Na tvári jej pristála akási halúzka. Donútila sa rozlepiť svoje unavené oči a vzápätí si uvedomila, ako kvília jej kosti a stuhnuté svalstvo. V prapodivnej praclíkovej polohe odfukovala na deke pred autom.

Vetvičku zo seba striasla a posadila sa, aby sa aspoň trochu povystierala a prebudila do ďalšieho rána.

Akonáhle si všimla, že nie je v blízkosti kaviarne, preľakla sa. Rýchlo zašmátrala po svojom mobile, na ktorom jej div že celú obrazovku neprekrývali zmeškané hovory.

Dwi...

Ako keby ju telepaticky privolala, už znova sa na displeji rozblikalo jej meno. Bolo po deviatej a okolo obeda už mala cestovať naspäť do Štátov.

„Kde si?!" skríkla Dwi rozčúlene. „Neverím, že si to zdvihla. Sláva nebesiam! Kde je Jimin?"

„Kde by bol? Niekde tu je. Asi. Šiel sem so mnou."

„A kam ste šli?"

„No ja..." Ledva habkala. „Prejsť sa na vyhliadku."

„Fakt? Tak prídem za vami. Kde ste?"

„No my-"

„Neklam, Sara. Aj tak ti to nejde. Ešte pred minútou som sa zhovárala s Jiminovými rodičmi a vraj si sa v noci nevrátila. Ani ty a ani Jimin. Nechceš mi niečo povedať? Sme predsa najlepšie priateľky."

„Šibe ti?!" Zrúkla po nej Sara, prehadzujúc si okolo pliec levanduľový kardigán. „Prestaň ma považovať za dáku lacnú šľapku, dobre? Už aj tak meškám."

„Nebuď podráždená, iba som sa spýtala," snažila sa ju utíšiť. „A ja si o tebe nemyslím, že si šľapka. Preboha, ako ti to mohlo napadnúť?"

„Prídem naspäť hneď, ako to bude možné. Potom ma odprevadíš na letisko tak, ako si chcela."

„To musím. Dala som ti sľub," uchechtla sa. „Aspoň sa rozkecám o Taiwane."

Už sa neviem dočkať.

„Stretneme sa o hodinu v kaviarni," informačne odsekla a následne zrušila hovor.

Jimin sa prebral zo spánku vo chvíli, kedy oňho Sara nechtiac zakopla. Zdala sa mu byť nervózna a uponáhľaná, v mobile stále brázdila akési stránky a vlasy si ledabolo zviazala dozadu, aby jej neclonili vo výhľade.

Až neskôr mu došlo, čo je príčinou jej neobvyklého správania. O necelých päť minút sa už pokúšal rozhýbať starú kraksňu, ktorá ich sem včera priviezla.

„Tá prespávačka nebola v pláne," podotkol Jimin.

„Ja viem," zamrmlala si popod nos podráždene, pretože už začiatkom dňa sa jej v ničom nedarilo.

„Ako sa cítiš?"

„Vystresovane," odpovedala. „Ak to nestihnem, budem mať riadny problém."

„Ale ak by si tu zostala o pár dní naviac..."

„Bolo by to nádherné, no nemysliteľné," prerušila ho rázne. „Mrzí ma to, ale nemôžem. Nejde to."

Jimin si začal živo predstavovať, ako by zvyšný čas využil čo najproduktívnejšie. Chcel by jej ukázať omnoho viac. Taejongdae, Beomeosa, Oryukdo. Nápady sa mu rodili v mysli každú sekundu, no žiaden nebol momentálne zrealizovateľný.

Sara odchádza a boh vie kedy sa znova vráti. Ak sa vráti.

Veď jej slová ohľadom návratu boli hádam iba prifarbené. Nemal najmenšie tušenie ako zážitky v Pusane vnímala ona. Aké pocity v nej náhla dovolenka vyvolala, či tu bola aspoň trošilinku šťastná. Z jej večného kamenného výrazu sa nedali odčítavať emócie.

