Prajem príjemné čítanie

Meškám do práce. Má to len jediný dôvod. Ten neznámy ružičkár, ako som ho nazvala. Včera som si nastavila budík na tretiu hodinu v noci v domnienke, že prichytím danú osobu, ako dáva ruže do mojej izby. Márne. Nič také sa nedialo a ja som spala až do rána s vypnutým budíkom, ktorý musel vypnúť on. Náhlim sa cez prechod pre chodcov, keď nečakane vrazím do muža zdatnej postavy so známou vôňou. Nemám čas si ho obzerať a utekám do práce, opakujúc si stále slová z kartičky. Nehľadaj ma, ešte nie je čas. Píše tak krásne, každé písmeno má precíznu líniu. Voňavý chlap sa vytráca na malý moment z mojej mysle a modlím sa, aby ma moje lodičky podržali a zvládli newyorské chodníky. Do kancelárie vchádzam len s malým meškaním. Nikto si ma nevšíma a ja môžem pokojne zapadnúť na svoje miesto s plnou hlavou myšlienok. Viem, že toho chlapa do ktorého som vrazila, som poznala. Neviem odkiaľ. Spájam časti a nič mi nedáva význam. Zatiaľ. Niečo v hĺbke mňa tuším, ale nemám odvahu na to, si to potvrdiť. Mám strach na čo všetko prídem a aké staré rany odhalím.