Ruky mala hlboko vo vačkoch pulóvra a pohľad sklopený na zem, keď si Hunter prezeral podrobne všetky fotky na stene. Na tvári mala rumenec a od hanby sa jej chcelo plakať. Z Hunterovho výrazu tváre nevedela vyčítať, čo si myslí. Aj keď vedela, že polonahé fotky má stále len milimeter od svojich rúk, cítila sa ako vystavená svetu.

Hunter krútil hlavou a obzeral sa po izbe. Zmieril priamo k teleskopu pri okne a poriadne si ho pretrel. Dačo si mrmlal pod nosom, no Mel nemala šancu počuť to. Nemohla tušiť, ako bude Hunter voči svojmu bratovi reagovať. V prvom rade ani netušila, aké to je mať súrodenca, keďže celý život bola vychovávaná ako jedináčik a po tom, čo mama odišla, si ďalšieho súrodenca ani nepredstavovala.

Po dlhej dobe si vzal ruky do dlaní a hlboko vzdychol, „vedela si o tom?"

Mel len kývla hlavou, „niečo som tušila."

Nasledovalo ďalšie kruté ticho, kedy Mel nevedela, či má odísť alebo nie. Na jednej strane mala zlý pocit z toho, že to vie už aj Hunter. Čo urobí? Bude stáť pri svojom bratovi? Zavolá políciu? Fotky síce vzala, no Monty stále vie, čo urobila. No veril by mu niekto?

No na druhej starne bola rada, že konečne vie pravdu aj niekto iný. Že už v tom nie je sama.

„Myslím, že sa potrebujem napiť," zúfalo sa zasmial Hunter, „dáš si aj ty niečo?"

Vykročil ku dverám, no keď zbadal na Montyho stolíku špinavú šálku, naposledy sa zastavil. Mel vedela, čo ide urobiť ihneď ako ju vzal za uško do rúk a priblížil sa k teleskopu. Jednou rukou chytil okulár a druhou, v ktorej držal šálku, silno udrel po poslednom sklíčku.

Možno bude na chvíľu pokoj, povedal si, no vedel, že takto sa to neskončilo. Vedel, že Monty sklíčko vymení a bude pokračovať ďalej, no aspoň na chvíľu bude Melvis slobodná.

Dolu v kuchyni jej Hunter uvaril kávu, pričom on sám si dal čaj s rumom. Bola to chvíľa trápneho ticha, keď čakali kým ten druhý niečo poviem, no ani Mel, ani Hunter dlhú dobu nič nepovedali. Až keď Mel v tichu dopila šálku kávy sa Hunter ozval: „Vyriešim to, o to sa nemusíš báť. Len potrebujem čas."

Ticho kývla hlavou a vstala. Jej domov bol len minútku cestou, no i tak sa to zdalo ako celá večnosť. Zostala stáť pri dverách a rozhliadla sa po ulici. Bolo len niečo po dvanástej, no cesty zívali prázdnotou. Všade sa váľal čerstvo napadaný sneh, ktorý nikto nemal chuť odhŕňať. Všetko vyzeralo tak pokojne a mierumilovne. Dokonca aj stará breza pri Jupiterovom dome sa skláňala pod ťarchou bieleho snehu.

Mala neuveriteľnú chuť prebehnúť o pár domov ďalej, zazvoniť a všetko mu povedať. Všetky jej pocity, všetko čo má na srdci. To, ako zmätene sa cíti, pretože je zahanbená a šťastná zároveň. To, že Monty, napriek tomu, že pôsobí zraniteľne ako domček z kariet, jej naháňa obrovský strach. To, že jej je ľúto, že otec nie je celé dni doma, aj keď je šťastná, že si našiel prácu. To, že každý večer sa modlí aby počula dopadať kamienky na sklo svojho okna. To, že ho túži vidieť aj za denného svetla. A možno i to, že už desať minút stojí pred dverami a plače bez toho, aby o tom vedela.

Vtrhla do svojej izby a zvalila sa na posteľ, kde zaspala, kým ju o hodinu na to nezobudil otec klopaním na dvere. Bolo to dosť zvláštne, keďže mal byť v práci minimálne ďalšie dve hodiny. Potichu vkročil do izby a počkal, kým sa Mel zobudí.

„Ahoj kära, zobudil som ťa?" spýtal sa nevinne. Jej otec bol róbusný muž, no vždy, keď rozprával po anglicky - čo mu príliš nešlo - vyzeral dokonale nevinne. Pohladil dcéru po vlasoch a milo sa na ňu usmial.

„Nie pappa, v pohode," vstala z postele a ponaťahovala sa, „prečo si doma tak skoro z práce?"

„No, odišiel som skôr. Chcel som s tebou hovoriť, spýtať sa ťa niečo."

„Naozaj? A čo také?"

„Uhm...pracuješ dnes?"

„Áno, od šiestej, ako vždy. Prečo?"

„Och," smutne si vzdychol, „a nie je nejaká šanca, že by si si vzala voľno?"

„Na to je, pappa, už príliš neskoro. Už za mňa náhradu nezoženú."

„No, ja... chcel som ti niekoho predstaviť," povedal hanblivo a počkal na Melinu reakciu.

„Niekoho?" tvárila sa trochu prekvapene, no nechcela otca vystrašiť. Už príliš dlho bol sám a toto bolo pre neho dobré obdobie.

„Áno, volá sa June. June Pilgrims."

