Všetko sa posralo, no tentokrát to nebola jej chyba. Nohy mala ako gumy, zrazu vôbec nedokázali udržať váhu jej tela, ktoré sa triaslo ako v zime. Oprela sa o zárubňu, no trochu sa skĺzla nižšie, šaty sa jej vyhrnuli a ukázali vrch čiernych pančušiek. Iba moment zotrvala v takomto šoku a v hlave sa jej udiala večera celá odznova.

Už keď prekročili prah domu, niečo tu nehralo. Všetko bolo v perfektnom súlade a všetko bolo dokonalé. Privítal ich Hunter s rodičmi, zatiaľ čo Monty ich len potichu sledoval zo schodov. To však ani jeden z nich nevedel. Jeho jastrabie oči pozorovali Melvis, každý jej pohyb a každý jej výraz tváre. Bol na nej závislý už tak dlho a teraz je u nich doma a on sa neodváži ani ukázať.

Popravila si lem na svojich červených šatách a kráčala spolu s rodinou do kuchyne. Prebehol nim záblesk závisti, keď jej Hunter jemne položil ruku na plecia a viedol ju vpred.

Melvis ešte nič netušila. Vôbec sa jej na tej prekliatej večeri byť nechcelo. Bol týždeň pred Vianocami, čo však nikde nebolo vidieť, a ona si ho vedela predstaviť oveľa lepšie ako toto. No nemohla sa vyhovoriť ani na prácu, pretože v bare jej dali na celý víkend voľno. A tak len slepo nasledovala chrbát svojho otca.

Večera bola dobrá. Nebola síce zvyknutá na také luxusné jedlo, aké podávala pani Reesová, no jej hladné oči a prázdny žalúdok sa rozhodovali za ňu. Po večeri sa hlavného slova ujali najmä pani Reesová a Melvisina stará mama. Hunter si s niekým písal na mobile skrytom pod obrusom a Monty len neprítomne hľadel na kopu špinavého riadu.

Mel vstala od stola a zrazu všetky oči zbystrili na ňu. Nervózne si popravila šaty a pohľad uprela na upravené ženy pred ňou.

„Smiem sa spýtať, kde máte toalety?" všetká táto slušnosť ju už unavovala a najradšej by šla domov.

Pani R., ktorá sa po celý čas tvárila, akoby ľudí okrem starej susedky ani nepoznala, kývla rukou na schody za rohom, „dolná kúpeľňa sa teraz prerába, no ak pôjdeš hore po schodoch, zabočíš vpravo a na konci chodby sú biele dvere, tam je druhá."

Mel kývla hlavou a opustila nepríjemnú spoločnosť. Vyšla hore po schodoch a zabočila doprava, tak ako jej bolo povedané. Najskôr si všimla dvere s veľkou tabuľkou „Nevstupovať", pár čiernych nálepiek okolo nej a malú menovku, na ktorej stálo Monty.

Nič sa nestane, keď sa len trocha pozriem, pomyslela si v tej chvíli. Monty bol celý večer tichý a neprestajne na ňu zízal, a tak niet divu, že bola zvedavá na to, čo ukrýva vo svojej izbe. Potichu stlačila kľučku a modlila sa, aby mu dvere nevŕzgali. Potom nahmatala malý vypínač pri dverách a zažala svetlo.

Videla len svoju tvár. Stokrát, nie aj dvestokrát! Bola všade. Jej fotky, ako sa pohybuje po izbe, ako sa rozpráva s priateľmi, ako ide do práce, dokonca aj vonku v parku, kde si minulé leto spravili s Heaher a Finnom piknik. Všetko to bolo nalepené na pravej stene. Hneď oproti dverám bolo otvorené okno, z ktorého trčal malý teleskop priamo do toho jej.

Zostala nemo stáť. Nevedela či má začať kričať, plakať alebo to nechať tak. Jediné, čo potrebovala bola chvíľka pokoja, aby si rozmyslela svoje ďalšie kroky. Lenže čo mohla robiť? Udať ho na políciu? Lenže čo ak Monty vie? Čo ak vie, čo spravila?

