Sara stihla v Gamcheone porobiť ešte niekoľko vydarených fotiek. Nesústreďovala sa však len na prostredie a mnohofarebnú architektúru, ale aj na okolitých ľudí, nevynímajúc Jimina. Práve on sa jej strkal do každého jedného záberu.

Sara musela uznať, že za celý jej pobyt v Pusane sa dnes cítila najlepšie. Koncom dňa už ani nepomyslela na rodičov a našťastie ani na prácu v laptope, ktorá ju donedávna skľučovala.

Zostávalo jej dvadsaťštyri hodín do odovzdania týždenného zadania. Dvadsaťštyri hodín na dvadsať strán zmysluplného, no za to nie duchaplného, textu. Namiesto toho túžila zvyšok noci stráviť úpravou fotografií. Už na prvý pohľad v nej vyvolávali radosť. Naozaj z nich sršala príjemná a pohodová atmosféra, zatiaľ čo ju písanie neskonale odpudzovalo.

Aj tak by som nemala čas na tvorbu...

Po výlete v Gamcheone musel jej šarmantný spoločník akútne odísť. Vskutku sa jej zdalo, že panikáril kvôli menšiemu časovému sklzu. Žeby sa mu do programu čosi neodkladne vtislo? 

Akonáhle dorazila naspäť do kaviarne jeho rodičov, poverili ju výpomocou. Dovnútra sa nahrnula masa rôznorodých zákazníkov, pomaly si už nemali kam sadať. Sara teda odložila zrkadlovku bokom a vymenila ju za čiernu zásteru.

Ani na chvíľu sa nezastavila, ruky jej zbesilo kmitali po hrnčekoch a šálkach s kávou či bylinkovými čajmi. Nával ľudí pretrvával až do siedmej. Potom sa našťastie napätá situácia ustálila a všetci si mohli spokojne vydýchnuť. Jiminov otec sa náhlil ku dverám, aby obrátil ceduľku. Potom na ňu čakala posledná úloha - spratávanie stolov a drhnutie riadu.

Sara dúfala, že dnešný večer prebdie nad fotkami a spomienkami na dnešný zážitok. Bohužiaľ sa však nedokázala sústrediť na nič iné ako na pulzujúcu bolesť v rukách. Držanie tácky s porcelánovými tanierikmi ju fakt zmorilo.

Nakoniec to bola Jiminova mama, čo ju vytrhla z čašníckej mizérie a nekompromisne ju vyslala do postele. Veď ešte stále bola v ich domácnosti hosťom, nielen efektívnou pracovnou silou. 

Sara sa pokúšala zvliecť si z predlaktí  žlté gumené rukavice. Skoro sa jej to aj podarilo. Vpred ju poháňala túžba po mäkkej posteli a našuchorených perinách. 

To by jej však plány nemohol prekaziť ďalší invázny druh na jej obrovskom zozname. Jej milovaný, no zväčša nenávidený, sprievodca Park Jimin.

Vrátil sa skôr, než by mi bolo po chuti. 

„Neponáhľal si sa?" 

Sare bol očividne suchopádny pozdrav cudzí a radšej ho nahradila priamočiarou otázkou.

Jimin sa dlaňami zapieral o rám dverí, predkláňal sa tak veľmi, že mu nechýbalo veľa od toho, aby napálil nosom rovno do vyleštenej podlahy. Pod očami sa mu trblietal tieň a vlasy mal na rozdiel od poobedia, rozcuchané a neupravené.

 „Ponáhľal som sa. Len vďaka tomu som skončil skorej. Sľúbil som ti predsa ten piknik. Tak už poď, nech nejdeme za úplnej tmy."

„Ty chceš ísť teraz?" Ako na zavolanie sa jej ubolený chrbát a končatiny na protest ozvali. „Nemôžeme to-"

„Nemôžeme. Mám na teba dávať pozor, takže pôjdeš so mnou. Je to lepšie ako vylihovať doma, nie?"

