LN.01

Je to už týždeň, čo si odišla z Pusanu a možno nechápeš, prečo ti taký trkvas ako ja píše list, keď existujú aj iné spoľahlivejšie spôsoby. Chcel som ti však napísať už skôr. Oveľa skôr. Rovno po tvojom odchode.

Vyčítam si našu divnú rozlúčku a neustále k nej odbáčam myšlienkami. Vidím ťa pred očami vždy, keď nastúpim do auta a ty sa na mňa na sedadle spolujazdca blažene usmievaš, čo roztápa moje srdce. Vidím ťa a viem, že by som slovami nemohol vierohodne opísať ten pocit, keď si zabuchla dvere a odkráčala preč. Neviem to vyjadriť ani teraz. A ty ma rozhodne považuješ za blázna.

Chcel som ťa zadržať, chytiť ťa za ruku a presvedčiť ťa o opaku, no skúšal som to aj predtým. A všetky moje pokusy skončili neúspešne. Vtedy, v tú noc na vyhliadke, sa niečo zmenilo. Nemusím ti to vravieť, pretože na tom viac nezáleží, ale akosi mám nutkanie informovať ťa o tom. 

Jednoducho ťa nedokážem dostať zo svojej hlavy. Cez deň síce nemám čas zamýšľať sa, ale počas noci nevládzem zaspať kvôli nepríjemným zjaveniam. Každú noc počujem tvoj hlas, cítim tvoju ovocnú vôňu. Naozaj si pripadám ako blázon. A nie a nie vytrhnúť ťa z môjho života. Akoby si vstúpila, no nikdy neodišla. Čo nie je pravda.

Ja dobre viem, že nie sme priatelia. Teda viem, že ma za priateľa nepovažuješ. Videl som, ako si sa na mňa dívala, ako si sa správala v mojej prítomnosti a aj, ako si sa niekedy silene škerila. Som si toho plne vedomý. No napriek tomu si želám, aby som nevedel. Aby si ma skutočne prijala a dala mi šancu.

Pamätám si na tú noc, kedy si povedala, že si voči mne mala isté predsudky. No akosi sa neviem zbaviť pocitu, že si ich voči mne prechovávala aj naďalej. A to ma zraňuje.

Ani netuším, prečo ti píšem, keďže tým nič nezvrátim. Kdesi pod strojenými vrstvami tvojho zapatrošeného ja, som v tebe spoznal milujúcu i láskavú osobu, no pochybujem, že mi ju niekedy ešte poodhalíš. Nevyčítam ti to, ale aj tak si pred nevítaným spánkom zakaždým želám, aby si pomýšľala na opak. Dala mi šancu.

Šancu, aby som ti dokázal, ako ohromne si sa vo mne zmýlila. Di mi prezradila tvoju prvotnú nechuť po príchode do Pusanu, ale myslím si, že po Gamcheone si začala byť ku mne ústretovejšia. Azda som si to iba nahováral, alebo? Nesprávala si sa ku mne povýšenecky a drzo, no odpor v tvojich očiach som zreteľne pocítil. Uvedomovala si si to aj ty, že?

Skátka ma trápi tvoj odchod. Pozmenil by som hodne vecí, ak by som na to mal dostatok času a prostriedkov. Bažil by som po rozhovoroch s tebou a možno by som chcel aj vedieť, či som sa mýlil. Máš ma rada? Bola by si schopná mať ma rada? Aká to predstava!

Chcel by som ti ukázať ešte veľa z mesta, veľa chrámov a zhovárať sa, nuž, o čomkoľvek. Pretože som nadobudol dojem, že ak som s tebou, tak mi nezáleží na tom, či sa bavíme o počasí alebo o fyzike, lebo hlavné je, že cítim tvoju prítomnosť a počujem tvoj zamatový hlas.

LN.03

Chalani si myslia, že začínam šalieť. Oni to ale nechápu.
Asi je v poriadku, keď si za čímsi podobným stoja. A možno z teba skutočne šaliem, Sara.

RM mi prezradil, že akonáhle v telke odznie čo i len zmienka o tvojom mene, s rýchlosťou svetla dobehnem pred obrazovku a trpezlivo vyčkávam, kým o tebe moderátorka nepovie viac. Príde mi smiešne, ako si to všetko pripúšťam k telu. Hobi sa zasa čuduje, že som sa pustil do čítania - vykradol som na komplet neďaleké kníhkupectvo. No výhradne som pátral iba po tvojej tvorbe. Úprimne, listovanie farebnými stránkami a bádanie naprieč tvojimi myšlienkami mi dáva nádej. A taktiež sa potom cítim, akoby si mi tie príbehy naživo prednášala. Ako keby sa tie vytlačené písmená pretvorili do jemných ilúzií reality.