Zhasla svetlo a zavrela dvere. Presunula sa k dverám napravo od nej, kde mala byť kúpeľňa. Tam si opláchla tvár studenou vodou. Celá bola ako ľad a telo mala zrazu ťažké. Pomaly klesla až na zem, kde zostala chvíľu nehybne sedieť. Počkala, kým sa prestane triasť a znova sa vytiahla na nohy.

Na zvyšok večera sa príliš nepamätá. Všetko sa jej zlieva do jednej minúty, keď odchádzali a Monty jej chcel podať ruku. A ona sa len blbo dívala na jeho bledú tvár, až kým ruku nezložil. A keď prišla domov, zatiahla rolety a sľúbila si, že ich už nikdy nevytiahne.

Aj teraz, týždeň po večeri, ju myšlienka na Montyho mrazí. Už ho nechce nikdy v živote vidieť.

Jupitera cez týždeň nevidela ani raz. Nepracovala síce už do úplne neskorých hodín, no tajne dúfala, že ho po ceste domov uvidí na ulici. Vonku už vládla zima, no nepadla ani vločka snehu. Nemohla očakávať, že v mínusových teplotách ju bude čakať na zamrznutom obrubníku. Kde bol vlastne v noci cez zimu?

V myšlienkach ju vyrušil otec, ktorý ju jemne objal a pobozkal na nahé plece. Teraz cez sviatky s ním mohla tráviť viac času. Rozprávali sa už aj po anglicky, keďže neuveriteľne pokročil vo svojej výučbe. Ani si neuvedomovala, že je december. Už roky mala pocit, že Vianoce sa vytratili. Žiarivé svetielka vonku viseli už od novembra a rádio, kde hrali už len vianočné piesne, nepočúvala. Darčeky mala nakúpené už mesiac dopredu. Zdalo sa, že duch Vianoc ju už dávno opustil.

Tento sviatok trávili podľa otcovho želania, na švédsky spôsob. O piatej prišli Heather a Finn, ktorí sú súčasťou ich Vianoc už niekoľko rokov. Heather to ako vždy vzala vážne a obliekla si dlhšie červené šaty. Bola neuveriteľne krásna a vedľa Finna, ktorý mal na sebe len slušnú flanelovú košeľu a červeného motýlika, vynikala.

Spoločne si sadli za stôl a navečerali sa. Jedna stolička sa vždy nechala voľná, keby sa mama rozhodla prísť na Vianoce domov. Bola to tradícia, ktorá nesmela chýbať. Aj keď jej miesto každý rok zívalo prázdnotou.

Bolo však pekné byť znovu so svojou rodinou a priateľmi. V poslednej dobe mala na mysli len prácu, peniaze a posledný týždeň aj Montyho, o ktorom zatiaľ nikomu nepovedala. Teraz, keď sa na chvíľu zastavil čas a ona sa im mohla bez starostí venovať, zistila, že práve o tomto sú Vianoce. Nie o zbytočne prezdobenom stromčeku v obývačke, darčekoch na poslednú chvíľu či opekanej rybe na stolíku, ktorá bola pre jej priateľov vždy niečím iným, keďže oni mávali morku. Bolo to práve o tejto chvíli, o tomto momente. Šťastie a život sa diali teraz a tu.

Po večeri si rozdali darčeky a spokojne sa usadili v obývačke. Stará mama telefonovala so svojimi priateľkami a Finn s pánom Bꬾrgenom o niečom živo diskutovali. Heather sa vytratila von na jednu cigaretku a Mel ju po chvíli nasledovala, aj keď nie zafajčiť si. Obliekla si sivý kabát a s pohárom šampanského sa vybrala na čistý vzduch do studenej noci.

„Vieš Mel," potiahla do seba dym Heather, „ty si asi jediný človek, ktorého poznám, čo neberie Vianoce za nič vážne."

Mel sa zasmiala, „to tak vôbec nie je! Beriem ich vážne, len si z nich..uhm...beriem to, čo je pre mňa dôležité."

„A čo je pre teba dôležité?"

Na chvíľu sa zamyslela a vyliala do seba posledné šampanské z pohára, „jeden rok, neviem už kedy, som si uvedomila, že po tom ako mama odišla, musím stráviť s otcom tie najkrajšie Vianoce. Každý rok. Preto už necítim tú náladičku, čo všetci majú. Nevzrušuje ma zdobenie stromčeka či balenie darčekov. Všetko je to nanič pokiaľ to robíš sám."

