„Hádam si nemyslíš, že keď neodpisuješ, tak ti to zabudnem," Dwi sa sama pozvala do neuprataného apartmánu a zabodla tenký ukazovák priamo do Sarinej hrude.

„Hádam si nemyslíš, že sa z toho vykrútiš, Sara. Nevykrútiš! A nepozeraj na mňa ako na ducha. Ako môžeš so sebou vôbec žiť? Ako môžeš po nociach bez problémov spávať? Ako môžeš zanevrieť na človeka, ktorý ti dal celé svoje srdce?!"

Rozkričala sa, posadnutá dravými emóciami, čo v nej bublali už nejaký ten čas.

Sara neustále cúvala dozadu, aby sa vyhla svojej kamarátke a zachovala aspoň malý priestor medzi ich telami. Bolo jasné, že cestu do Štátov preplakala. Niektoré cievky v očiach jej popraskali, nos mala podráždený od vreckoviek a tvár akosi spuchnutú.

Sara zahanbene sklonila hlavu. Dobre si uvedomovala, aké monštrum v nej driemalo.

Ako môžeš zanevrieť na človeka, ktorý ti dal celé svoje srdce?

„Hovor, dočerta!" Dwi ju zdrapila za plecia a párkrát s ňou zatriasla. „Začni vysvetľovať, Sara! To mi na to nič nepovieš? Naozaj-"

„Nespávam," razom jej skočila doprostred vety mrazivým tónom.

„Č-čože?"

„Nespávam bez problémov," odvetila. „Ak si to myslíš, tak sa mýliš. Trápim sa. A moc."

„Ako sa niekto ako ty môže trápiť?" odstúpila od nej a premerala si ju skeptickým pohľadom. „Aké absurdné!"

„Nechcem sa vyvliecť z toho, čo som porobila, no nespochybňuj moje pocity," napomenula ju Sara. „Dobre vieš, že ich mám. Nie veľa, ale mám."

„Posledné mesiace si dokazovala presný opak."

„Posledné mesiace boli príšerné."

„Výhovorky."

„To nie sú výhovorky," prepálila ju pohľadom. „Nevyhováram sa na prácu a na nedostatok času. To som predsa nepovedala. Neprekrúcaj moje slová, Dwi."

„Tak potom?"

„Boli príšerné, lebo aj ja som bola príšerná," zamrmlala s odvahou o veľkosti čajovej lyžičky a prehrabla si zmotané vlasy. „Fakt si myslíš, že si nepriznávam to, kým som? Akou debilnou povahou som? Ja to dobre viem, Dwi. Existujem so sebou už dvadsať rokov! A ver, že sa nenávidím za to, aká som."

„Nemiluješ seba," vyjachtala jej priateľka. „Ako môžeš milovať druhých?"

Sara so zopätými rukami za chrbtom smutne podišla k neveľkému oknu s výhľadom na bočnú uličku, kde sa práve pri provizórnom ohníku ohrievala grupa bezdomovcov.

Ľadová maska jej celkom opadla: „Máš pravdu. Asi nemôžem."

„Očakávala by som fakt čokoľvek," Dwi sa tiež trochu upokojila, obranný postoj nahradila za ležérnejší. „Čokoľvek. Argumenty, vyhrážky, vyvliekanie sa. Očakávala by som-"

„Nepoznáš ma dva týždne," rázne sa odvrátila od okna. „Vieš, že následky za svoje činy nesiem v plnom rozsahu. Nepotrebujem sa vyhovárať..."

„Povedz, Sara," vyzvala ju a úkosom zavadila o hŕbu dopisov ledabolo pohodených na pohovke. „Prečo?"

„Dovoľ mi naliať ti brandy," Sara sa minula otázke len tak-tak a hneď siahla po takmer prázdnej fľaši, aby mohla do nízkych pohárov naliať medovkastú tekutinu.

„Ja také nepijem..."

„Od dneška už áno," nekompromisne nástojčila a taktiež do seba alkohol obrátila.

Musíš jej to povedať, Sara. Je to tvoja jediná priateľka. A možno aj o tú prídeš vďaka svojej čírej bezočivosti.

