Nebol to pekný večer. Ani tá najkrajšia pláž s najlepším jedlom a najúchvatnejším výhľadom by nedokázala zachrániť pokrútené ľudské myšlienky, čo vtedy cez slová unikli von.

Sara sa rozvaľovala vo svojej posteli a s rukami založenými za hlavou hypnotizovala zažltnutý strop. Dnes mala voľno, no práca by jej hádam prospela. Aspoň by nemala čas spomínať na včerajšiu noc, ktorá sa skončila fiaskom. 

Po tej verbálnej prestrelke nedokázala zaspať. Pokúšala sa zamyslieť nad tými niekoľkými slovami, čo jej doteraz rezonovali v ušiach. Snažila sa ich vstrebať a pochopiť ich význam, ale bolo to ťažké. Veľmi ťažké.

Staručký a možno aj trochu detinský budík ju znova vyrušil z rozjímania. Dopoludňajšie slnko sa predieralo cez bledé záclony až k jej tvári. Navzdory vydarenému počasiu však nemala dôvod vytiahnuť päty spod periny.

Túžiš byť nemilovaná. 

Pretočila sa na opačnú stranu a povzdychla si. 

Kiež by môj dôvod bol rovnako primitívne ľahký ako vyrieknutie tých troch slovíčok.

Spozornela až vo chvíli, kedy začula nesmelé klopanie na dvere. Ihneď sa posadila a upriamila svoj nevraživý zrak na osobu, ktorá sa prahu ukázala. Vtedy by radšej vyskočila von oknom alebo sa zahrabala pod matrac tak šikovne, že by ju už nik nikdy nenašiel. No aj napriek tomu, že sa kdesi pod masívnou vrstvou nechuti či povýšenectva cítila slabo, sa mrazivo zamračila.

„Čo tu robíš?"

Nemohol tvrdiť, že tu zjavil dobrovoľne, ale s prižmúrenými očami by mu to hádam aj prešlo. Neľahkú noc mu tiež zahmlili spomienky na ostrú výmenu názorov. Nad celým konfliktom si lámal hlavu až do úsvitu. A keďže nezaspal ani na hodinku, mal kopec času na to, aby si nechal veci uležať v hlave. Bolo mu ľúto, že sa na pláži choval opovážlivo, ale Sarine správanie taktiež nebolo práve zdvorilé. Možno sa mal vyjadrovať inak. Azda aj jemnejšie.

Akonáhle slnko vyliezlo, rozhodol sa opäť raz zájsť do kaviarne svojich rodičov, kde si ešte pred výstupom hore doprial šálku odvahy, teda kávy. 

„Čo si myslíš, že robím? Nesiem ti raňajky," vskutku mal tendenciu pretočiť očami, ale ovládol sa. 

„Prečo?" nedôverčivo si ho premerala. „Prečo by si to robil?"

„Kvôli ospravedlneniu?"

„Prečo by si sa ospravedlňoval?" prehrabla si rukou strapaté vlasy a vzápätí si ňou prešla aj cez ponurú tvár. „Veď si mal pravdu."

Nezarazila len seba, no očividne aj Jimina. 

„Sčasti aj ty," podotkol. „Ale pravdaže nie vo všetkom. Myslím si, že ma naschvál podceňuješ a už od prvého okamihu si ma zavrhla. Chápem to, keďže ti-"

„Ide o to, aby ma ostatní nenávideli," dokončila zaňho, lebo by sa jej to zle počúvalo z cudzích úst. „A podarilo sa?"

Tá kratučká otázka jej vykĺzla von skôr, ako si ju stihla detailnejšie premyslieť.

Jimin bol ešte stále priklincovaný k prahu, ale po chvíli sa odhodlal vojsť dovnútra. Nohou zabuchol dvere a s podnosom sa pobral k stolíku, na ktorom mala odložený laptop. Na opačný koniec opatrne položil prichystané raňajky spolu s vrelým čajom.

„Darí sa ti v tom znamenite," nevšedne ju pochválil, „ale nie. Zatiaľ sa ti to nepodarilo..."

Sara mala zrazu nutkanie pousmiať sa, no namiesto toho sa jej na perách črtala iba neláskavá grimasa.

