„Tie štyri mesiace som zasvätila najmä rozvíjaniu vlastnej osobnosti. Dosvedčili by ti to aj moji milí susedia a možno aj kolegovia. Nevychádzala som z bytu takmer nikdy. I na pokraji hladu som zrak neodtrhávala od obrazovky laptopu. Dokonca som zanevrela na cvičenie. Veď vieš, že som zvykla behávať a hrávať tenis. No a čo sa týka mojich krátkodobých neexistujúcich známostí, o tom sa radšej ani vyjadrovať nebudem. Poprieť však to, že mi do kanclu nedorazila žiadna bohatá kytica ruží so srdcervúcim lístkom od tajného ctiteľa, nemôžem. Všetky tie kvety som napokon darovala recepčným. Prišlo mi trápne, že si moju pozornosť niekto túži vydobyť blbými burinami a že si ju vôbec niekto chce vydobyť, keďže ma fanúšikovia poriadne nepoznajú. Vidia ma a pomyslia si: 'Hm, možno nie je najškaredšia, navyše je aj úspešná a má prachy... Tak prečo to neskúsiť?' Lenže ja nemám rada, keď ma ľudia hodnotia povrchne a odhaliť im kúsok zo seba by znamenalo ohroziť samú seba. Vieš, že v romantických pocitoch som ľavá. Občas sa cítim ako tí úbohí maliari, ktorých obrazy visia na stenách galérií. Počúvaš ich životný príbeh a dozvedáš sa, akí boli osamelí a pre ostatných len obyčajnými čudákmi. Až po smrti si ich začnú ľudia, ktorí si o nich dovtedy mysleli ktoviečo, vážiť a obdivovať ich umenie. Je to také pokrytecké, že?"

Ústa jej rapotali počas cesty taxíkom jedna radosť. Do Soulu dorazili ešte za súmraku. Oproti New Yorku tu bolo sotva teplejšie, no teploty stále balansovali na tenkej hranici nuly. Sara si v duchu ďakovala, že si vzala kabát s mohutným golierom, cez ktorý sa zima neprešmykla bližšie k jej krku.

Dwi zas v lietadle neprestajne rozprávala. Bavili sa o tom prekliatom krste knihy, ktorý Sara nemala najmenšiu šancu stihnúť. Určite z toho vznikne ďalší škandál. Okrem toho však padli reči aj o tom, čo sa jej stihlo udiať v živote. 

Šéfovi som o svojom výlete neposlala ani len strohú esemesku. Zaujímalo by ma, ako sa bude tváriť, keď ma ráno neuvidí pri stole s dvojitou kávou XXL veľkosti. 

„Nečudujem sa, že sa z teba stal potrhlý umelec, ale máš to šťastie, že ľudia už teraz obdivujú tvoje diela," ozvala sa do ticha Dwi. „Mrzí ma, že ti ten krst nevyšiel, drahá. Naozaj som s tým nerátala. Nehnevaj sa, prosím."

„Je to iba ďalší krst. Nič špeciálne," nadľahčene nad tým mávla rukou. „Novinári, štáb či ľudia z vydavateľstva tam chodia aj tak len kvôli obloženým chlebíčkom a poháriku šampanského zadarmo. Ver mi. Jedná sa o mastne nafúknutú a preceňovanú udalosť."

„Ale, nebudeš mať z toho problém?"

„Som Sara Nowellová," odfrkla si so strojenou samoľúbosťou. „Šéfko ma nevyrazí, nemusíš sa báť. Momentálne mu moje knihy vynášajú tučný zisk, takže nie. To, čo som zapríčinila musím nejako odčiniť a som rada, že si ma k tomu dotlačila, Dwi. I keď viem, že sa na mňa zlostíš."

„Nezlostím," oponovala. „Len som bola smutná, pretože moja kamarátka ubližovala môjmu druhému kamarátovi a ja som nemohla zakročiť. V skutočnosti ma štve to, že až môj príchod do New Yorku v tebe prebudil pocit viny a iskru pre vyriešenie tejto dilemy."

