Sara po strete v kaviarni zostala viac-menej plachá a skromná. Mlčky pritakávala na vysvetlivky od Jimina a svoju nespokojnosť vtisla naspäť do zašitých útrob mysle. 

Izba nad kaviarňou bol pekný, i keď menší, priestor, ktorý jej však bohato postačoval. Nachádzala sa tam pomerne priestranná posteľ, menšia buková skriňa a roztomilý kútik na čítanie. Kúpeľňa sa črtala za posuvnými dverami. 

Dole síce nemusela pracovať, ale pracovala. Cítila totiž akúsi zaviazanosť voči Jiminovým rodičom. Často drhla špinavý riad, niekedy sa z nej dokonca stala aj schopná čašníčka. Jednoducho sa zhostila každej role. 

Nemohla si pomôcť, no džob ako tento ju uspokojoval o dosť viac než fádne písanie. Zvykla presedieť celú noc pri stole hľadiac na žiarivú obrazovku laptopu, ale klávesnice sa ledva dotkla. Myšlienky sa jej razom rozpŕchli a ona nadobudla dojmu, že už možno nikdy nebude schopná ďalej tvoriť. Že ju napokon z New Yorku vykopnú a ona sa bude musieť vrátiť domov. 

Desivá predstava, ale nie tak celkom nereálna. Keďže si však mala plnými dúškami užívať svoju dokonalú dovolenku, neprešlo ráno, kedy by si okolo pásu nešnúrovala čiernu zásteru.

Na oplátku mohla večerať s Jiminovými rodičmi. Jeho mama na tom trvala. Koniec koncov, nemala sa čoho báť. Boli to milí a ústretoví ľudia. Neustále sa jej nesmelo prihovárali, aj keď nie vždy pochopili jej odpovediam.

Počas jednej zo seáns sa jej Jiminov otec spýtal na to, ako je to s jej prácou v zahraničí a či sa jej tam naozaj tak darí. Na okamih vtedy zaváhala, ale nakoľko im nechcela vešať na nos svoju divokú kariéru, šikovne to zahovorila. 

Čas plynul rýchlo, no Sara bola s tým vyrovnaná. Aj keď necestovala kade-tade a nespoznávala Pusan, bola pomerne šťastná.

Nasledovným ránom zmietalo veterné počasie. V ruke pevne držala kovový podnos s troma objednávkami pre stôl číslo sedem. Do svojej nevšednej brigády bola však natoľko ponorená, že nepostrehla, ako na ňu ktosi zozadu kričí. 

Jiminova mama postávala pri dverách od kuchyne, usmievala sa od ucha k uchu a znova stískala svojho syna v náručí.

Veru, Jimin sa sem priplichtil až po niekoľkých dňoch. Sara to síce mala na háku, no bola by dala ruku do ohňa za to, že by Dwi z toho rovno zošalela. Najmä, ak mal na ňu dávať pozor...

Preto zakaždým, keď sa naňho Dwi vypytovala, neškodne jej do telefónu zaklamala. 

Podišla k obom bližšie, akoby šla do kuchyne po ďalšie objednávky, a sporadicky sa pri nich zastavila. Nebolo by predsa slušné, ak by nepozdravila. Navzdory tomu sa Sare otvárať ústa nechcelo.

„Ahoj," hrdelne poznamenala, odbáčajúc očami kamsi na závesné kvetináče s popínavými rastlinami.

„Ahoj, Sara."

Jimin už sprvu pôsobil vyčerpane a dochrámane. Možno to navonok ani tak nesvietilo, ale ona sama najlepšie vedela, čo je to byť skutočne na pokraji vlastných síl. Koľko bdelých nocí zabila pri laptope? Koľko dní prekresľovala náčrty, až takmer nedokázala pohnúť zápästím?

Nespočetne veľa. 

Únavu by teda rozpoznala, aj keby bola čo najlepšie zamaskovaná.

„Ponúknem ti kávu?"

„Áno-" sám sa začudoval svojej dynamickej reakcii. „Prečo nie."