Keďže však nijako neodpovedala, Jimin sa chopil príležitosti: „Snáď ti to bude chutiť. Pripravil som to sám a dľa mňa je to šmakota, ale to už nechám posúdiť teba. V tomto podniku si predsa ty ten najväčší kritik."

Zazdalo sa jej to alebo sa naozaj usiloval o žart?

„Počul som, že máš dnes day off. O hodinu sa stretneme vonku," oznámil jej. Ďalej sa svižnými krokmi presunul ku dverám a dlaňou potisol kľučku.

„Počkať. Na čo? Kam sa chystáš?" 

A prečo by som s tebou vlastne aj mala ísť? Doteraz sa všetky naše výlety skončili katastrofálne. Prečo by mal byť dnešok výnimkou? Ja už nechcem prebdieť ďalšiu noc...

Jej výhovorka bola však irelevantná vzhľadom k tomu, ako každý večer brázdila prstami klávesnicu cestovného laptopu. Deadline sa nebezpečne blížil a ona sa za posledné dni nikam neposunula.

„Dozvieš sa."

~

Gamcheon. Neskutočne očarujúca dedinka s pestrofarebnými domčekmi nastavanými tesne vedľa seba. Sara fakt nečakala, že sa práve tu niekedy ocitne a rozhodne nie dnes.

Bola to obľúbená turistická atrakcia, ale mnoho turistov tu momentálne nebolo. Zväčša obchádzali domácich, ktorí im nenásilne podsúvali rôzne suveníry od mušľových náhrdelníkov až po obyčajné drevené magnetky. Sare prichodilo zvláštne, že sa s Jiminom ešte nestihla pohádať, ale pripisovala to hlavne tichu, čo medzi nimi panovalo už od samého začiatku cesty. Jimin iba málokedy prehovoril, najmä však, aby ju o niečom zaujímavom informoval. Nevyzeralo to tak, že by si Gamcheon užíval. Neustále sa odvracal od ľudí, ktorí kráčali oproti a zrak upínal na svoje tenisky.

Občas k nemu pohľadom mimovoľne zablúdila, no väčšmi sa koncentrovala na nastavenia svojej zrkadlovky. Nedržala ju v rukách už dlho. 

Keď bola menšia, zvykla fotiť čokoľvek a kedykoľvek, ale postupne sa jej do života vopchalo písanie a následne aj zmluvy. Potom už nemala čas venovať sa svojmu obľúbenému koníčku.

Atmosféra Gamcheonu a aj jeho fotogenickosť museli biť do očí všetkým fotografom. Nádherná scenéria s krikľavými budovami a s navonok chudobnými ulicami v nej vzbudzovali dojem Ria de Janeira. 

„Furt sa tu s tým prechádzaš," odsekol Jimin. „Mala by si niečo už konečne odfotiť."

„Robím čo môžem," beznádejne s tou haraburdou zahrkala. „Babrem sa s nastaveniami a navyše som ešte nenašla tú správnu kompozíciu."

„Rozumela by si si s jedným mojím kamošom," odvetil. „Ste si podobní. Teda skoro..."

„Prečo práve toto miesto?"

„Je to tu sympatické a zároveň by si mala vidieť niečo ikonické. Veď vieš, včerajšok nám akosi nevyšiel."

„No ten včerajšok-"

„Je už minulosť," skočil jej do reči neodbytným tónom, ktorým dával jasne najavo, že sa k tomu viac nemieni vracať.

Ako si želáš. 

Sara sa porozhliadala. Slnko na koži pražilo, ale súhrn tmavších mračien sa začal nad ich hlavami pomaly zoskupovať.

„Držať fotoaparát je pre mňa výnimočnou udalosťou," spustila nadšene. „Málokedy sa dostanem z kanclu. Popri písaní a prekresľovaní je to pomerne náročné a aj keď by si niekto pomyslel, že človek iba ťuká do klávesnice a obťahuje ceruzkou vyblednuté línie, nie je to tak."

Svojou úprimnou spoveďou si získala Jiminovu pozornosť.

„Niekedy...vlastne poväčšine času rozmýšľam nad tým, či som sa rozhodla správne. Či robím to, čo som vždy chcela robiť, pretože to čo robím ma momentálne vyčerpáva a znechucuje. A to by tak byť nemalo, či?"

