Končeky prstov jej už trochu sčervenali a cítila, že to isté sa deje aj s jej ušami. Ešte sa netriasla, no bola jej zima. Nechcela však vstať a ísť domov, pretože konečne sa jej podarilo prelomiť to ticho a nadviazať s ním konverzáciu.

„Niekedy je to u nás doma ťažké, tak sa potrebujem dostať von na čerstvý vzduch."

„Uprostred noci?" čudovala sa.

„Vieš, je jednoduchšie celý deň prespať a večer sa zobudiť a začať žiť."

„Ako dlho v tom chceš ešte pokračovať? A ako dlho to už robíš?"

Odkašľal si, „už vyše roka. Odkedy som skončil školu. Už viac nedokážem zaspať v noci. Zvykol som si."

„Takže už vyše roka tu každú noc čakáš a s východom slnka ideš spať?" nedokázala pochopiť, ako tak mohol žiť.

„Nie," zasmial sa, „nevieš si predstaviť aké množstvo kníh som prečítal."

„Prepáč mi to, ale ty už vyše roka nič nerobíš len čítaš knihy?! Nikde nepracuješ? Ani nechodíš do školy?"

„A na čo to je všetko? Aj tak za pár rokov umriem," znova sa zasmial, no už to nebolo úprimné.

„Ty si naozaj blbec," ticho skonštatovala.

„Pozri nehovorím, že som to neskúšal, okej? Chvíľu som pracoval na pumpe na okraji mesta, nejaký polrok či viac. Bolo to fajn, ale nakoniec ju zavreli, pretože tam chodilo málo ľudí."

Rozprávali sa ešte chvíľu, no Mel už pomaly zamŕzala. Vstala, trochu sa otriasla a pozvala Jupitera do tepla svojho domu, aj keď si sľúbila, že už to viac neurobí. Jupiter však odmietol. Už viac nechcel zavadzať. Mal pocit, že celý život len zavadzia a nechcel sa motať a pokaziť aj ten jej.

„Uvidíme sa ešte?" spýtala sa s malou dušičkou. Veľmi ho chcela vidieť. Aj keď sa možno nerozprávali dlho a ani o ničom konkrétnom, či dôležitom, chcela ešte vidieť jeho tvár.

„To je všetko na tebe. Ak ma budeš chcieť vidieť, nájdeš si ma."

Kývla hlavou, aj keď vôbec nerozumela, čo to všetko znamená a vybrala sa domov. Bola unavená a celá premrznutá. Jediné po čom túžila, bolo ľahnúť si do postele. Ani nevedela ako a bola vo svojej izbe, zvliekla si špinavé oblečenie, ktoré počas noci stihlo napáchnuť cigaretovým dymom, umyla si tvár a šla do postele. Na zrkadle pri skrini zahliadla svoju tvár. Bola celá červená a oči sa jej už trochu leskli. Videla, že nie všetko je v poriadku.

Keď bola malá a spravila hlúposť, ktorú ľutovala, svrbeli ju ruky. Stalo sa to vždy, keď cítila, že nie je všetko v poriadku. Mala zvláštny pocit, akoby ju obopínala tma a všetko sa vybralo zlým smerom. Aj teraz sa tak cítila. Hľadela na svoj odraz v zrkadle, nohy mala zrazu ako zo železa a tvár jej začali zapĺňať malé dažďové kvapky z jej očí. Bolo to všetko bezdôvodne? Nie. Veľmi dobre vedela, že všetko je zle.

Odvrátila svoju tvár a ľahla si do postele, no nezaspala. Dlho sa dívala do bieleho stropu a počúvala ticho, čo sa nieslo cez celý dom. Myslela na všetko, čo dnes zažila. Od smiechu svojich najlepších priateľov, Isaacove teplé dlane, keď jej podával obálku s peniazmi, zelené bankovky, ktoré rozsypala na svoj stolík, Jupitera a jeho problémy. Všetko sa je premávalo hlavou. Aj to, že už viac neuvidí šperky, ktoré vzala Serrene. Už niet cesty späť.

Plakala tak dlho, nakoniec jej však došla všetká energia a ona s prázdnym pocit v srdci zaspala. V snoch sa však trápila aj naďalej.