„S pocitom viny som jestvovala odkedy som opustila Pusan," namietla Sara. „No hej, máš pravdu. Bola som priveľmi zbabelá. Veď ani v tejto chvíli neviem, či sa naňho budem schopná pozrieť, nie to ešte vyskladať zrozumiteľné vety. Celá sa z toho chvejem strachom."

„Padavka," vyprskla Dwi a pretočila očami. „Nevrav, že máš strach z Jimina. To už by som ti skôr uverila, že máš fóbiu z kuchynských špongií na riad." 

Potom sa našponovala, aby dovidela cez čelné sklo na poľutovaniahodnú premávku pred nimi: „Dočerta so Soulom! Doprava je tu katastrofálna."

„Musíš sa upokojiť, lebo ti ešte, nebodaj, pukne srdce," Sara sa medzitým prehrabávala vo svojej objemnej taške.

„Že to práve hovorí niekto, kto sa bojí Jimina..."

„Na.Vezmi si," Sara jej na dlani ponúkla v obale zavinutú štvorčekovú sladkosť. „Je to len čokoláda, tak nezízaj a zjedz to."

„Vždy so sebou ťaháš kúsky čokolády?"

„Väčšinou," prikývla hrdo. „Pomáha mi to vyrovnať sa so stresom. A navyše mi to po nej lepšie páli."

Na Dwi nebolo možné postrehnúť, že by ju sladké upokojilo. Predsa len, bol už podvečer a koncert mal začať zhruba o siedmej.

„Nemôžete na to šliapnuť?" naklonila sa dopredu k staršiemu šoférovi. „Prosím. Ponáhľame sa."

Taxikár rázne pokrútil hlavou a nechcel od nej prijať bankovky naviac, ktoré zbesilo dolovala z peňaženky.

Dwi sa po nezmyselnom prehováraní vodiča porazenecky hodila na zadné sedadlá. „Keby len vie kto som... možno jeho dcéra či syn počúva BTS a mohli dostať autogram zadarmo. Žiaľ, hlúposť niektorých ľudí prekvitá..."

„No tak, Dwi," žiadala ju Sara. „Nestojí to za to. Pozri, prídeme kedy prídeme. Občas nedokážeme okolnosti nakloniť na našu stranu. Chápeš? Dáko sa tam dostaneme. Skôr či neskôr."

„Skôr či neskôr?" zopakovala po nej mrzuto a dlaňou si prešla cez sivastú tvár. „Skôr či neskôr môže byť už neskoro. Ty si ho nevidela, ale ja hej. Takto nemôže vystúpiť pred fanúšikmi! Zabudne kroky alebo mu zlyhá hlas... vari, čo ak naňho doľahnú mrákoty?"

„A ty si naozaj úprimne myslíš," povedala Sara a do úst si na truc vložila tenkú cigaretu, cez ktorú ďalej mrmlala. „Že môj príchod niečo zmení? Že ma uvidí a zrazu sa jeho vzhľad zázračným spôsobom navráti? Že bude vládať tancovať? Že bude lepšie spievať? Že budem najlepšou medicínou pre jeho zlomené srdiečko? Dwi, to sa nenapraví za mesiace a nie za jednu hodinu."

„Vidno, že si ešte väčší pesimista než ja," našpúlila pery a opäť očumovala dianie sa za oknom taxíka. „Hlavne, aby sme tam boli včas, lebo rozrazím dvere a pôjdem pešo. Koniec koncov, hádam by to bol rýchlejší spôsob prepravy."

~

„Pohyb, pohyb!" súrila ju Dwi prešľapujúc v bielych teniskách z nohy na nohu. Para jej vychádzala z úst ako dym zo Sarinej cigarety.

Sara ešte nestihla vytiahnuť päty z kabíny taxíka a už ju Dwi durila. Akosi si asi neuvedomila, že babranie sa s ťažkou batožinou nie je práve med lízať.

„Drahá, pohni!" 

„Ja nemám v zadku turbo, Dwi. Vyčkaj, prosím ťa," zahriakla ju bojujúc s taškou, ktorá sa jej zasekla o akúsi gýčovú reťaz z blšieho trhu. Prudko ňou trhla a napokon ju odtiaľ vylovila.