„Neviem ako ty, ale také vylihovanie by mi padlo vhod," zdôverila sa mu nespokojná s jeho ráznym prístupom. „Prečo piknik? A prečo hneď teraz?"

„Čas sa kráti a ty si takmer nič nevidela. Vezmem ťa na jedno nezabudnuteľné miesto. Môžeš vziať aj foťák. Aspoň bude sranda."

Sara v zamyslení vzdorovito našpúlila pery. Ozaj sa jej po dnešnej namáhavej šichte nechcelo nikam chodiť. 

Ešte to ale zváž. Si tu na výlete, na dovolenke. Ďaleko, preveľmi ďaleko od New Yorku. Nepremárni šancu na spoznávanie mesta. Určite ti to prinesie sladké ovocie. Uvidíš.

Lenže rovnako aj spomienka na tú prekliatu pláž ju prenasledovala. Tá katastrofa sa tiež vykľula z nevinného nápadu na prehliadku Pusanu. Podobnú skúsenosť by nechcela zas okúsiť.

„Dovolíš mi najesť sa? Umieram hladom."

„Všetko vrátane jedla som už zaobstaral. Hodovať budeme po príchode." 

Na jeho neskorý návrh pristúpila iba preto, lebo za tým divadielkom videla akúsi skrytú naliehavosť. Prečo sa z Gamcheonu vyparil tak znenazdajky? A prečo sa o pár hodín vrátil do kaviarne úplne zúbožený?

Možno len potrebuje vypadnúť na čerstvý vzduch a keď vezme aj mňa, bude to menej nápadné. A možno nie. Vlastne, asi určite nie.

Premýšľalo sa jej ťažko. Sotva vnímala oranžové svetlá lámp, ktoré po prázdnej ceste míňali. Jej žalúdok nahlas stonal, jej telo to podvečer so športom prepísklo.

Nech už by sa na tom smiešnom pikniku podujal aj samotný prezident, nikto by ju neprinútil opustiť vyhriatu posteľ.

A pozrime sa. Aj tak čušíš v aute a necháš sebou manipulovať. Hanba ti, Sara!

Monotónna jazda si ukrojila z drahocenného času približne hodinu.

Jimin ukričané rádio stlmil na nulu. Premávka zatiaľ odpovedala plynulosti a rýchle dianie za oknom Saru účinne uspávalo.

Jej komplic bol však v strehu. Azda až moc. Napäto sa za volantom vystieral, zízal pred seba s rozšírenými očami a sem-tam zatínal sánku, akoby ho niečo extrémne zožieralo. Niečo, o čom sa jej nezmienil.

Sara si až neskôr uvedomila, že na istý úsek upadla do mrákot. Naspäť do reality ju priviedlo až prudké hegnutie vozidla. Lakťom sa prestala opierať o dvere a nemotornými pohybmi si prešla po očiach, ktoré ju štípali.

Jimin veru nepreháňal. Z rukáva vytasil tú najohromnejšiu vyhliadku, aká sa v Pusane nachádzala. Mesto mala odrazu jak na dlani, jeho biele odlesky prenikali hlboko do jej rozbúšeného srdca.

Skvelá kompozícia.

Bez slov nahmatala popruh foťáku, ktorého baterka balansovala na pokraji fatálneho kolapsu. Zostávalo jej hádam posledných pár minút, kým ten stroj nadobro neochabne. Preto ihneď siahla po kľučke a prešmykla sa von za Jiminom.

Obaja sa ocitli v náručí prírody. Nikde nablízku žiaden motorest s neónovými nápismi či provizórne parkovisko. Nebyť najväčšieho zdroja osvetlenia - predných svetlometov auta - nedovidela by si ani na špičku nosa.

Ak by Sara poriadne ponaťahovala svoj krk, rozhodne by dohliadla až na piesočnaté pláže a spenené more tam v diaľave.