Rád by ju vzal do zábavného parku, znova na pláž, či do podmorského sveta. Ukázal by jej tie najlepšie trhoviská s najčerstvejšími rybami a zeleninou, hrdo by jej dal ochutnať najlepšie národné jedlá. Teraz už celkom ľutoval, že tých pár dní zameškal a venoval sa výhradne sebadisciplíne a nekonečným tréningom. Mal si vážiť vzácne chvíle strávené s ňou, no Sara sa chovala normálne až po Gamcheone. A to už bolo príliš neskoro.

„Počkávam vás? Nebude mi to prekážať," vyhlásil, keď sa Sara hrnula von z kabíny.

„Vezmeme si taxík," odrazu spomalila vo svojich rýchlych akciách a zostala stáť, stále sa zapierajúc o rám dverí. Síce si nemohla dovoliť premrhať niekoľko drahocenných minút, riskla to a obzrela sa naňho cez plece. „Urobil si toho pre mňa už dosť. A aj pre Dwi. Nemôžem od teba žiadať-"

„Urobím to rád," ubezpečoval ju.

„Nie," pokrútila hlavou. „Chcem sa len rozlúčiť. Potom si môžeš ísť po svojom."

Mráz mu azda prenikol až do špiku kostí.

Ja ale nechcem odísť, Sara.

„Nemusíš sa so mnou lúčiť," skromne pozrel nadol. „Aj tak ťa tlačí čas."

„Nevystrájaj," povytiahla zo svojej tašky mobil. „Mohol by si mi dať svoje číslo alebo aspoň mail. Pravdaže iba preto, aby som ti zaslala tie fotografie zo včerajška a z Gamcheonu. Najskôr ich však upravím," pousmiala sa.

„Iba," zopakoval po nej pošepky. „Tie fotky nie sú až také dôležité, no budem rád, ak sa s nimi so mnou podelíš. Aspoň niečo mi zostane na pamiatku."

„A čo spomienky?"

„Ani spomienky nie sú trvácne," odvetil a ukoristil si jej mobil, aby doň vpísal potrebné informácie.

„Hneváš sa?" Opýtala sa Sara opatrne. Čosi sa jej naozaj nepozdávalo. „Jimin?"

Som len sklamaný.

„Nebuď smiešna," strojene sa zasmial. „Nič si mi nespravila."

„Vďaka za tvoju trpezlivosť," zopäla ruky. „Za to, že si to so mnou nevzdal a aj za tie úžasné výlety. Nezabudnem na ne."

Radšej, aby si nezabudla na mňa...

„Už fakt musím," povzdychla si sklamane, keďže jej doteraz nijako neodpovedal.

Pred tým než úplne zabuchla dvere ešte dodala: „Poviem Dwi nech na teba dá pozor. A už sa toľko nemrač, radšej si zájdi kávu. Je predsa taký krásny deň."

Myklo mu kútikmi pier, ale zároveň ho Sarine slová bodali rovno do uboleného srdca. Prehrabol si vlasy spadajúce do očí a napokon prekrížil svoj palec s ukazovákom. Na to jediné sa v ten daný moment zmohol.

~

Na letisko dorazili včas. Od vyčerpávajúceho zhonu sa Sara zviezla na plastové sedadlo v hale s tabuľou rozpisov najbližších letov.

Dwi jej počas celučičkej cesty tárala o svojich bombastických zážitkoch na Taiwane. Sršala dobrou náladou a v očiach sa jej odrážalo zamilovanie tak mocne, že by to snáď neuniklo ani slepému. Občas prudko zagestikulovala, sem-tam sa pomedzi reč rozkošne zachichotala a na tvári sa jej rozlial sladký úsmev.

Jej koža nabrala bronzový odtieň. Zjavne drvivú väčšinu času prežila tak, že sa natiahla na lehátko na pláži a užívala si bezstarosté chvíle.

„Ale teraz mi povedz niečo ty," apelovala na ňu a schytila ju za ľavú ruku. „Ako si sa mala, drahá? Páčil sa ti Pusan?"

„Och, viac než to," vyhŕkla zo seba skrúšene. „Milujem ho."

„Koho to miluješ?" Pre istotu sa spytovala.

„No koho asi," pretočila očami. „Pusan, predsa."