„Nemáme čas," pripomenula jej Dwi, zatiaľ čo pridržiavala dvere do menšej kockatej budovy. „Veď vieš, že koncert-"

„Ja viem," odvrkla podráždene, zadusila cigaretu a pretisla sa nadurdene dovnútra.

Na okamih jej to pripadalo, akoby sa zas objavila v Pusane. Vtedy mala podobnú mizernú náladu, zvierala v prstoch podobnú brašnu a taktiež utekala preč z New Yorku.

„Choď, choď. Piate poschodie, tretie dvere zľava," diktovala Dwi uháňajúc po širokom schodisku, až za ňou vial kapučínový kabátec. „Rýchlejšie, drahá."

Budova voňala novotou a čistiacimi prípravkami. Úzka chodbička bielej farby bola decentne osvetlená žiarivkami. Na stráži sa v kvetináči vystieral maličký banánovník.

Sara kdesi na polceste zastala a nohy sa jej samé prikovali ku dlážke. Popruh tašky sa jej zarýval do dlane, ale fyzická bolesť bolo to posledné, čo jej behalo po mysli. 

Dwi sa prudko zvrtla a skúmavo sa na svoju priateľku zapozerala: „Čo je, Sara? Povedala som, že máme naponáhlo. Prestaň zízať na tú rastlinu a pridaj do kroku!"

Fakt myslíš, že zízam na tú roztomilosť? 

„Sara, prosím," Dwi ku nej priskočila a zdrapila ju za studenú ruku. „Prosím ťa, poď."

Zhlboka nasala do pľúc vzduch a pokúsila sa prekonať svoj hlúpy blok. Srdce jej stále búšilo ako splašené, no nakoniec sa ňou nechala viesť. 

Dwi ju ťahala až po tretie dvere, ktoré spomínala ešte na prízemí. Neboli ničím výstredné. Rovnaké, ako všetky ostatné.

„Dúfam, že vyzerám k svetu," Dwi si svižne uhládzala rozcuchané vlasy a kontrolovala svoj mejkap cez prednú kameru mobilu.

„Vyzeráš dobre."

„Pravda. Mohlo byť aj horšie," zamumlala si a potisla kľučku. 

Sara by určite opäť zamrzla nebyť toho, že ju Dwi strhne dnu. Vášnivo zo seba zvešávala kabát a vyzúvala si premočené tenisky.

„Počkaj tu," odvetila jej s výstražne zdvihnutým ukazovákom. Potom zmizla kamsi za rohom predsiene.

Nepríjemný pocit jej zaobalil kosti. V mysli sa jej bili všakovaké myšlienky a nohy akoby mala zo želatíny. 

Nie, nemôžem odísť. Nemôžem. Postav sa tomu čelom, Sara. Buď taká ako hrdinovia o ktorých píšeš. Buď statočná!

„Neveril som, že prídeš."

Prihovoril sa jej cudzí hlas. Spoza chrbta sa vynoril človek, ktorému pravdepodobne patril.
Bol jej trošilinku povedomý, to poprieť nemohla, ale nedokázala si vybaviť jeho meno. Vzhľadom na túto nepríjemnú situáciu si nedokázala vybaviť absolútne nič. Pomaly ani svoje meno. Preto naňho iba meravo civela.

„No si tu..." 

Hnedá štica vlasov, pomerne veľké oči a znamienko na nose. Že by Taehyung?

„Viac mu už neublíž," krátka veta plná starostí jej zahrala na city. Očakávala by škaredé fľochnutia, nenávistné fámy, hocičo, čo by sa v značnej miere podobalo Dwiinmu výstupu v New Yorku. Nič také sa však neuskutočnilo a navzdory tomu, že Taehyung na ňu pôsobil nevšedne kurióznym dojmom, nesprával sa ku nej ako k nepriateľovi. Nijaké vetché pripomienky plné urážok, či hanebné prirovnania. Jediné, čo mohla vyčítať z jeho výzoru bol spomínaný strach. Rozhodne ju odtiaľto netúžil vyhostiť alebo odplašiť, pretože vedel, že jej prítomnosť je v tieto vzácne chvíle kľúčová.

„Preto som sem neprišla," odpovedala pokorne so sklonenou hlavou.