Dojatá úžasným výhľadom a tiež očarená samotným miestom, už stláčala všelijaké gombíky na tej svojej milovanej mašinke. Musela tento magický moment zachytiť. Doterajšia únava z nej tak okamžite opadla. Zrak sa jej zaligotal čírou fascináciou.

Sara cvakala zrkadlovkou z rôznych uhlov. Raz kľačala, potom sa skĺbila do tureckého sedu, alebo zašla až na samý okraj, čo bolo trošilinku riskantné, ale nikomu to žily netrhalo. 

Jimin medzitým vytiahol z auta nielen tašku s jedlom, ale aj deku, ktorú naposledy využili na pláži v Haeundae.

Zaneprázdnený vlastnými prapodivnými démonmi, nezvládol zdieľať rovnaké primitívne nadšenie, aké momentálne lomcovalo Sarou. Ten tichý zvuk po každej zaznamenanej fotke ho pomaly privádzal do šialenstva...

„Môžeš s tým prestať?" Nevrlo sa na ňu oboril.

Už predtým jej prišiel podráždený, či len zvláštne uťahaný, ale podobnú reakciu by od neho neočakávala. Veď nebol to práve on, kto jej radil, aby so sebou vzala aj foťák?

„Si okej?" Nadvihla obočie a skúmavo si ho prezrela. „Nechceš sa napiť? Vyzeráš-"

„To nie je tvoja starosť," odvrkol jej a doslova sa hodil na rozprestretú deku.

Sara zovrela pery do pomyselnej čiary tak, ako aj pri dôslednej koncentrácii a rukou si nakrátko pošúchala bradu. Nepáčilo sa jej Jiminove divné správanie, no nepokladala to výsostne za jeho chybu. V Gamcheone bol úplne niekým iným, ale mohla mu to zazlievať? Aj ona sama predsa striedala nálady častejšie než ponožky.

Rozhodla sa však, že naňho namieri objektív. Spúšte sa dotkla hneď niekoľko ráz tesne za sebou.

„Povedal som-" 

S rukou pred tvárou sa pokúsil o sformulovanie vety, avšak ostrý blesk ho rozhodil.

Takto ho otravovala až do okamihu, kedy sa z deky nepostavil. Potom sa k nej prihnal ako nazúrené zviera, pripravený zájsť aj ďalej, pokiaľ si nedá pokoj.

„Prestaň s tým!"

„Prestanem, ak prestaneš aj ty."

„Čože?" Začudoval sa. „Ja som predsa s ničím nezačal!"

„Čo je to s tebou, Jimin?" 

Váhala, či sa ho má vôbec spýtať. Veď si ešte stále boli cudzí, o ich priateľstve by sa neodvážila ani len uvažovať. 

„To ty si tá, čo nie je okej. Furt ma otravuješ s tými debilnými fotkami," vyštekol po nej, no blesk ho v prítmí znova oslepil. 

Nahnevane si pretrel tvár. „Ako hovorím! Si neznesiteľná."

„Chcel si spoznať moje skutočné ja? Tak sa nesťažuj," zachmúrila sa a podvedome zaťala nechty do plastu na zrkadlovke. „Chcem iba vedieť, čo je vo veci."

Mlčky oproti nej postával. V nápore chladného vetriska šelestilo nanajvýš hrdzavé lístie. Jimin nemal poňatie ako odpovedať. Tušil, že nech by zo seba vysúkal čokoľvek, zvedavosť tejto protivnej osôbky by ho prenasledovala až do konca. 

Mal som ju nechať doma.

„Nepýtaj sa..."

„Neskoro."

Škaredo po nej zagánil, pomykal hlavou a vydal sa k pohodlnej deke. Oprel sa o masku auta a kolená si pritiahol bližšie k brade. S neprítomným pohľadom tupo civel na vzdialené mrakodrapy Pusanu.

Netrvalo dlho a Sara jeho kroky nasledovala.

„Prečo sa nemôžeš správať tak, ako predtým? Ako pred Gamcheonom? Nepríjemne, arogantne a sebecky?"