Bruškami sa nervózne hrala s kolieskom na nastavenie clony. Netušila, prečo sa rozkecala o svojom mizernom predchádzajúcom živote, keďže sem zamierila s dôvodom utiecť pred ním.

„Nemala som ani osemnásť, keď som podpisovala zmluvu s tou prekliatou spoločnosťou. Pamätám si, ako sa o tom písalo vo všemožných denníkoch. Vraj mladé dievča, ktoré to dotiahlo pred osemnástkou ďalej ako päťdesiat roční ostrieľanci. Ako hlúpo to znelo a ako trápne som sa za nich cítila. Ľudia mnou dlho opovrhovali a inak to nebolo ani v New Yorku. Avšak po mojom prvom väčšom hite ten hejt ustal. Nie nadobro, ale mala som ako-taký pokoj."

„Pamätám si, ako sa moja tvorba zapáčila čitateľom po celom svete. Nielen v Amerike a Európe, ale aj v Ázii a Austrálii. Predali sa státisíce výtlačkov a vďaka nim som si mohla na istý čas vydýchnuť. Svet sa razom zdal byť krajším miestom. Presúšala som sa po autogramiádach, po besedách, fotila som sa s fanúšikmi a podpisovala komiksy deťom. Napočúvala som sa chvály aj kritiky, ale bola som pomerne šťastná. Do školy som sa nevrátila a dokončila som ju na diaľku. Lenže," prerušila svoj monológ, pretože si všimla pouličného predavača zmrzliny. Ani nie o minútu už zvierala kornútok s dvoma kopčekmi sladkého sorbetu.

„Všetko sa zmenilo. Plány, príbehy, príprava a cirkus okolo toho začal nanovo. Šéf na mňa tlačil, vyčítal mi, že moja práca nie je dosť dobrá a že ľudia budú chcieť stále viac a viac. Zvykol mi prehovárať do duše so slovami, že moja práca je dobrá, ale nie dosť dobrá. Som skvelá, ale nie dosť skvelá. Píšem slušne, ale mám písať ešte lepšie! Šéf chcel viac brutality, viac násilia, viac krvi a menej filozofie, citov, mravnosti. Násilie, veď to je to, čo mladí žerú. Ľudia bažia po násilí... Snažila som sa, ale zdá sa, že im skrátka nestačím. Prečo im nestačím?"

„Pretože peniaze," odpovedal Jimin smutne, s rukami vrazenými vo vreckách svojej sivej mikiny.

„Áno, asi áno," pritakala po chvíli spamätávania sa. „Mala by som písať aj v tejto minúte, ale nemôžem..."

„Nechceš," opravil ju Jimin naoko nepríjemne. „Nechceš písať."

„Možno nechcem," pripustila si. „A možno už ani nebudem chcieť. Bez toho bremena sa odrazu cítim slobodnejšie. Ako keby sa ku mne navrátil entuziazmus. Ja síce zbožňujem slovné umenie, nazdávam sa, že ma to ničí. Teda, ničí ma môj šéfko. A ja už dlhšiu dobu viem, že moja tvorba stojí akurát tak za hovno. Podstatné myšlienky príbehov nepochádzajú z mojej hlavy, no z jeho. Viac akcie, viac surovosti, viac agresie. Vieš, nezhodli sme sa v mnohom. Keďže on sa riadil novými trendami, nepripúšťal si nič iné k srdcu. Ale čo keby sme prostredníctvom našej tvorby podsúvali mladým tie správne hodnoty? Také, ktoré by z nich spravili lepších ľudí? Prečo by sme sami nemohli stáť za vytvorením nových trendov?"

Pozvoľna sa dostali na okraj dedinky Gamcheon, kde sa za farebnými fasádami nachádzala iba trávnatá pláň. Zopár detí si na tom otvorenom priestranstve púšťalo šarkanov. 

Kochali sa výhľadom a zasadli na väčšie balvany, ktoré im poslúžili ako provizórna lavička.

„Prečo nie si takáto od začiatku?"