„June. Pekné meno," usmiala sa Mel, aby otec videl, že sa i za neho teší. Nechce, aby kvoli nej odmietal ostatné ženy v jeho živote. Určite aj jemu trvalo roky, kým sa zotavil po rane od mamy, no už bolo na čase nájsť si niekoho.

„Spoznali sme sa v práci, ale začalo to byť vážnejšie až pred Vianocami."

„Nie je to skoro predstavovať ma?"

„June by ťa rada spoznala. A ja chcem, aby chápala, že mám v živote aj inú ženu. Teba."

„To je naozaj milé, oci. No je mi to ľúto, ale nemôžem ostať doma. No čo keby ste si vy dvaja urobili romantický večer?"

„Pri Linde?" tak sa volala stará mama, „Je tu vôbec reálna šanca?"

Mel sa zvonivo zasmiala. Toto bol najdlhší rozhovor aký s otcom za posledné mesiace mala, „máš pravdu. A čo keby ste sa zastavili u mňa v bare? No, nie je to tak úplne bar, skôr kaviareň a dá sa tam aj najesť."

Mel napísala adresu Baru na rohu štrnástej otcovi na papierik. Ešte chvíľu sedeli na posteli a rozprávali sa, no i on musel po chvíli odísť. A tak Mel strávila zvyšok dňa písaním si s Heather a Finnom, ktorých už pekelne dlho nevidela. Bolo jej to ľúto, no ani oni nemali vždy čas. Ani jeden z nich nešiel po škole na univerzitu, no Finn to chcel skúsiť tento rok, a tak čiperne študoval. Heather trávila dni so sestrami alebo v novej práci. Otec ju zamestnal ako asistentku v rodinnej firme.

Prišla štvrtá hodina a Mel sa začínala tešiť do práce. Chcela Isaacovi porozprávať, čo dnes prežila a zároveň sa tešila na June, ženu, ktorá si prvá po dlhom čase získala srdce jej otca. Melvis len dúfala, že si padnú do oka. Že June nebude pyšná Newyorčanka a že im to vydrží.

Umyla si červenú a opuchnutú tvár a čerstvo umyté vlasy nechala padnúť na plecia. Bolo jedno, čo si oblečie, keďže v bare sa aj tak prezlieka. Nasúkala na seba tri rôznofarebné svetre a vyrazila k prístavu, kde premávali žlté trajekty.

Keď prišla do baru, všetko už bolo v plnom prúde. Fio obsluhovala ľudí pri okne a Isaac nalieval červenú tekutinu do sklenených pohárov. Mel ich oboch pozdravila, rýchlo sa prezliekla a ponorila sa do práce, ktorú vedela najlepšie.

Aj keď na prvý pohľad bola práca čašníčky zlá, nesmierne ju to bavilo. Spolu s Isaacom, ktorý mal dnes neuveriteľne dobrú náladu, jej čas letel a ani nevedela ako a bolo deväť hodín. Otec jej pred nejakým časom poslal správu o tom, že s June zašli do kina a okolo deviatej sa zastavia u nej bare. No zabudla na nich a spomenula si , až keď sa dvere baru otvorili a dnu vošiel muž s vysmiatou ostrou tvárou a dlhým čiernym kabátom. Pappa.

Nasledovala ho žena, prekrásna žena. Vyzerala príliš mlado, no Mel vedela z otcovho rozprávania, že jej pomaly tiahlo k štyridsiatke. Krátke hnedé vlasy jej vytŕčali spod červenej baretky. Na jej tvári vynikalo husté obočie a malý červený noštek. Napriek vzhľadu dievčatka pôsobila veľmi elegantne.

Fio i Isaac pár sledovali spolu s Mel. Tá si automaticky prečesala prstami vlasy a napravila lem čiernej zástery. „Ja ich obslúžim," šepla Fio, ktorá len mykla plecami a obrátila hlavu naspäť k svojmu telefónu.

„Nemusíš sa tak upravovať," zasmial sa Isaac, „sú to len ďalší zákazníci."

„Nie sú to len zákazníci, je to môj otec a jeho nová priateľka."

Mel počkala kým si vyzlečú kabáty a prehodia pár slov a nechala Isaaca stáť s vytiahnutým obočím pri bare.

„Dobrý večer, som Mel a dnes vás budem obsluhovať," široko sa usmiala najprv na June, potom na otca. Ten vstal a pobozkal dcéru na líce.

„Som rád, že sme sem mohli prísť, vyzerá to tu naozaj krásne," kývol na veľké presklené okná a knižnicu so starými knihami v rohu. Aj keď sa to tu volalo Bar na rohu štrnástej, oveľa viac sa to podobalo malej drevenej kaviarni. Okrem slabých lámp nad stolíkmi boli všade rozvešané vianočné svetielka a v rohu miestnosti sedeli hostia na kožených gaučoch.

„Mel, rád by som ti predstavil June," kývol rukou na dámu vedľa neho a ona sa postavila, aby podala mel ruku. June bola rovnako vysoká ako Melvis. K čiernym rifliam mala oblečenú červenú blúzku a na krku malé strieborné srdiečko.

„Ahoj, som Melvis. Veľmi rada ťa spoznávam."

„Teší ma, som June. Veľa som o tebe počula," usmiala sa a podala jej ruku. Melvis jej úsmev opätovala.

„Dúfam, že len to najlepšie."