Od samého začiatku viselo vo vzduchu isté napätie, no emócie vygradovali až potom.

Na šporáku trónil veľký kotol plný lahodnej polievky, ale voľné miesto za stolom sa Sare už neušlo. Skôr, ako sa stihla vôbec spytovať, sa dozvedela, že dnešok mal byť pre ňu špeciálny. Mala by dôvernejšie spoznať mesto, jeho skrytú krásu a napokon sa aj kultúrne obohatiť. 

Z Jimina ale nakoniec vyliezlo, že to nebol tak vcelku jeho nápad. Vraj ho do toho dotlačili rodičia.

A tak sa o hodinu neskôr už presúšala neďaleko pobrežia. Našťastie sa tu ľudí nachádzalo menej, ľahko by sa dali zrátať na jednej ruke.

Jimin prekročil malý betónový múrik a zamieril rovno na prázdnu pláž s opustenými lehátkami a zloženými slnečníkmi. Mesiac v splne svietil vysoko na oblohe a vrhal svoj mliečny jas na vlny a tmavší piesok.

Až keď usúdil, že je toto miesto vyhovujúce, rozprestrel deku. Obyčajnú sivú, ničím výnimočnú, čo mala za úlohu ochrániť ich oblečenie pred inváziou zákerných zrniečok.

Akonáhle sa uistil, že nikde nevystríhalo nebezpečenstvo, zložil si z hlavy šiltovku, vďaka ktorej mal vlasy až smiešne pricapené k hlave. 

Sara sa tiež zviezla na zem. Vo vrecku od mikiny prstami ohmatávala svoj mobil. Každú chvíľu jej totiž mohla zavolať Dwi. 

„Prečo ten vystrašený výraz?" 

Ani na ňu nemusel pozrieť a už tušil, koľká bije.

„Vystrašený? To sotva."

Pochybovačne sa uškrnul: „Možno to na teba nie je dosť luxusné, no musí ti to stačiť. Mala by si však vedieť, že aj tak sa to vyrovná hocakej snobskej žranici," podal jej čosi zabalené v hnedom papierovom vrecúšku.

„Ak na tom záleží," odvrátila sa mrzuto. „Ja práve veľkým luxusom nežijem."

Jimin spýtavo nadvihol obočie.

„Nie, nežijem," zopakovala hlasnejšie a zomkla pery do rovnej čiary. „Pretože ak mám mať luxus na úkor zdravého úsudku, tak to za to veru nestojí. Niežeby ma odjakživa priťahovali iba drahé šperky a pompézne divadelné predstavenia. V skutočnosti obľubujem pouličných umelcov a chirurgickú oceľ. Navyše, čo to ten luxus vlastne je? A Čo to vlastne trepem?"

 Zháčila sa sama nad sebou a pokrútila hlavou: „Radšej na to zabudni."

Jimin si ju zvedavo premeral.

„Nie, nie. Pokračuj."

„No ja...nemám dôvod pokračovať," zavŕšila ďalšiu z neúspešných tém na rozhovor.

„Tak, ako sa ti páči Pusan?"

„Je to tu úplne iné ako v New Yorku," priznala šuchotiac vrecúškom s jedlom. Od obeda jej už poriadne vyhladlo. „Ľudia sú tu prívetivejší, je tu krajšie počasie. V New Yorku je obloha furt šedá a bezfarebná," popisovala. „V Pusane som asi našla zmysel, čo sa mi v New Yorku ešte nepodarilo."

„Zmysel?" prekvapene po nej zopakoval. „Aký zmysel?"

„To...na tom nezáleží," zamrmlala, lebo sa zas nechala voviesť do hlúpej pasce. 

Akoby niekto taký pochopil moju skľúčenosť? A prečo by som sa mala, v prvom rade, niekomu zdôverovať? Prečo nie radšej Dwi? No tá má teraz svoj život. Dosť odlišný od toho môjho. Prečo by som ju mala zahltiť svojím lepkavým nešťastím? Prečo by som mala so sebou stiahnuť ďalších?

„Čoby, na tom veľmi záleží," odvetil. „Hádam viac, než si myslíš. Povedz, ako sa dá žiť bez zmyslu?"