„Pretože ten, kto sa tak teraz správa si jedine ty," obhájila sa. „A ja by som zas mala byť tým, kto sa to pokúsi zmeniť."

Gamcheon doprial Sare množstvo múdrostí. Odniesla si odtiaľ mnohé užitočné postrehy. Vtedy si uvedomila, že nič nemusí byť stratené, ak to tak sama nebude chcieť. Jimin nemal ani najmenšie poňatie, čo pre ňu všetky tie slová poskladané do jednoduchých viet znamenali. 

My by sme ti s Dwi zozačiatku pomohli. Mohla by si tu zostať. Áno, popravde šlo o menšie klišé, ale aj za tým sa jej v stereotypnom živote cnelo. Prinášalo jej to akúsi chabú nádej, že nie je odsúdená na večné otrokárčenie, lebo ešte stále existovali ľudia, čo boli ochotní za ňu bojovať. Dokonca aj, keď ich od seba neprestajne odháňala. 

Keď sa vrátiš, Dwi, moja vďaka nikdy nesplatí to, čo si pre mňa za tie roky vykonala... 

Jiminov zrak zíval prázdnotou a nezáujmom, no predsa sa v ňom zalesklo porozumenie.

Po tých úmorných dňoch, ktoré ubehli ako voda, naďalej nevedel, čo si má o Sare myslieť. Mal ju rád aspoň zo štvrtinky? Či ju z celého srdca nenávidel? Alebo si iba plnil svoju kamarátsku povinnosť? Sám bol v pomykove. Osoba sediaca po jeho pravici bola dosť zaujímavým úkazom. A ešte navyše aj nekresťansky komplikovaným.

Už od prvého okamžiku na mňa pôsobila ako absolútne obyčajné dievča, čo by v dave ničím nevyniklo. Jej vlasy nenabrali krikľavé odtiene, nevyznačovala sa ani výrazným líčením, vyzývavé oblečenie by ste na nej hľadali márne. 

Nie, vyzerala celkom všedne. Všedne, ako milión ďalších dievčín. Hnedé svetlé vlasy, veľké lanie oči, zamatové črty a rozkošný úsmev. Nič netradičné či azda ojedinelé. Lenže ona aj tak bola ojedinelá. Ojedinelá svojím zmýšľaním, chápaním, podivuhodným preukazovaním náklonnosti. Veď už len to, ako sa na človeka dívala, bolo také jedinečné. Až ma to desí, no cez to všetko chcem toho spoznať viac.

„Jimin?"

Prišlo mu detinské, že na ňu nemohol prestať zízať, ale nič proti tomu nedokázal urobiť. Bol uväznený pod kilami svalov a tušil, že ak sa k ničomu neodhodlá, Sara ho začne považovať za blázna. Už aj tak jeho chovanie nebolo vhodné. No obával sa zdôveriť so svojimi strasťami, nakoľko ho sprevádzalo negatívne domýšlanie. Čo ak by sa mu vysmiala, alebo ho chladne odbila? 

Sám vieš, že to je sprostosť. 

„Jimin? Bojím-" Zahryzla si do jazyka skôr, než to stihla dopovedať. Najradšej by si za svoje neuvážené myšlienky strelila facku. Za každú cenu sa snažila byť seriózna a neoblomná, lebo vedela, že city sa môžu až prirýchlo pretvoriť na umieráčik. Mohli by byť predzvesťou konca kariéry, konca úspechu, hádam aj konca všetkého, na čom jej kedy záležalo.

Jiminovi však postačila aj tá nekompletná fráza. Jej pochopenie bolo predsa jasné až-až.

Všimol si, ako nechuťou zvráštila nos. Ani tak nie nad ním, no nad tým, čo chcela vyriecť. Ako keby nepodporovala nijaké okaté sympatie. Na jednej strane sa mu to javilo byť vtipné, ale vzápätí, akoby sa nachádzal na horskej dráhe emócií, pery sa mu skrútili nadol. Vnútro mu šlo rozdrapiť od tej fúry ťažôb. Túžil sa jej posťažovať, ale nemohol. Žiadalo sa mu kričať, no hlas mu stihol prv zamrieť. Hádam túžil po niečom natoľko nemožnom, že už iba myšlienka na to ho privádzala do šialenstva.