Taehyung od nej neodtrhával zrak. Potichu posudzoval pravdivosť jej výroku, jej trasúci sa hlas a červenkasté oči, o ktoré zavadil v nepatrnom okamihu. Avšak aj napriek týmto strohým náznakom zdrvenia zostávala chladná ako mramor. Obratne zakrývala najväčšie prejavy ľudskej slabosti za svoju obľúbenú bezcitnú masku. Neusmievala sa, no ani sa nemračila. Jej pohľad bol prázdný či skôr nezúčastnený, ale Taehyung akosi tušil, ba možno zaznamenal, za tým všetkým priamočiary žiaľ podobný tomu, akým si prechádzal aj Jimin.

„Dobre," napokon odvetil.

Podvihla k nemu hlavu a uvedomila si, že sa jej zľahka, takmer nepostrehnuteľne, dotkol pleca. Iba na pár sekúnd, a potom to pominulo.

„Buď naňho milá," vložil do svojho hlasu naliehavosť a naostatok sa posnažil pousmiať. 

Následne pootvoril vchodové dvere a stratil sa na chodbe, kde ešte stále striehol zlatučký banánovník. 

Ako na zavolanie sa nakrátko potom do chodby dorútili štyri osoby, spomedzi nich jedna poskakovala okolo chalana v popredí, ktorý si razil priamu cestu k Sare. Vlasy mentolovo-zelených odtieňov mu spadali do čela, ale v temných zreničkách mu blčali mocné plamene.

„Čo tu vôbec chceš?!" oboril sa na ňu útočne a Dwi sa ho pokúsila za predlaktie potiahnuť naspäť. „Nestačí ti, čo si spackala? A ešte k tomu máš tú drzosť sem prísť? Po tom všetkom?!"

„Suga, dosť!" žiadala ho Dwi a pevne sa zaprela nohami o zem. „To ja som ju predsa priviedla. Zlosti sa na mňa. Navyše, Namjoon o tom vedel."

„Zdá sa, že o tom vedeli všetci až na mňa, čo? Veď prečo by som to ja potreboval vedieť... je to úplne zbytočná informácia," sarkasticky hundral a neprestal sebou šklbať, až kým ho neprehlušil ďalší hlas.

„Robíš tu zbytočné divadlo, Yoongi! Okamžite s tým prestaň!"

Yoongi nechcene uposlúchol, no zazerať po Sare aj tak nehodlal. 

Áno, to bola presne tá reakcia, akú som od samého začiatku očakávala...

„Vďaka, Jin," poďakovala sa Dwi, ale pre istotu naďalej stískala Yoongiho predlaktie. Akoby to aj malo nejaký význam. 

Yoongi ustúpil a oprel sa o stenu, od ktorej mal perfektný výhľad na Dwiinu podlú kamarátku.

„Odpusť mu jeho správanie, je rozladený z toho koncertu. Všetci sme," ospravedlňoval sa dodatočne Jin. „Máme za sebou náročné dni."

Nastalo trápne ticho, ktoré Sara využila prezeraním si všetkých štyroch figúr oproti nej. Suga ju neustále prepaľoval pohľadom.

Vedľa neho unavene postávala Dwi, ktorá už v New Yorku nebola vo svojej koži. Jej entuziazmus bol bezpochyby o polovicu okresaný. Okolo pliec ju zľahka držal smutný Hoseok.

Jin ani zďaleka nevyzeral najhoršie. Vlasy mal však neučesané a po bokoch mu odstávali. 

Sara sa na nich dívala s ťažkým srdcom. Vedela, že za to bola zodpovedná najmä ona.

„Je mi to veľmi ľúto," habkala.

„To by ti malo, keďže-" Yoongi sa do nej znova obul, ale Jin ho skoro ihneď uzemnil.

„To by naozaj stačilo. Nemáme čas na hádky, koncert čochvíľa začne a my musíme doladiť posledné detaily. Hoseok, Dwi, pôjdeme!" zavelil Seokjin kráčajúc ku dverám, no zároveň aj bránil Yoongimu, ktorý mal iné nekalé úmysly.

Dwi sa napokon ešte pri Sare pristavila: „Prosím, drahá, buď taká, aká si so mnou. Vieš kam tým smerujem. Veľa šťastia," zahatala ju vo svojom vrúcnom objatí.

