„Ahoj!" ozvalo sa za ňou. Nepohla ani brvou.

Stála v autobuse smer Staré mesto. Nikdy si nesadala, pretože sa jej to zdalo zbytočné. A pravdupovediac, si myslela, že keď stojí zhodí pár kilečiek.

„Hm!" zakašľal si niekto za ňou.

Chcela uniknúť zvedavým očiam spolucestujúcich, preto sa zmohla len na úbohé, Čau! a obrátila tvár k neznámemu.

Nevedela si ho zaradiť k nejakému menu.

Tak len, stála zoči-voči tej tvári, bez náznaku priateľstva.

„Nespoznávaš ma?" oboril sa na ňu nevysoký chalan v tmavo-modrej bunde, z ktorej mu visela hudba.

„Mala by som?"

Lepšie sa na cudzinca pozrela. Mozgové bunky začali pracovať na plné obrátky. Roxana pocítila vlnu horúčav a stresu, ktoré ju uväznili v náručí. Následne, jej vyschlo v hrdle, tak rada by sa jej to len snívalo, no skutočnosť je iná.

Zhlboka sa nadýchla.

„To nemôže byť pravda." Zašepkala, aby to počul len on a nikto iný.

„Neteší ťa moja prítomnosť?" obe obočia mu vyskočili nahor.

„Nie," začala habkať, „ja len..." nedopovedala. Ženský hlas oznámil, že už by mala vystupovať.