Jimin sa po nej prudko vrhol, bojujúc o objatie, ktoré momentálne nutne potreboval.

Mierne sa zapotácali, ich stret s dekou bol napokon nevyhnutný. Jimin Saru ale nechcel zraniť, iba ju cítiť. Cítiť jej sviežu vôňu, cítiť aj jej oblečenie, ktorého látka bola skrz na skrz presiaknutá akousi úžasnou avivážou. Chcel cítiť jej tenké prsty, ktoré by brázdili jeho marhuľové vlasy. Chcel počuť jej hlas, čo by možno utíšil aj jeho. No nepočul nič. Vôbec nič.

Kŕčovito zovrel jej košeľu a zrak mu zahatali drobné slzy.

Sara neverila situácii, ktorej bola obeťou. Čo keď dnešné dianie bol iba zlý sen? Nočná mora?

Nie je možné, aby toto bola realita. Počkať. On plače? Prečo, preboha, plače?! Čo mám urobiť?

Na moment stuhla. Hnevala sa sama na seba, že bola ako mramorový stĺp a nedokázala sa primäť k akcii. On sa tu zjavne trápil, triasol sa zmietaný v kŕčoch psychickej bolesti a ona nepohla ani prstom na nohe, aby mu polepšila. 

Vskutku nepriahla po tom, aby niekomu niečo oplácala. Ak sa mala činiť, tak jedine z vlastnej vôle a nie z vďaky, že jej aj on raz preukázal spolupatričnosť. 

„Jimin," pošepla pomedzi jeho tlmené vzlyky. „Ja..."

Zasa nedokončila svoju vetu, pretože nenašla nadväzujúce písmená. Namiesto toho ho iba nežne pohladila po chrbte.

Doposiaľ druhých neutešovala, ak teda nerátala Dwi. V New Yorku nemala húf priateľov a zväčša svoje kolapsy prečkala v osamelosti.

„Je to absolútne v poriadku," chlácholila ho. „Absolútne v poriadku. Ja nie som práve ukážkový prototyp na podporu ostatných, lebo som v tomto smere ešte stále nováčik. Takže mi odpusť, že sa neviem zrozumiteľnejšie vyjadriť," pousmiala sa. „Je mi to moc ľúto. Najviac to, ako som sa správala, ale...asi to tak malo byť. Prepáč, že som mala voči tebe blbé predsudky. Veď vlastne...ty máš oveľa väčšie problémy než ja. Po mne dupe len šéf, ale na teba majú privysoké nároky takmer všetci. Chcem však, aby si vedel, že je skvelé byť dobrým. Nikto nemusí byť najlepší, dokým je najlepším v očiach najbližších. Mne to nemal kto odkázať. Hádam preto som taká aká som," skleslo doložila.

Jimin k nej odrazu pozdvihol hlavu: „Je skvelé byť dobrým, nemusíš byť najlepšia, dokým si najlepšia v očiach najbližších."

Sara sa naširoko usmiala. Mimovoľne a prirodzene, ako za veľmi dlhú dobu nie. Vedela však, že zajtrajškom sa všetko zmení a ona bude nútená zabudnúť na svoje znovunadobudnuté šťastie. Bude nutená zabudnúť na svoj pravý úsmev. 

„Prosím, odpusť. Občas sa chovám ako pako," odtiahol sa od nej. „Nechcel som ťa pobúriť-"

„Ani si ma nepobúril," ihneď ho prerušila  a potľapkala ho po pleci. „Dúfam, že svoje problémy vyriešiš čo najskôr, aby ťa už netrápili."

„Teraz by si sa mala naozaj opýtať na to, čo ma trápi," podotkol.

„Nie, nemala. Je to tvoja vec."

Kiež by to bola naša vec...