Nechcem robiť paniku, ale Di sa o mňa asi bojí. Hnevá sa na teba, Sara. Niekoľko ráz do týždňa kvôli tebe zúri, lebo sa ti nevie dovolať. Nedokáže sa s tebou skontaktovať a to z nej robí úplne iného človeka.

No stále dúfam, že si iba zaneprázdnená vlastnou kariérou a vyťažená pompéznymi besedami. Môže to byť ten pravý dôvod, prečo si mi ani raz neodpísala? Možno. Ale vieš čo, Sara? Ja so svojimi listami tak ľahko neprestanem.

Di mi dohovára, aby som na teba zabudol a sústredil sa na svoje vlastné ambície. Ách! Kiež by to bolo také jednoduché! Čoskoro máme vystúpenie a dni sú stále kratšie a kratšie. Pomaly strácam chuť do tanca a spevu. Cibrenie krokov mi väčšmi nedáva zmysel. Začínam byť naozaj vyčerpaný a najradšej by som to celé vzdal. Vzdal to a odišiel za tebou, ak by sa dalo. Lenže nemôžem. Nemôžem zradiť svoj tím, zradiť ľudí, ktorí sú tu so mnou už od mojich prvých krôčikov. No mne už dochádza sila, vášeň, hádam aj triezvy rozum a neviem, ako veľmi budem schopný ešte udržať tempo.

Ak budeš môcť, odpíš.

Prosím.

LN.05

Dnes mám narodeniny. Di mi upiekla ovocnú tortu a dostal som kopec užitočných maličkostí. Bol to pekný deň, ale tak ako po tie ostatné, myšlienkami som behal len k tebe. Predstavoval som si, ako zazvoní zvonček a ty sa pred dverami zjavíš s tým svojím zlatým úsmevom. Bolo by prekrásne, ak by si prišla, no dozaista neprídeš. Pochybujem, že dnes prídeš. Určite máš veľa práce a šéfko ti nedáva vydýchnuť. Koľko stupňov je asi teraz v New Yorku? V Soule je už chladnejšie, ale dá sa na to zvyknúť. Dúfam, že si na seba dávaš pozor a obliekaš sa teplo. Hlavne neprechladni!

Di mi ukázala starý fotoalbum spred pár rokov. Vyzerala si tam inak - šťastnejšie. Budem dúfať v to, aby ti úsmev brázdil tvár už naveky. Svedčí ti to.

Nemusíš mi posielať darček, dokonca netrvám ani na poblahoželaní. Stačí, ak mi odpíšeš. Aspoň raz.

LN.06

Sledoval som ten rozhovor. Myslím tým rozhovor o tvojej najnovšej knihe, ktorú sa chystáš vydať koncom zimy. Vraj si nikdy tak rýchlo a tak energicky nepísala. Bola si spokojná. A nielen to, no sršala z teba radosť. Vyzerala si krásne. Sprevádzala ťa dobrá nálada. Škoda, že som pri tom nemohol byť.

Neuveríš, no chystal som sa za tebou do New Yorku. Už som mal zakúpené aj letenky a veril som, že ťa v tom obrovskom meste nájdem. Mali by sme hodiť reč. Od tvojho odchodu uplynuli bezmála tri mesiace a ty si ani raz neodpísala a ani raz nezavolala. Fotografie si tiež neposlala, ale nechcem si pripustiť, že si to urobila naschvál. Že by si ma zámerne ignorovala a Di taktiež. Nie, to by si neurobila.

Chalani mi zakázali za tebou odletieť. Vraj už nie je čas a musíme drieť na turné. Bol som na nich naštvaný, pretože nechápu, čo sa odohráva v mojom vnútri. Čo všetko spôsobuje iba to, keď niekto vysloví tvoje meno...

Suga hovorí, že by som mal svoje emócie pretaviť do umenia. Skúsiť napísať rýmy, zložiť pesničku, niečo nakresliť. On by to tak vraj urobil, neustále si do zošita čmára verše a so slúchadlami zíza od rána do večera na počítač. No ja to nedokážem. Neviem byť ako on. Nie som on. Ako nikto z nich. Radí mi, aby som ťa nechal ísť. Že ak si sa mi doteraz neozvala, tak za to nestojíš. Alebo skôr, že ja ti za to nestojím. Áno, presne tak to povedal.