„Si vskutku skleslá," položila si hlavu na jej plece a s obavami predniesla ďalej. „Pokiaľ je to kvôli tomu, že sme spolu neboli, tak ma to veľmi mrzí. O tom Taiwane som fakt-"

„Je mi to jasné, Dwi. Nič ti nevyčítam," skočila jej do reči. „Skrátka sa necítim najlepšie a to ani neviem prečo. Asi nie všetko musí mať logické opodstatnenie."

„Hm, možno," uznala Dwi a vylovila z vrecka svojich bielych šortiek akúsi maličkosť. „Pre teba, drahá. Aby si na mňa nezabudla počas svojej namáhavej práce v New Yorku. Pevne verím v to, že sa čoskoro zas uvidíme. Chcela by som s tebou dobehnúť čas, o ktorý ma Hobi ukrátil."

Sara ten drobný darček prijala a silno ho zovrela v dlani. Bol to obyčajný gýčový prívesok na kľúče z Tchaj-peju. Nemala práve v obľube podobné zbytočnosti, ale potešilo ju to.

„Ďakujem, Dwi. Je to od teba pozorné..."

„Ts. Už hovoríš celkom ako dáka politička," pokarhala ju. „Kde je moja stará dobrá Sara?"

„Myslím, že tá je ešte v domovine."

„Somarina. Nikdy tam neuviazla. Nosíš ju v sebe, hlupáčik."

„Keď myslíš..."

„Páni, si naozaj divná," usúdila Dwi pri podrobnejšej analýze svojej kamarátky. „Očividne sa budem musieť porozprávať s Jiminom. Stalo sa medzi vami niečo?"

„Vôbec nie. No ak by aj, vedela by si o tom ako prvá. Dwi, ja ti neklamem. Fakt ti ďakujem, že si ma prinútila opustiť tú betónovú džungľu. Asi som to potrebovala, ale nebola som dostatočne odhodlaná, aby som odišla z vlastnej vôle. Teraz mám pocit, že sa veci vrátia aspoň z nepatrnej časti do starých koľají."

Dwi vyzerala šokovane. Civela na ňu ako teľa na nové vráta, a potom sa zazubila: „Toto som si mala nahrať. Nestáva sa často, že mi za niečo ďakuješ. Väčšinou iba frfleš. Čo to s tebou Jimin porobil?"

„Čo by porobil?" Zháčila sa. „A ja nefrflem, len sa nezabávam ako ty."

„Chyba," zavesila sa jej okolo pliec a sprisahanecky pokračovala. „To bude ďalšia vec, ktorú napravíme. Inak, ak by sa tvoj šéfko naďalej správal ako kretén, pohroz mu, že ho prídem navštíviť ja. Ja a Hobi."

„Zbijete ho?"

„Ešte to zvážime. Vždy som ťa s ním chcela zoznámiť. Ale až po turné."

„Nehovor!"

„Približne o štyri mesiace," s istotou to však nevedela povedať. „Prečo? Chcela by si lístky?"

„No..." opäť sa musela uškrnúť, pretože jej to prišlo komické. „Prečo nie? Kam všade pocestujú?"

„Pošlem ti presný rozpis. Nechce sa mi to menovať a ani to presne neviem," priznala sa zahanbene. „Ale ak budú niekde v tvojom okolí, tak ti tie lístky zoženiem, aj keby som ich mala vytrhnúť z papŕč premotivovanej fanúšičky. Ty si prednejšia!"

„Tak to ma teší," stisla jej ruku a zapozerala sa na tabuľu s aktuálnymi odletmi. Mala by si švihnúť, lebo nestihne nastúpiť.

„Choď už!" Popohnala ju Dwi a z očí sa jej začali valiť obrovitánske slzy.

„Okej, mami," Sara sa nad tým pouškrnula a uchopila svoju batožinu do rúk. Ešte naposledy sa hodila Dwi okolo krku.

„Dávaj na seba pozor, drahá."

Odvetila Dwi rozcítene, akoby sa lúčila so svojou skutočnou sestrou. „A napíš mi. Nieže zabudneš, jasné?"

„Ozvem sa," pritakala Sara. „Môžeme spolu pokojne viesť aj videohovor, ak budeš-"

„Rozhodne! Už teraz sa teším."

