O desať rokov neskôr...

Sedel som za stolom a telefonoval. Bolela ma už hlava z celodennej roboty a navyše som si nestihol prečítať ešte ani ten blbý životopis! Marta mi síce povedala, že sa nemusím obávať, to dievča má dobré referencie. No i tak to odo mňa bolo neprofesionálne. Položil som telefón a zrakom skončil na ceduľke, ktorá hlásila moje meno a povolanie.

Šéf personálneho oddelenia... Stal som sa ním nedávno a rodičia boli viac než hrdí. Aj keď vedeli, že kus zo mňa už navždy chýba a nikdy nebudem tým synom, čo som býval. Ozvalo sa zaklopanie a dnu vstúpila Marta. ,,Je tu tá slečna, pane."usmiala sa na mňa a ja som prikývol. ,,Iste, pošlite ju dovnútra."povedal som a čakal.

Dovnútra vošla elegantná slečna v bielej blúzke a spoločenskej sukni s vysokým pásom. Vlasy mala upravené do úhľadného drdola, no i tak som spoznal ich havraniu farbu a búrkovo-sivé oči. ,,Nina?!"vyhŕkol som a dievča na mňa uprelo zrak. ,,Erik? Čo ty tu?"nechápala a ja som sa postavil. Zavrela dvere a podišla bližšie. Bezmyšlienkovite som ju objal a ona mi objatie opätovala. ,,Ja tu pracujem. Ty si tá nová účtovníčka?"nechápal som. ,,Áno, teda ak ma prijmete."zasmiala sa tým svojím typickým smiechom. ,,Máš vraj dobré referencie."podotkol som a konečne vzal do ruky jej životopis. Prvé čo som hneď pozrel bolo, či nie je vydatá. Nebola. ,,Praxovala si vo väčšej firme, tak prečo práve sem?"nadvihol som obočie a ponúkol jej nech si sadne.

,,Chcela som prácu bližšie. Teraz u mňa býva Vladko, jeho rodičia odišli do zahraničia. Začne chodiť na miestne gymnázium a tak sme sa presťahovali, aby to mal bližšie."odôvodnila. Usmial som sa. Vedel som, ako veľmi túžila mať bračeka stále pri sebe. ,,Myslím, že mi nič nebráni ťa priať."podal som jej ruku a ona ju s nadšením stisla. Potom jej však zrak padol na tetovanie pod mojou bielou košeľou.

,,Ty máš tetovanie, slušňáčik?"uškrnula sa. ,,Hej, mám."priznal som a odhrnul rukáv. Na ruke mi svietila divadelná maska. ,,Nezabudol som."šepol som do ticha. Nadýchla sa a usmiala. ,,Ani ja. Mám ešte stále tvoj odkaz. A mimochodom, ďakujem za dvere."zasmiala sa. Srdce mi poskočilo.

,,Ešte sa hneváš?"chcel som vedieť. ,,Už nie. Urobil si tú najnesebeckejšiu vec, no ukázala sa, ako tá nesprávna. To je v poriadku. Len si to nejako nepochopil. Paťa mi pomohla vtedy, keď som vyvádzala. Naučila ma neubližovať iným. A ty si ma naučil dospieť. Chcela som to. Nie kvôli tebe, slušňáčik, ale kvôli sebe."priznala sa mi a žiarivo sa usmiala. ,,Aj sa mi to podarilo. Išla som na výšku, vyštudovala ekonomiku a teraz som tu. Ale nezmenila som sa vo svojej podstate. Iba som dospela."vysvetlila. Zasnene som sa usmieval a nechápal ako to, že som to vtedy nepochopil.

,,Ale ty si sa zmenil."podotkla. ,,Ani nie, ale tiež som dospel."priznal som a ona sa spokojne usmiala. ,,Čo je vlastne s Paťou?"zaujímal som sa. ,,Možno si o nej nepočul, lebo píše pod pseudonymom. Je spisovateľka, ale ja som vždy tvrdila, že tam skončí. Vzali sa s Romanom. On je futbalový tréner, takže sú podarená dvojka."zasmiala sa.

,,A ty? Priateľ?"vyzvedal som. ,,Nie."priznala napokon. ,,V živote som milovala a budem milovať len jediného muža."šepla a vo mne nádej priam vrela. Teraz to už nepokazím. ,,Za hodinu končím. Nechceš niekam zájsť?"spýtal som sa. ,,A nebude to tvojej priateľke či manželke vadiť?" spýtala sa. ,,Možno áno. Keby som ju mal."zasmial som sa. Usmiala sa a prikývla. ,,Veľmi rada."vytiahla notes a napísala číslo a adresu. ,,Páči sa."podala mi to. ,,A kam zájdeme? Niekam do baru?"uškrnul som sa. ,,Nie, a to ty vieš. Skús ešte raz."vycerila zuby. ,,Poznám kaviareň, kde majú tú najlepšiu horúcu čokoládu."pousmial som sa. ,,Tak zatiaľ, slušňáčik."zakývala mi a vyšla z kancelárie. Nemusela mi dávať nič, mal som to všetko v životopise. No keď som sa pozrel na papier, uvidel som divadelnú masku a to bol jasný znak. Presne ako moje tetovanie.

Milujeme sa a máme budúcnosť. Ale teraz to už nemôžeme pokaziť.

----------------------------------------------------------------------

KONIEC!

Nemôžem tomu uveriť, že už je to tu. :(( Ale všetko sa raz končí, tak ako tento príbeh. Dúfam, že sa Vám epilóg páčil.

Poznámka pre pozorných čitateľov: Desať rokov používam často, no iba preto, že za ten čas stihnú ľudia vyspieť. Nič viac v tom nehľadajte. :D

Pesnička hore nadväzuje k príbehu. ;) Poznáte ju?

Takže obaja boli v podstate šťastní a opäť sa stretli. Čo na to vravíte? Je to osud? Ako sa Vám páči, čo sa z nich stalo a čo sa stalo s Paťkou a Romanom? Vladko tiež býva u Niny a je to už veľký chlapec. ;) Ste radi? :D

Ešte raz, poslednýkrát v tomto príbehu, Vám chcem z celého srdca poďakovať za voty, komenty, či prečítanie. <3 Ďakujem, cením si to. :*

Miesto Romantika budem teraz dávať poviedky do knižky: Snívaj. ;) Dúfam, že ich prečítate a budú sa Vám páčiť. V utorok uverejním prvú. :)

S láskou,

               Vaša Kirsten :*