Neviem ako je na tom Di, či sa naďalej hnevá, no je príšerne rozrušená. Hobi sa ju snaží upokojiť, ale veľmi mu to nejde.

Preto prosím, Sara. Vážne prosím. Ohlás sa. Aj keby to bol jediný dopis zaplnený po okraj nenávistnými myšlienkami, urob to. Prosím.

LN.10

To som ja. Dwi. Vieš, že ti nezvyknem písať a uprednostňujem telefonáty alebo videohovory - prídu mi osobnejšie. Keďže máš však na háku všetky moje správy a nielen moje, ale aj Jiminove, nemám na výber a musím ti napísať staromódny list. Takto mám aspoň istotu, že k tebe dorazí a ja viem, že zvedavosť ťa donúti prečítať si ho. A to bohovsky stačí.

Od tvojho odchodu z Pusanu sa zamýšľam nad tým, či bolo na mieste vziať ťa na dovolenku. Áno, začínam to azda trochu ľutovať. Príde mi, že svoju zášť a zatrpknutie si nevedomky preniesla na môjho ďalšieho kamaráta a odobrala si mu všetok elán, čo v ňom bol. O tej tvojej novej knižke som počula, no nie som si istá, či si ju zadovážim. Celkom sa mi tvoja tvorba zhnusila. Najmä, ak dennodenne vidím, ako sa tvoj rukopis otlačil na Jimina.

Už poriadne ani nespí. Počas dňa je ako mátoha, čo sa nedokáže sústrediť. Na skúškach je popletený a nešikovný, zabúda kroky, jeho hlas nepokorí výšky. Je doslova bez života. Mám pokračovať?

Ako si mohla dopustiť, aby niekto kvôli tebe takto trpel? To nemáš ani štipku empatie? Ak už by si to neurobila preňho, mala by si to urobiť aspoň pre mňa. Hlavou lieta iba k tebe a nevie si vysvetliť, prečo jeho signály prehliadaš. Verím, že v listoch ti skutočne napísal to, čo mal na srdci a ty si nemala ani toľkú slušnosť, aby si mu odpovedala. Čo i len jediný raz! Nemusel to byť dlhý dopis, stačilo by zopár riadkov. Hocičo by bolo lepšie ako nič.

Snáď si na seba hrdá a aj na tú svoju novú knihu. Byť na tvojom mieste, tak sa od hanby prepadnem pod zem a už nikdy nevyleziem zo svojej diery. Povedala by som, že tvoje správanie je kruté. Beštiálne.

Mám ťa rada, Sara. Ozaj mám, ale nestrpím, ak ubližuješ ľuďom na ktorých mi záleží. Ty hádam zvládneš žiť s podobným bremenom, no ja mám Jimina pred nosom skoro každý deň. A takmer každú noc mi vyvoláva. Hlas sa mu trasie a prenasleduje ho zákerná insomnia.
Spôsobila si niečo, čomu sa bez odozvy nevyhneš. A pokiaľ sa ti to aj podarí, bude to značiť definitívny koniec. Koniec nášho priateľstva, lebo ja sa s človekom ako si ty stýkať veru nechcem.

Prosím, prehodnoť svoje zmýšľanie a utrieď si myšlienky. Ak máš v sebe ešte pozostatky cudnosti a naše priateľstvo ti nie je ľahostajné, napíš mu ten poondiaty dopis!

- Dwi Wahyuni

Sara v oboch rukách krčila dopis napísaný nezameniteľným Dwiinym škrabopisom. Bolo viac než očividné, že bol ten kúsok papiera zaplnený neprajnými slovami. Hrot pera v ňom vytvoril hlbokánske priehlbiny.

Teraz sa nachádzala doma. Vo väčšom apartmáne s výhľadom na Houston. Každá Dwiina veta jej zabárala nechty do kože na krku a dusila ju. Zrak jej zahatala stena slaných sĺz a ona nahlas hrešila na svoju adresu. Nedokázala ten list čítať bez prestávok. Po jednotlivých odsekoch si odchlipkávala z fľaše brandy, ktorú dostala od šéfka za výborne odvedenú prácu. Tvrdý chľast následne zajedala veľkými lyžicami tiramisu.

Líca si pošúchala vreckovkou a pohľadom zablúdila ku zrkadlovke položenej neďaleko. Spomenula si na Gamcheon. Spomenula si na tie nádherné rozprávkové domčeky, úzke uličky a deti so šarkanmi na lúke za dedinkou. Chcela sa nad tou milenou spomienkou pousmiať. No tvár ju neposlúchla.