Zračiť Pusan z vtáčej perspektívy bolo pre ňu čosi iné ako ho spoznávať prostredníctvom zašitých uličiek s túlavými mačkami a pachom po rybacine. Bolo to iba mesto ako každé ďalšie, ale aj tak ju dostalo. Slzy ju v kútikoch zraku štípali.

Musíš byť silná! Si silná, Sara a toto je tvoj osud. Zvládneš to. Zvládala si to doteraz a tento týždeň na tom nič nemení. No čo ak hej?

Keby mohla, vyskočila by z lietadla a vrátila sa naspäť do kaviarne Jiminových rodičov. Nasala by do seba tú decentnú vôňu harmančekového čaju, arómu výborného tiramisu a iných dobrôt, ktoré sa skrývali v neveľkom výklade. Šla by fotiť na pláž, do centra, na námestie. Hocikam, len aby sa tam znova objavila. Bolo už neskoro. A bolo márne trápiť sa kvôli veciam, ktoré nemožno zvrátiť. Ako povedala Jiminovi - musí sa vrátiť. V New Yorku na ňu čakala neodkladná robota. Nemôže sklamať milióny svojich čitateľov. Nemôže len tak utiecť do Pusanu, aj keby to urobila pre svoje zdravie a pokoj na duši.

Situáciu sa pokúšala umierniť muzikou, ktorá jej vyhrávala v ušiach. Odvážila sa otvoriť aj laptop. Nový čistý hárok ju naprosto hypnotizoval. Už mala dávno ťukať do klávesnice a písať a písať a písať.

Zahryzla si do pery, odbočila pohľadom do uličky, kadiaľ prechádzala letuška s občerstvením.

Mala som Jiminovi povedať viac. Mala som vyriecť čosi zmysluplnejšie. Ale čo také? Čo pre mňa vlastne znamená? Prečo sa kvôli nemu cítim pod psa?

Nemysli na to a píš. Iba píš.

Opantával ju vnútorný hlas, čo ju donedávna len šikanoval a podceňoval. Zhlboka sa nadýchla, vystrela svoju zhrbenú chrbticu a do úst si vysypala za hrsť pražených orieškov.

Áno, písanie je to, čo mi určite pomôže.

Srdce sa jej rozbúšilo, prílev adrenalínu jej pulzoval žilami. Dlho nemala motiváciu k písaniu a ani v New Yorku netvorila tak, ako kedysi. No teraz, teraz ju zaplavili emócie, ako keď mala čerstvých sedemnásť. Vášeň, umenie, súcit, dravosť, pochopenie, grácia, hravosť... Slová sa jej rinuli z mozgových závitov, ako keby bolo pre ňu písanie prirodzenou súčasťou. Práve pre toto ju ľudia obdivovali a vzhliadali ku nej. Nie kvôli krvilačnosti či násiliu. No kvôli jej absolútnej úprimnosti.

Bola pripravená začať písať celkom nový príbeh s novými postavami a so všednou zápletkou, no za to s očarujúcimi opismi.

Nech len skúsi šéfko provokovať. Povedal dvadsať strán za týždeň, avšak nespomínal, o čom konkrétne musia byť...

Pravda. Do príletu jej zostávalo ešte dostatok času, aby zaplnila prázdne stránky nápadmi a kreatívnym umom.

Nebudem sa strachovať a znervózňovať kvôli takému tyranovi. Možno je mojím nadriadeným, no nikdy by nebol schopný vytvoriť niečo vlastné. A ty vieš, Sara, že nepíšeš iba pre fanúšikov. Ty vieš, že sú tu ľudia, čo sú ti bližší a čo to rozhodne budú čítať tiež.

Nechala, aby jej nadobro oťaželi viečka a vrúcne sa usmiala, pomýšľajúc na vysmiatu Dwi, na milých Jiminových rodičov a aj na samotného Jimina. Toho si predstavovala, ako sa zasa opiera o zárubňu s na oko znudeným výrazom, za ktorým sa však skrývali veľké dobrodružné plány.

Myslím, že dôvod naozaj nie je dôležitý, ale zmysel áno.

A nazdávam sa, že som ten svoj práve našla.

~

🍙