemení na tom, že je neuveriteľne mocný."

„Musí mať slabé miesto."

Harry začul otáčanie kľučkou. „Musím končiť," vyhŕkol rýchlo a strčil zrkadielko pod vankúš. Pevne zatvoril oči a bol rozhodnutý predstierať spánok. S búšiacim srdcom počúval tiché našľapovanie onej osoby až kroky zastali.

Ucítil teplý dych na svojej tvári. Harry mal pocit, že tlkot jeho srdca musí byť počuť v celom panstve. Čakal kadečo, ale jemný bozk na spánok, nie. Studené pery sa odtiahli, teplý dych mu prestal štekliť tvár. Tiché kroky sa vzďaľovali až utíchli za zatvorenými dverami.

Harry si hlasito vydýchol. Voldemort bol skrátka kompletne chaotická zmes osobností. Niekedy nežný, inokedy surový. Vytiahol zrkadlo a s pohľadom na tvár chlapca, ktorého miloval, zaspal.