„Nuž, väčšine sa v tom darí."

„Väčšine?"

„Väčšine ľudí, pravdaže."

„Domnievaš sa, že väčšina ľudí nenašla svoj zmysel?" 

Tento jej zadubený postoj mu vyčaril posmešný úsmev na perách. To ťa samoľúbosť a pýcha natoľko opantali, že vnímaš druhých ako dáke duté figúrky? 

„Zmysel nemusí predstavovať iba niečo honosné, umelecké či nadštandartné. Zmyslom pre človeka smie byť aj rodina, dobrí priatelia, vzdelanie. Čo ja viem? Možno aj chodenie v noci na pláž je pre niekoho zmyslom. Ja naopak tvrdím, že pokiaľ nemáš zmysel, tak je to obdivuhodné. Pretože tí, ktorí sa mu vyhýbali, už nemusia byť medzi nami."

Zízala naňho s pootvorenými ústami. Vnútrom jej zadunela ťaživá tieseň. Sara vedela, že pravda trhá vnútornosti na franforce a že to, čo povedala bolo nemiestne. Napriek tomu si nemohla pomôcť. 

„Očividne som výnimka."

„Očividne nielen to," fľochol po nej vyčítavo. „Si vzdialená opisom Di ako Mesiac od Slnka."

„Vieš, to sa ľuďom stáva..."

„Čo také?"

„Že sa menia," dodala. „A aj to, že sa v druhých zmýlia."

„Nie ak chceš, aby sa v tebe zmýlili."

„Čože?"

„Príde mi, že nasilu túžiš po tom byť nemilovaná," začal so svojou hypotézou. „Chceš, aby ťa nikto nemal rád, pretože sa sama nedokážeš mať rada a nedokážeš ani oceniť to, čomu sa venuješ. Nevidíš v tom budúcnosť a možno ani ten svoj spomínaný zmysel. A jediné, po čom priahneš, je zášť. Neprišla si sem preto, aby si nabrala nové inšpirácie a aby si si oddýchla od rušného života v New Yorku. Prišla si, aby si si znepriatelila aj tú jedinú osobu, ktorej na tebe ešte záleží."

„A to vravíš práve ty?" potlačila v sebe uštipačný smiech. „Ty?"

„Prečo? Nepozdáva sa ti to?"

„Nie si náhodou ty tým, ktorý sa chce ostatným páčit za každú cenu? Ten, kto chce byť všetkými zbožňovaný? Ten, kto uprednostní fanúšikov pred sebou samým? Ten, kto sa trýznil kvôli názorom blbých tínedžerov?" bránila sa zarývajúc si od zlosti nechty do kože. „Kto z nás je teda ten slabý, hm?"

Hnevala sa na seba, že sa ním nechala vytočiť a ešte o štipku viac za to, že zašla priďaleko. Bavila sa s ním opovržlivo a arogantne. Ak ju dnes vyhodia z izby nad kaviarňou, Dwi sa v tom začne dopodrobna rýpať.

Jiminov výraz sa onedlho zmenil, už ju obstojne neprebodával zrakom. Usiloval sa nepripúšťať si trpkú pravdu k telu, no ťažko sa mu utekalo pred vlastným tieňom.

Aká len hanba, že na takom mieste za tak krásneho splnu, sedeli dvaja do kostí prehnití  ľudia.

„Myslím, že obaja sme rovnako slabí."  

~

hello guys! 🍙

how are you?

už konečne chodíte do školy, alebo si stále lebedíte doma? 👀

v tento sychravý deň som sa rozhodla, že vás poteším menšou drámou, ktorá nám otvára nekonečný kruh ešte väčších drám, hehe...

dnes je to vážne skromná a kratšia časť, ale pôvodne bola dvojnásobne dlhá. nuž, niektoré moje opisy museli ísť preč

btw, už ste si stihli utvoriť názor na našu hlavnú protagonistku? do you like her or nah? 🙈😝

please stay focused, positive and rest! 🧘

sga. ( ꈍᴗꈍ)