Posledný krát si potiahla z cigy, hodila ju na zem a zahasila podrážkou papučky, „to si pekne povedala."

Heather šla dovnútra, no Mel ešte zostala stáť vonku pred dverami, pretože zahliadla niečo tak strašne známe. Bledú hrivu vlasov ako sa opiera o strom a fajčí. Chvíľu ho sledovala, no keď ju ani po chvíli nezbadal, vybrala sa ona za ním.

Jupiter sa ladne opieral o strom rastúci popri ceste. Nevedela, ako dlho tam stál, no mráz mu už poriadne vyštípal tvár. Oblečený v čiernom saku, spod ktorého mu trčala biela košeľa, vyzeral naozaj očarujúco. Vlasy mal začesaná dozadu a oči zatvorené. Dokiaľ sa mu dievča neprihovorilo, nevšimol si ju.

Postavila sa vedľa neho a kabát si pritiahla bližšie k telu, „nemal by si byť teraz vo vnútri so svojou rodinou?"

Uškrnul sa, no nepozrel sa jej do červenej tváre, „neplatí to isté o tebe?"

„Pravda."

„Nenávidím Vianoce," pokrútil hlavou a znova si pomaly potiahol z cigarety.

Nepýtala sa prečo, len chvíľu mlčala, aby mu dala priestor ďalej rozprávať, a on to pochopil, „nenávidím to, že musím byť s našimi za jedným stolom a tváriť sa, že všetko je v poriadku."

„A čo je v dnes v poriadku, Jupiter?" zasmiala sa.

„Tebe sa to povie, keď si sadneš za stôl plný jedla, ktoré uvarila tvoja mama a všetci ste veselí a rozprávate sa."

„A ako to je u vás?" spýtala sa zvedavo.

„Samá pretvárka. Cez rok naši počas večere sotva prehodia slova a teraz, len kvôli tomu, že sú posraté Vianoce, si myslia, že všetko je super a nikdy sa nič nestalo.

Posmešne si odfrkla a zakrútila hlavou. Po prvý raz sa na ňu pozrel, pretože takúto reakciu nečakal. „Čo je?"

„Nič," znova sa zasmiala, „len som si nemyslela, že si ten typ chalana, čo na Vianoce stojí urazene vonku a ľutuje sa."

„Ja sa neľutujem."

„Nie? A čo mi tu potom rozprávaš?"

Vzdychol si, „neľutujem sa, len... To je jedno. Nechcem sa ľutovať. Nie som chudák."

„Fajn," znova sa zvonivo zasmiala. Tá trocha šampanského jej stúpla do hlavy. S alkoholom v krvi sa jej vždy ľahšie smialo.

„A čo ty? Prečo si vonku?" spýtal sa Jupiter. Už nepôsobil tak utiahnuto. Tvárou bol otočený k nej, už nefajčil a máličko sa usmieval.

„Hmm, to je veľmi jednoduché," zavrela oči a usmiala sa. Mala veľmi dobrú náladu.

„Áno?" zasmial sa.

„Na Vianoce máme takú tradíciu, že ten, kto zoženie ten najhorší darček, musí bežať nahý cez celú ulicu," smiech sa jej už automaticky dral z úst.

„Naozaj? To by som si rád pozrel," premrznuté ruky si strčil hlboko do vačkov saka.

„Bohužiaľ, zmeškal si to. Snáď na budúci rok," mykla plecami, otočila sa na päte a vykročila k svojmu domu.

„Už ma opúšťaš?"

„Hmmm, je tu na mňa príliš veľká zima," usmiala sa, „ale môžeš sa pripojiť ku mne ak chceš. Moja rodina je naozaj pohostinná."

„Myslím, že to vynechám."

„Hanbíš sa?" ešte sa jej nechcelo ísť domov, no vedela, že otec si už bude robiť starosti a bola jej priveľká zima.

„Nie," zasmial sa, „len by som najprv rád spoznal teba, až potom tvoju rodinu."

„Je to návrh?"

„Nie. Myslím, že ak sa budeš chcieť rozprávať, ešte si ma nájdeš."

„A čo keby si si ma musel tentokrát nájsť ty?"

Kývol jemne hlavou, „beriem to ako výzvu."

„Maj sa, Jupiter."

„Peknývečer, Melvis."