„Pýtaš sa prečo a ja ti odpoviem - lebo ja," smutne započala svoj monológ, do ktorého sa usilovala vložiť všetky svoje zamlčané emócie. „Prečo? Pretože je to márne. A prečo? Pretože mu nechcem ublížiť. Prečo? Pretože ja nie som človek, ktorého by niekto chcel mať na blízku. Prečo? Lebo ho neznášam. No prečo ho neznášam?"

„Lebo ho máš rada," doložila Dwi rozcítene. Zrazu sa čosi v jej vnútri pohlo, nepotrebovala sa viac zlostiť. Stále dokázala doplniť Sarine myšlienky, boli si známe už veľa rokov a sama od zozačiatku tušila, že je komplikovaná nátura.

„Nie, ja-" pošepla a obrátila do seba zvyšné kvapky brandy. „Proste nie."

Dwi zovrela svoje plné pery do rovnej čiary a láskavo sa zapozerala na Saru, ktorá, ako zvyčajne, bojovala so svojou temnou mysľou a priveľmi plachým srdcom.

Žeby sa zmýlila? Mala na to pomyslieť už skôr. Sara predsa nebola hrozba, to iba tá jej prekliata makovica. Hádam jej chýbala len dávka spontánnosti. 

Dwi odložila pohár na nízky čierny stolík a podišla k nej bližšie. Zľahka ju zababušila vo svojom mäkkom objatí a víťazoslávne sa usmiala.

„Ale áno. Máš ho rada," namietla zamatovým hláskom. „Máš ho fakt rada, drahá. Ja to vidím."

Sara pevne zatvorila viečka. Hnevalo ju, že ju Dwi takto šikovne spacifikovala.

„Bolo by lepšie, ak by si to nevidela," zafňukala a odtiahla sa od nej, aj keď sa to Dwi sprvu nepozdávalo. „Bolo by lepšie, ak by si mi vynadala-"

„Buď ticho!" zahriakla ju sprudka. „Čo táraš, Sara. Prečo chceš, aby ťa nik nemal rád?"

„Život by bol tak jednoduchší," odbočila zrakom na huňatý smotanový koberec pod svojimi obnaženými chodidlami.

„Lenže nie kompletný," odfrkla si. „Život bez lásky? Čo je to za život?"

„No predsa ten môj," vyhlásila Sara, ale hrdá na to byť naozaj nemohla.

„Hlupaňa," osočila ju Dwi. „Si obrovská hlupaňa, Sara. Ale z piatich percent aj múdra. Ako je to vôbec možné?"

„Múdra?" potlačila v sebe zúfalý smiech. „Kiež by."

Dwi sa bez opýtania usalašila na pohovke a začala skúmať obsah Jiminových listov. Nie všetky prešli jej schválením, podaktoré vety by odtiaľ vyškrtla pokojne aj trikrát.

„Prečo ho odmietaš?" spýtala sa zasa.

„Mám strach."

„No teda! Veľká spisovateľská hviezdička Sara Nowellová sa bojí lásky," predniesla ironicky. „Čoho sa, prepánajána, bojíš? Že láska pominie? Že by ťa azda podviedol? Ajáj! Ubezpečujem ťa, že by som ho prv zaškrtila ja a-"

„Ruku na srdce, Dwi," prerušila ju Sara. „Ty si sa nikdy nebála? Ja som povaha, ktorú vedľa seba väčšina ľudí skrátka nedokáže vystáť. Veď vieš, že už na škole sa mi všetci oblúkom vyhýbali. Vieš aj to, že som na žiadnom plese nemala garde. Bojím sa, že akonáhle ma spozná bližšie pochopí, že to so mnou nemá najmenší význam. Nechcem nikoho ďalšieho stratiť a keď som sama, je to ľahšie."

„On ťa už pozná z mojich opisov a vedz, že si servítku pred ústa nekladiem," protestovala Dwi a povzdychla si. „Ani len netušíš, ako si mu pomotala hlavu, drahá."

„Vážne?"

Dwi prikývla: „Odkiaľ by som mala začať? V tom liste ti to spomínam jasne a stručne. Nedokáže sa sústrediť na turné a to je skutočne už za rohom. O výkone na tréningoch sa radšej nebudem vyjadrovať. Cez noc nemôže spať, a potom na nasledujúce ráno vyzerá ako vypľutá mentolka. Raz sme spolu šli na kávu a skoro som bola svedkom toho, ako pri stole odpadol. Z ničoho nič. Desivé, že?"

