Pomaly svitalo a obloha už nebola taká sivá ako predchádzajúce rána. Dala by sa prirovnať k rozliatemu mlieku s trochou modrej farby či vyprahnutým nezábudkám. Aj slnko už pomaly stúpalo a obzor sa znova rozochvel slnečnými lúčmi. Dievča nespalo, len sa mrvilo pomedzi navlhlými poduškami a dekami. Akokoľvek žmúrila oči už niekoľko hodín k nej spánok neprichádzal. Sem-tam ňou striasol mráz, čo priniesol vánok spod dverí a tiché zavíjanie psa spoza steny sa javilo ako niečo hrôzostrašné. Kdesi vnútri, hlboko v sebe, tušilo prichádzajúcu pohromu.

I napriek tomu, že dom nebol priveľmi čistý, husto zariadený či príjemne teplý, stále ho volala domovom. Už si zvykla na mravcov v kútoch izieb i na roztrhanú sieťku vchodových dverí. Svoju miestnosť, malú detskú izbu, mala posadenú hlboko v dome, patrili jej posledné dvere na chodbe a okno otočené na sever. Nespavosť ju trápila často, pretože si predstavovala divých psov za jej oknami, ktorí si prichádzali pre ňu. A tak len sedela na modrom kresle a pozorovala prvé hviezdy a jej jedinú priateľku Polárku.

Domom prebehlo tiché šuchotanie a ona už viac nežmúrila malé očká. Posadila sa a nohy zvesila dolu. Nebola najvyššia, a tak len špičkami najprv okúsila pichľavý koberec. Zaborila nôžky do starých papúč a zvedavo sa pohla ku pootvoreným dverám. Dlhá chodba bola tmavá a to mohlo znamenať veľa skrývajúcich sa potvor a strašidiel, pavúkov a hadov, lenže ona sa nebála, psi jej naháňali väčší strach. Pomaly sa so zvesenými plieckami prešuchtala k jediným dverám spod ktorých unikali blikajúce svetielka. Vo vnútri kuchyne sa niekto prchko a rýchlo pohyboval, len tak aby urobil najmenší hluk. Mohol to byť ktokoľvek - zlodej či vrah. Dievčatko však neisto pohlo malou rúčkou ku kľučke dverí a slabo potiahlo.

Na stole, kde každý deň spoločne večerali, ležala tyrkysová taška preplnená nezbytnými vecami. Útla žena s ebenovými vlasmi stiahnutými do provizórneho drdolu do nej trasúcimi sa rukami hádzala veci. Fľašku čistej vody, pár konzerv a z malej bledej obálky aj za hrsť bankoviek. Dievčatko spočiatku čušalo a ženu pozorovalo len cez malú škáru dverí, no zvedavé nohy ho pomaly dovliekli až do stredu kuchyne. Matka ju najskôr nevidela, no keď si uvedomila prítomnosť dcéry, sklamane vzdychla. Do špinavého rukáva si utrela spotené čelo, zatvorila tašku a zhasla lampáš nad nepoužívaným sporákom.

Cez okno už svietilo slnko, lampa už nebola potrebná a žena ju aj tak nechcela. Nemohla by dopustiť, aby dcéra videla slzy kotúľajúce sa dole jej bledou tvárou. Rukou si jemne pritiahla dievča bližšie k svojej hrudi a prehltla guču v hrdle. Dievčatko ju s úsmevom objalo a vycerilo na mamu štrbavé zuby. Matka sa k nej zohla, tak aby jej videla lepšie do tváre. Jej zachrípnutý hlas v tom tichu znel ako výkrik. Trochu sa pri tom zvuku mykla, sucho prehltla a začala odznovu.

„V prvom rade, zlatko, si dnes ráno nič nevidela, jasné?" dievčatko rozpačito prikývlo, „ocko vie, čo sa deje. Nemôžem tu už ostať, už viac nie."

„Maminka, ty odchádzaš?" zašušlalo dievčatko.

„Nie, nie navždy. Maminka len potrebuje pauzu. Nie neplač, nie je to kvôli tebe. Musím odísť."

„A kedy sa vrátiš?"

„Neviem."

„..."

„No ak...ak ti bude smutno, rátaj minúty od môjho odchodu, dobre? Dobre."

Sklonila sa, aby dcére dala posledný bozk na čelo. Tým istým rukávom jej zotrela slzy z červených líc a nesmelo sa na ňu usmiala. Ticho prešla cez dvere do haly a ďalej von na terasu, kam ju dievča prenasledovalo. Malé prsty zavesila do dier na sieťke a ticho sa rozvzlykalo. Žena sa za tým zvukom ani neotočila, len zrýchlila krok a zmizla na konci ulice.

Vonku zabrechal pes a dievčatko si spomenulo na posledné leto, kedy ju jeden pohryzol do nohy. Posledný krát ticho vzlykla a rozbehla sa tmavou chodbou až do svojej izbičky. Zabuchla za sebou dvere a hodila sa naspäť pod prikrývky. Zažmúrila oči ako najsilnejšie vedela a potichu si opakovala bol to len sen, bol to len sen, len sen až dokým od únavy konečne nezaspala.

Ráno zistila, že to nebol len sen. Nič z toho. Dom by zíval znova tichom, nebyť ocka mlátiaceho päsťami do fotky na kuchynskej linke. V priebehu týždňa sa zbavil všetkého, čo mu pripomínalo jeho ženu, akoby vôbec neexistovala, lenže dievča sa spomienok len tak zbaviť nemohlo. Mnohokrát sa pýtala otca, prečo mamička odišla, lenže on jej nikdy neodpovedal. Naozaj zmizla z jeho života.

V dome žili vo dvojici ešte ďalších päť rokov. Otec jej varil, posielal ju do školy a večer jej rozprával to, čo zažil cez deň. Lenže peniaze, ktoré zarábal, nestačili im obom na všetko. V jedno ráno ju ocko do školy neposielal. Pobalil jej to málo vecí, čo mala a objednal taxík. Mala skoro trinásť, keď svoj domov videla naposledy.

Po vyše roku som sa znova rozhodla publikovať a zatiaľ sa s tými dvoma ďalšími predpísanými kapitolami cítim sebaisto. Prológ je jednoduchý a rada by som uverejnila aj prvú časť, no uznala som za vhodné, aby ste vedeli, čo sa stalo pred tým. Popis príbehu však ukazuje viac...

Dúfam, že mi to vydrží, aj keď už nemám toľko času a častokrát som na písanie príliš vyšťavená, no robí ma to šťastnou. Ďakujem tým dievčencam, čo mi radili že čo vlastne s tým spisovatelským blokom mám robiť. A toto je nápad, na ktorý som (dovolím si povedať) hrdá.

Ak máte nejaké komenty, návrhy či otázky, sem s nimi. Za všetky som dopredu vďačná.

Mám vás rada,

Dia ♥