Sare prešiel mráz po chrbte. V mžiku strnula nevšímajúc si, ako jej nezbedný vzdušný živel hnal pramene vlasov do tváre. Fotoaparát nechala odpočívať na svojich stehnách, no ešte stále rozrušene žmolila v prstoch jeho popruh.

„Aká takáto?" hlúpo sa spytovala.

„Veď vieš..." zaklonil hlavu, a potom ju vytočil do ľavej strany, aby sa na ňu priamo zadíval. „Konečne si ľudskejšia, milšia, otvorenejšia... mám pokračovať?"

Nie, takto to byť nemalo. Len som sa preriekla, tento rozhovor bol iba svetlou výnimkou v tej najtemnejšej temnote. 

„A skôr než sa z teba stane znova tá nepriateľská babizňa, dovoľ mi nedopustiť to."

„Ty ma nepoznáš."

„Lebo mi v tom brániš."

Nemám dôvod na zmenu názoru. 

„Prečo odtiaľ neodídeš?" presmeroval naspäť na námet jej monológu, keďže mu Sara neodpovedala. „Máš svoju základňu fanúšikov, o tvojom úspechu sa nedá pochybovať a v prachoch sa môžeš hádam aj kúpať. V čom je problém?"

Bolo ich hneď niekoľko a mohla by ich menovať rad za radom. 

 Zrkadlovku presunula na bok a kolená si pritisla bližšie ku brade.

„Porušila by som zmluvu. Vlastne ma ten parchant doslova odkúpil ako dáky kus mäsa a ja som bola primladá na to, aby som si dávala pozor. Popravde ma ťahali za nos už od samého začiatku mojej skvelej kariéry," bezúsmevne prezrádzala. „Neviem, či by ma zamestnali v podobnej oblasti a ani neviem, či by som v tomto chcela pokračovať. Nadovšetko milujem, keď ku mne podíde nejaký mladý človek a povie, že vďaka mojej knihe nabral inšpiráciu alebo prehodnotil svoje priority k lepšiemu. No okrem tejto svetlej bodky, mám toho plné zuby. Žmýkam posledné kvapky svojho talentu, aby som čosi zrozumiteľné vypotila na papier. Akosi sa mi prestalo dariť. Sadnem si za laptop, ale písať nedokážem. Z ničoho nič zamrznem a pristihnem sa pri tom ako..."

Prerušila tok svojej myšlienky, ktorá sa bez kontroly predierala na povrch. Čo ak toho prezradila príliš? 

„Áno?" nadvihol obočie dožadujúc sa, aby to dotiahla do konca.

„A pristihnem sa pri tom ako..." zopakovala, ale zároveň bojovala s vlastným egom, čo ju chcelo zubami nechtami udržať na uzde. „Pristihnem sa pri tom, ako mi neuvedomele stekajú slzy po lícach a ja s tým nedokážem nič urobiť. Nedokážem sa ovládnuť, nedokážem to zastaviť a nedokážem tomu ani predísť. Jednoducho...to nedokážem."

Privrela oči a pokúšala sa ignorovať škrípajúci sykot vo svojej mysli, ktorý ju karhal snáď za úplne všetko. 

Ako veľmi ľutovala svoje predošlé nerozvážne rozhodnutia a ako veľmi si priala, aby svoj osud mohla ešte zvrátiť.

Zamýšľala sa aj nad svojimi rodičmi. V predstavách si vybavovala ich sklamané výrazy, strácala z dohľadu dvere od ich obrovského sídla na okraji mesta. Emócie ju väčšmi opantali a totálne jej zatemnili rozum. 

Jimin už viac nevysedával na studenom kameni a neupieral na ňu začudovaný pohľad. Chápal ju azda lepšie, ako by si bola myslela.

Ako sledoval pred sebou kôpku neopísateľného nešťastia, črty mu po momente šoku zjemneli. Sara si vzhľadom na svoju mladosť preskákala všelijakým peklom. Nielenže začala svoj nový život v zahraničí bez rodiny či jediného priateľa, no ešte s ňou zametali aj všivaví darmožráči. To oni boli zodpovední za to, že jej znechutili aj tú poslednú vec, vďaka ktorej v nej nadobro nepohasol plamienok nádeje. A predsa ju napokon ukrátili aj o to málo.