„Hlavne nebuď surová," vystríhal ju Hoseok. „Je na tom biedne..." 

Pri dverách zaostal iba Jin, ale zjavne jej chcel tiež čosi odkázať.

„Napočúval som sa toho o tebe veľa, no Jimin o tebe vravel iba v tom najlepšom. Pri každej zmienke tvojho mena sa mu celá tvár rozžiarila," vyznával sa. „Suga sa sem-tam správa ako idiot, ale to len preto, lebo sa s nami táto kauza ťahá už pridlho. Nakoniec, každý človek má svoje zlé stránky, pravdaže, ani ty nie si výnimkou, Sara. Tak nám teraz ukáž tie dobré, áno? Presvedč nás, že sa v tebe Jimin nezmýlil. A prosím, posnaž sa ho prehovoriť, aby sa k nám dnes večer pridal. Uvedomujem si, že je to nemožné, ale..."

„... Nádej umiera posledná," doplnila ho šeptom Sara. 

Nerozumela, odkiaľ sa v tých ľuďoch vzalo toľko porozumenia. A ešte k tomu pre ňu. Toľko odpustenia, toľko dôvery a nádeje, ktorú do nej opatrne vkladali. Mohla po ich odchode rozdupať Jiminove srdce na prach, mohla urobiť doslova čokoľvek a oni to aj tak riskli. Iba oni dvaja. Sara mala v dlaniach nielen osud jedného človeka, ale aj osud očakávaného koncertu. Od toľkej zodpovednosti, čo sa jej zahniezdila na pleciach, jej stres stláčal orgány.

Za Jinom sa zabuchli dvere a ona zostala sama. Srdce jej zasa šlo vyskočiť z hrude. 

Len ja a ty Jimin. Nikto iný, iba my dvaja. Tak ako aj v Pusane.

Ten stiesňujúci pocit, že sa tu kdesi poneviera osoba, ktorú nevidela celé štyri mesiace a ktorej sa prostredníctvom listov úspešne vyhýbala, jej obhrýzal dušu. Bol tu niekde a ona s ním. Nemusela ho vidieť na to, aby sa jej zmocnila panika. Momentálne by obetovala všetko pre to, aby jej nablízku bola aspoň Dwi.

Žiarovka nad jej hlavou nakrátko zabzučala, akoby ani ona nemala z tejto situácie dobrý dojem.

Tak už choď, Sara. Mrháš drahocenným časom. Musíš si pohnúť. Choď. 

Myseľ ju naďalej mámivo nabádala. Tlačená nielen sledom udalostí, ale aj vlastnou chabou iniciatívou, rozhodla sa vykročiť hlbšie do útrob tmavého bytu.

~

hello guys! 🧏

nečakali ste ma?

PREKVAPENIE!!!

nah, ja viem, že kapitola mala výjsť už podstatne skôr a ja hlúpa hus som nedala ani info na svoju nástenku, ale posledné dni som sa cítila akosi nesvoja. netuším, či to bolo z toho príšerného tepla, z ručičky váhy, na ktorú sa ani nechcem pozrieť, alebo z vlastnej hlavy, ktorá mi neustále vešia na nos krivdy. lol hard life, čo vám poviem (༎ຶ ෴ ༎ຶ)

navyše som sa viac sústredila na učenie a čítanie. no a včera som cestovala po strednom slovensku (prepáčte, musím flexiť 🤙)

ale nie všetko je len čierne, pretože som neverila, že táto kapitola výjde skôr ako budúci týždeň. a pozrime sa! je sobota a nová časť vonku. i'm proud of myself...

chcem však poznať vaše dojmy z tejto časti, kedy sa toho udialo tak málo, ale zároveň tak veľa. dostávame sa do tej najzaujímavejšej dejovej linky, takže si držte klobúky. budúca kapitola bude plná konfrontácie (≧▽≦)

tiež mi prezraďte (tí, čo chodíde do školy), aké bude vaše tohtoročné covidové vysvedčenie 🙈🙈 viete, ja som veľmi zvedavá osôbka...

nezabúdajte na pitný režim v tomto neduhu a vyliezajte von len minimálne ☝️✨

sga. ( ꈍᴗꈍ)