„Sara," oslovil ju nesmelo, lebo sa začala prehrabovať taškou s jedlom. Celkom pozabudol, že sa už od kaviarne sťažovala na svoj mučivý hlad.

„Som príliš drzá?" Obrátila sa naňho, v rukách držiac šťavnatý kurací sendvič. 

„Máličko," pritakal a vrátil sa naspäť k svojej téme. „Môžem ti položiť otázku?"

„O čo ide?" 

„Ty..." odmlčal sa na dve či tri sekundy. „Nepremýšľala si posledné dni nad tým, samozrejme iba čisto hypoteticky, že by si zostala tu v Pusane?"

O tomto diskutovali už v Gamcheone. Sara zostala zaskočená, že jej položil tú istú otázku ako poobede, no pripisovala to najmä jeho terajšiemu rozpoloženiu.

 Pravdaže som nad tým rozmýšľala... 

Hneď v prvé dni si v noci, za zavretými viečkami, predstavovala, ako veľmi by sa jej chaotický život zacelil, ak by sa rozhodla ostať v Pusane. Jej lifestyle by bol pokojnejší a predovšetkým usporiadanejší, bola by nablízku Dwi a šéf v New Yorku by na ňu bol zrazu prikrátky. Mohla by robiť to, po čom by jej duša zaplesala. A možno by sa k nej vrátili aj múzy, ktoré postrádala dlhočízne roky.

„Ale áno," odpovedala. „No moje rozhodnutie zostáva nemenné."

„Chápem," nevedomky sklonil hlavu. „Takže budeš naďalej bývať v New Yorku..."

„Predpokladám, že hej. Aspoň zatiaľ. Nemôžem si len tak odísť, kontrakt ma nepustí. No raz by som rada vyletela z hniezda. Ešte neviem kedy, ale snáď sa mi to čoskoro podarí."

„A kam by si šla?"

„Pre začiatok asi za rodičmi," nerozhodne polemizovala. „Alebo by som dáke mesiace strávila cestovaním. Chcela by som prebádať Hong-Kong, navštíviť Tádž Mahal, dôvernejšie spoznať Európu. Prečo sa na mňa tak pozeráš? Si ešte smutný? Nemusíš byť. Ja za to nestojím, teda ak si smutný kvôli mne."

„Aish, prestaň s tými nezmyslami!"

Mesiac sa vynímal na oblohe ako najväčší reflektor, poľné kvety sa hlboko skláňali k studenej zemi. Bolo upokojujúce nezaoberať sa tým, čo bude nasledovať po ich návrate do kaviarne. Teraz bohato stačilo vnímať prítomnosť. A tá jej ozaj ulahodila. Pusan jej padol do oka a prírody tu bolo habadej. New York mala zafixovaný ako miesto, kde to vždy žije. Ale čím viac starla, tým viac jej bol ruch nepriateľom. 

„Chcela by som sa vrátiť," zašemotila do ticha a odhryzla si zo sendviča. „Na tisíc percent."

Jimin sa uškrnul. Ďalej z nej nepotreboval drankať obširnejšie informácie. 

~

hello guys! 🍙

ako sa vám darí? v škole vám to klape? alebo skôr na brigáde, v práci? 👀

dúfam, že dnešnú dlhšiu časť oceníte, lebo mi dala dosť zabrať. sama som sa v tej úprave stratila hneď niekoľkokrát a to som pôvodne plánovala update na včerajšok. nevydalo 🥲

ako sa vám však pozdávalo to nezabudnuteľné miesto (vyhliadka)? čo si myslíte o našich hrdinoch? fandíte im alebo nad nimi naopak krútite hlavou? let me know~

btw, dnes vám prinášam aj jedno odporúčanie na film -> Roman Holiday 🛵 myslím si, že taký milý a vtipný film padne vhod každému, najmä, ak sa blížia letné prázdniny

stay hydrated and positive! ฅ^•ﻌ•^ฅ

sga. ( ꈍᴗꈍ)