„Melie z posledného a on je práve ten debilný typ, čo nehodí minulosť za hlavu. Nie, on sa v nej bude naďalej rýpať, až kým sa totálne nepomätie. Vieš, čo tým myslím? Nespoznala by si ho, ak by som ti ho teraz ukázala. Je celkom iný. Taký utiahnutý a zronený, s nikým sa poriadne nechce baviť. Mne síce vyvoláva v jednom kuse, ale vraj som iba výnimka. Nuž, drahá, zanechala si v jeho srdci gigantickú dieru a treba to napraviť," odhodlane zakončila svoj predslov a sprisahanecky si pošúchala dlane.

Je na tom zle? Ako zle? Ozaj veľmi?

Zdesila sa. Predstavila si muky, ktoré kvôli nej musel každodenne prekonávať.

Kam si to nechala zájsť, Sara? 

Mala strach. A aj v tejto chvíli sa obávala toho, čo by nastalo, pokiaľ by mu na dopisy odpovedala. Čo by sa stalo, pokiaľ by zas započula jeho hlas?

Bŕ. Prosím, nie!

„Tak dobre," prijala pokorne svoj ortieľ. „Zavolám mu."

„Zavoláš?" Dwi sa od pobavenia pomaly chytala za brucho. „A nemyslíš, že je na to už neskoro, Sara?"

„Je. Pravdaže je," povzdychla si, pretože aj posledná nádej pohasla v očiach jej skeptickej priateľky Dwi.

Sara si prešla studenou rukou cez tvár, akoby túžila zmyť všetky hriechy, ktorých sa dopustila. „Mrzí ma to."

„To by malo," súhlasila Dwi. „A preto teraz pôjdeš so mnou."

„Čo?"

„Ideme do Soulu," vyrukovala. „Snáď si nemyslíš, že som prišla, aby som sa s tebou porozprávala a vychľastala ti fľašu brandy. Tá letenka sem ma stála celý majetok! Plus Amami!"

„Soul?" zopakovala neveriacky. Kto by bol povedal, že sa vráti späť? „Ja do Soulu ísť nemôžem, Dwi."

„Tak pardón, použila som zlý výraz. Ty musíš," tlačila na ňu, až jej potemnel zrak. „Ak to bude nevyhnutné, dotiahnem ťa tam aj za uši. Koncert sa čochvíľa začne a on musí vystupovať. Bezpodmienečne. A taktiež musí byť vo forme. Sara, ty sa s ním musíš stretnúť. Či chceš alebo nie. A ja viem, že aj napriek tvojmu rádoby mrcha postoju po tom úprimne túžiš."

„Dwi, šéf ma nepustí..."

„Srať naňho," odvrkla. „Ideme a hotovo. Kariéra, nekariéra... Môžeš spôsobiť zánik kariéry inej osobe, takže musíš riskovať tú svoju. Zdá sa mi to celkom fér, nie?"

„A čo letenky?" zhrozila sa Sara.

„Vybavené," víťazoslávne sa uškrnula. „Letí nám to o jedenástej. Preto by si si mala ísť pobaliť iba tie najnutnejšie haraburdy. A nie, nemyslím tým laptop a foťák, drahá!"

Sara, zdrvená jej komandovaním, odtiahla prsty od popruhu svojej milovanej zrkadlovky: „Kazíš zábavu..."

„Nezveličuj. Som tvoja jediná kamarátka," pripomenula jej. „A za tie roky som sa toho o tebe naučila dosť. Ber to z tej lepšej stránky, aspoň budeš mať kopec času na premýšľanie a rozprávanie sa so mnou. Vraj vyjde von tvoja nová kniha, kedy je krst?"

„Fakt to chceš vedieť?"

„Samozrejme."

„Zajtra."

~

hello guys! 🙈

tak ako sa vám darí v uzatváraní známok? ide všetko ako po masle? dúfam, že hej a že vám učitelia nerobia zo života peklo (ako zvykli tí moji 🙃)

dnes vám prinášam naozaj jednohubku, pretože kapitola má ledva 1500 slov. aspoň sa nemôže nikto sťažovať na to, že je to pridlhé ^O^ jk

ako vyzerá jún u vás? pocítili ste na koži už závan pravého leta? let me know~

a taktiež sa bežte osviežiť do najbližšej vegánskej zmrzlinárne! 🍦

stay positive and hydrated

sga. ( ꈍᴗꈍ)