Neznáša ma. Neznáša.

Nahovárala si a na hruď si pritískala dopisy, ktoré obdržala za posledné štyri mesiace. Vracala sa k nim po nociach, ráno sa nimi prelúskavala pri káve alebo po ceste metrom. Čítala ich a nedokázala spracovať informácie a nápovedy, čo sa v nich šikovne strácali. Porozumieť im bolo zložité. A boli písané pre ňu? Nemožné. Dwi to perfektne vystihla. Bola bezcitná a chladná mrcha. Tak prečo na Jimina pomýšľala skoro nepretržite? Občas sa pristihla pri tom, ako namiesto dokončovania nadchádzajúcej knižky píše o Gamcheone a o ňom. O dvoch veciach, ktoré si zamilovala, i keď si to nepripúšťala. O dvoch veciach, ktoré znenávidela, pretože ich milovala...

Chcela odpísať. Nebola to lož. Dajaké listy aj sama zhotovila. Málo ich nebolo, no ani jeden nezavŕšila. Ani jeden nebol totiž dostatočne dobrý a hodný toho, aby ho čítal práve Jimin.

A to som sa slepo nazdávala, že nič neviem vyjadriť lepšie ako na papieri.

Mnohokrát nad tými zdrapmi trúchlila. Zmáčala ich slzami, takže papier nebol ani omylom rovný, ale poohýbaný a atrament sem-tam rozpitý. Aj šéfko, čo po nej momentálne až tak nedupal, si všimol, že nie je sústredená a jej tvorba sa znova začína uberať zlým smerom.

Prečo si sa neozvala? Prečo nás ignoruješ?

Sara sa schúlila na pohovke, zízajúc na stenu so svojimi obľúbenými fotkami.

Prečo?

„Lebo som zbabelec," odpovedala a zopár sĺz sa jej skotúľalo po červených lícach. „Ten najväčší zbabelec na svete."

Logicky jej nešlo do hlavy, prečo by ju niekto mohol milovať. Niekto, kto ju ani poriadne nepoznal. Vlastne, v tom to bolo! Samozrejme. Ako inak. Ak by mal Jimin viac času na to ju spoznať, hneď by zistil, čo je zač. A opustil by ju.

„Tá rozlúčka bolo otrasná!" Usilovala sa schovať pod jeden z dekoratívnych vankúšov. „Otrasná."

Takto nehybne ležala na sedačke cez dve hodiny. Autá za oknami agresívne trúbili na drzých taxikárov, alebo na iné prekvapenia ulice. Majestátne mrakodrapy New Yorku sa šatili do oslnivej bielej farby. Blížila sa ďalšia noc.

Laptop na stolíku Saru poslušne vyzeral. Mala by ho otvoriť a pustiť sa do práce.

Letmo započula susedov - mladý pár - ako sa hádajú v byte nad ňou a na rohu činžiaku zarachotili kontajnery, do ktorých určite vrazili pouličné mačky.

Do jej uší však doľahlo aj klopanie. A ešte k tomu na jej dvere. Nezdalo sa jej to? Kto by ju mohol otravovať? Otvoriť sa jej nechcelo, bolo to predsa príliš ďaleko. No nakoľko ten jednotvárny zvuk neustával, prinútila sa vyštverať sa na nohy.

Dlaňami sa pokúsila odstrániť čierne šmuhy pod svojimi očami, ale na strapaté vlasy akosi pozabudla. Cez svoje červené tričko s piškótovými omrvinkami si prehodila mäkký čierny župan, aby aspoň spolovice zakryla svoju zanedbanosť.

„Už idem," podráždene zavrčala, lebo jej záhadné vyklopkávanie už liezlo na nervy.

Prudko dvere rozrazila a jej neprístupný výraz mihom prestriedala zúfalosť zmiešaná s nepopierateľným ohromením.

„D-Dwi?"

~

hello guys! 🧏

it's your favourite girl here
ლ(・﹏・ლ)

ako ide život? darí sa vám v škole? máte dobré známky? dúfam, že áno, lebo inak si po vás osobne dôjdem ^^

a teraz, vitajte pri pokračovaní rath. ako som spomínala, dnešná časť sa niesla v duchu romantických dopisov, brandy a rozzúrenej Dwi. tešíte sa, že v tomto príbehu dostane o trochu viac priestoru? ᕙ(͡°‿ ͡°)ᕗ

čo si myslíte, že sa stane po tom, čo sa zjavila pred jej dverami? chcete to vôbec vedieť? 🙈🚫

let me know!

sga. ( ꈍᴗꈍ)