Vstala o pol dvanástej. Neskoro na raňajky, skoro na obed, a tak do seba vôbec nič nedala. Pozhŕňala zelené papieriky, čo mala celú noc rozsypané na stolíku a schovala ich do šuplíka, kde predtým boli šperky. Necítila sa o nič lepšie ako včera, keď prišla.

Pomaly zliezla dolu schodmi až do kuchyne, kde už sedela stará mama s otcom a pri káve sa rozprávali o jeho novej práci. Ako asistent pracoval už skoro mesiac. Bolo neuveriteľné, že si s jeho jazykovými zručnosťami našiel takú skvelú prácu, no jeho šefka mu vraj povedala, že aspoň bude ticho a nebude ju vyrušovať. Od vtedy ho stará mama každú sobotu a nedeľu učí angličtinu.

Uvarila si kávu a posadila sa k jedinej rodine, čo jej zostala. Už dlho sa takto spoločne nerozprávali, pretože každý mal svoje povinnosti a problémy. Okrem toho, že sa pappa učil angličtinu od svojej svokry, chodil aj na kurzy používania počítača. Bolo to preňho všetko veľmi náročné.

Za oknami to vyzeralo krásne. Všetko bolo ako z rozprávky, farebné a živé, no Mel nemala dnes chuť na nič. Najradšej by si znova ľahla do postele. S kávou v ruke vošla do babkinej malej knižnice na konci chodby a poriadne sa rozhliadla. Jupiter za posledný rok prečítal kopu kníh, zatiaľ čo ona v ruke držala sotva tri. Kedysi čítavala viac. Mala na to čas a chuť. Lenže v poslednej dobe nemala ani jedno.

Najprv sa len pozerala na chrbty desiatok kníh, lenže keď pochopila, že je bezradné si knižku takto vyberať, šálku s už chladnou kávou položila na parapetu a zavrela oči. Dlane si položila na tituly, ktoré stará mama tak dlho zbierala. Nevybrala si ani jednu, no predsa to bol krásny pocit. Prerušilo ju totiž zvonenie, ktoré sa dunivo ozývalo dlhé sekundy po celom dome.

„Idem tam!" skríkla v nádeji, že to bude Heather alebo Finn. Na chvíľu jej hlavou prebehol obraz Jupitera stojaceho pred ich dverami. No ten určite teraz spal kdesi v jeho tmavej izbe.

Za dverami stáli dvaja chalani s príliš povedomými tvárami. Vôbec sa na seba nepodobali. Jeden sa tiahol ako hora do výšky, bol mužný s peknou tvárou a vlasmi ako slnečný svit. Ten druhý skôr akoby do zeme zarastal. Kučeravé vlasy mu neposlušne odstávali do všetkých strán a tváril sa kyslo.

Prvý prehovoril krajší brat.

„Ahoj, ty si asi Melvis, že? Som Hunter, toto je Monty," ukázal na chalana vedľa seba, ktorý na ňu neprestajne pozeral, „je tvoja stará mama alebo otec doma?"

Mel kývla hlavou a pustila ich dnu do domu. Nasledovali ju do kuchyne, kde ich oboch stará mama privítala, akoby sa poznali už roky. To však nebola pravda, s Reesovcami sa nikto z nich príliš nestretával. Hunter, o ktorom jej predtým vraveli Heather s Finnom sa pozeral starej mame do očí a milo sa usmieval. Monty mal na rozdiel od neho hlavu sklopenú k zemi a detailne si študoval topánky.

„Mama nás poslala," rozprával Hunter, „pozýva vás na večeru. Zajtra o siedmej."

Stará mama sa trocha falošne pousmiala a poobzerala po ostatných účastníkoch svojej rodiny, ktorý nenápadne krútili hlavou. Bolo jasné, že nikomu z nich sa tam nechce ísť, keďže Reesovcov príliš nepoznali. Chvíľu jej trvalo, kým odpovedala a všetci čakali, že ponuku vľúdne odmietne, no nebolo to tak.

„Budeme tam," povedala a Hunter sa usmial a poďakoval.

Po tom, čo bratia odišli zostalo v kuchyni biedne ticho. Nikto neprotestoval, nikto necekol.

„Budeme sa baviť, uvidíte. Určite nepozvali iba nás," prehlásila stará mama.

„Veď ich ani nepoznáme," poznamenala Mel.

„O to ide. Spoznáme ich. Určite sú to skvelý ľudia."