Pozerala sa von oknom. Medzi štyrmi bielymi stenami sa cítila neisto. Celé dni, len posedávala u okna a kochala sa prírodnou scenériou za ním.

    V rohu ju ustavične pozorovala žena nižšieho vzrastu s plyšákom v ruke. Nechápala to. Po pár minútach sa k nej doniesol rozhovor z chodby. Dialóg viedol jej otec a doktorka Belová. Nastražila uši, aby zistila koľko tu musí ešte vydržať. Kusla si do jazyka, aby jej myšlienkove pochody utíchli.

    „Čo je s ňou?" pýtal sa Roxin otec a prešiel si rukou po vlasoch. Doktorka si odkašľala a poopravila si okuliare na nose. „Vaša dcéra, má istú chorobu." Začala zľahka. „To že jej šibe viem dávno. To isté mala aj jej nepodarená matka." Zahlásil a prekrížil si ruky na prsiach.

    Otcova reakcia ju rozplakala. Oprela sa chrbtom o stenu a ďalej zadržiavala dych, aby lepšie počula.

    „Jedná sa o duševnú chorobu, ktorou Roxy trpí." Prehodila si pár vláskov za ucho. „Samozrejme, existujú rôzne lieky." Už ho nebavilo počúvať tieto lekárske omáčky, ktoré aj tak neviedli nikam. „Kedy môže ísť domov?" spýtal sa, aby reč nestála. „O tri týždne." Povedala doktorka rozhodne a aby sa vyhla jeho argumentom, stratila sa v ambulancii.