Prajem príjemné čítanie
Pre Kristínku ❤ ty vieš

Dnes mám voľno. Po vyše dvoch týždňoch. Rozhodla som sa upratať, preto splašene behám po byte a tancujem mimo rytmu. Našťastie nik ma nevidí, takže mi je to jedno. Umývam okno a už vôbec neuvažujem nad tým, že by som zavrela okno. Chcem ďalšie ruže. Chcem vidieť jeho. Za dvanásť dní som si k nim vypestovala obrovskú závislosť. Novú snehobielu kartičku s atramentovým písmom pokladám na tie predošlé.
Prichádza ten čas,
kedy je láska v nás.
Dokedy sa budeme hrať?

Už viem o koho ide. Aspoň mám ten pocit. A on chce, aby som ho pomaly odhalila sama. Zdá sa mi, že je netrpezlivý a chce ukončiť jeho malú hru, počas ktorej ma získal. Rýchlo a ľahko. Tak ako vtedy. V živote mi nikto nedaroval toľko ruží. A teraz? Mám ich presne sedemdesiatosem a pýtam sa samej seba dokedy bude hra trvať a koľko ruží ešte obdržím. Odkazy schovám do šuplíka.
Konečne mám upratané a sadám si na gauč, pričom zapínam telenovelu. Myšlienkami som inde. Chcel, aby som ho odhalila. Možno chcel, aby to bolo skôr, alebo neskôr, no očividne stráca trpezlivosť. Všetko mi pomaly do seba zapadá a pociťujem strach. Ale z čoho?