Opatrne sa k nej nahol a zľahka jej zatlačil na roztrasené plecia. Sara bola dosť zamestnaná krotením vlastných vyčítavých hlasov, ktoré jej nadávali. Snažila sa vymaniť z pasce, vymaniť spred zatvorených očí obraz sklamaných rodičov, obraz svojej domoviny a obraz svojho šéfa, čo sa jej zákerne vyškieral. Porúčala si, aby s tým okamžite prestala, ale nezvládla to. Bezmocne vyčkávala, kým sa tá neznesiteľná agónia vytratí.

„Sara," to letmé oslovenie sa k nej koniec koncov predralo. Provokačný hlas plný výsmechu zrazu ustal. Všetko ustalo tak rýchlo ako sa spustilo a ona sa návratila späť do reality. Z diaľky k nej doliehal šum hustých trsov trávy, vietor sa jej obtieral o tenké letné oblečenie, deti na lúke naďalej výskali.

Ucítila, ako ju ktosi drží za plecia a zo strachu sebou trhla.

Odvážila sa pozdvihnúť sklonenú hlavu a dlhým rukávom košele si zotrela zvyšné slzy, čo sa jej zapatrošili pod zrakom.

Jimin jej následne podal vreckovku, ktorú potichu prijala.

„Nemôžem odísť," nadviazala na svoju predchádzajúcu vetu chrapľavo. „Nemám totiž kam ísť. Jednou z najväčších chýb, ktorých som sa dopustila bolo bezkonkurenčne opustenie mojich rodičov. To oni ma odhovárali od cesty do New Yorku a ja som si celé tie roky myslela, že to robili kvôli závisti. No teraz viem, že to bolo inak. Som taká hlúpa! Taká sprostá, že som odišla."

Znova sa z jej vnútra túžil predrať úpenlivý vzlyk, ale úspešne tomu zabránila. Ten bôľ bol silný, silnejší než akákoľvek fyzická bolesť. Aj tak však tušila, že to tak musí byť.

„Nevideli sme sa niekoľko rokov, asi od mojich sedemnástin. Stále sa mi za nimi cnie a vždy sa mi za nimi cnieť aj bude. Žijú tisícky kilometrov odo mňa, ďaleko za oceánom a ja som ich stratila. Stratila som jediné dve osôbky, vďaka ktorým som sa narodila. Stratila som mojich večných podporovateľov, mojich prvých fanúšikov, mojich odvekých čitateľov. To oni mali stáť v prvom rade na každej mojej autogramiáde, na každom krste novej knihy. Mali sme žiť spolu, kryť si navzájom chrbát, skrátka byť spolu. Ale..." Musela si urobiť menšiu prestávku, lebo sotva lapila dych. „Pokazila som to."

Akonáhle ňou prešla ďalšia vlna vzlykov, vystrelila jej dlaň k ústam.

Jimin vstrebával jej vety, aj keď to preňho bolo dosť zložité. Hádam už porozumel, prečo sa správala tak ako sa správala. Rozumel jej zatrpknutosti, sklamaniu, ba i nedôvere. Nebolo to však sklamanie sa v ľuďoch, nakoľko sklamala samú seba. Za svoje prešľapy sebou musela neskutočne pohŕdať.

Jimin ju ešte raz súcitne potľapkal po pleci.

„Poď," pošepol vzápätí. „Schyľuje sa k búrke a my predsa nechceme zmoknúť, nie?"

~

hello my lovelies! 🍙

what's poppin? 🖖

dnešná časť mi dala naozaj zabrať, ale odhalila aspoň nepatrný zlomok Sarinej pestrej minulosti. čo hovoríte na jej úprimnú spoveď? myslíte si, že v sebe ukrýva aj horšie tajomstvá?

nebudem to dlhšie preťahovať, veď vy viete, že si váš názor (kritiku aj pochvalu) veľmi cením. preto neváhajte vyjadriť svoje stanovisko v komentároch 👉👈

držte sa v škole, na brigáde či už v karanténe. nezabudnite veľa piť a nadýchať sa čerstvého vzduchu (v respirátoroch a v tomto počasí to veru nie je žiadna sranda) 🥺

sga. ( ꈍᴗꈍ)