„Dávaj mi pozor na Molly, hej? Nikomu nedovoľ, aby jej nejako ublížil. A hlavne jej nedávajte dole stužku z nohy." Sám som si rovnakú žltú stužku uviazal okolo ľavého zápästia, no bez textu, ktorý som tam nechal jej. Chcel som ale, aby som na svoju krásnu Sulu modronohú pomyslel zakaždým, keď sa pozriem na ľavú ruku.

„Zvládneme to neboj sa. Skôr sa bojím o teba chlape."

„Budem v pohode. Vieš, že ja sa vo svete len tak nestratím." Včerajší večer bol dokonalý. Ja, Cory, Alex, Robin a pár chalanov zo školy sme dlho do noci sedeli pri ohni na pláži, smiali sa, jedli, pili a proste si užívali život. No keď som sa ráno zobudil, bolo mi veľmi ťažko. Bol som si zaplávať s Molly, poriadne sa s ňou rozlúčil, zdolal ešte pár posledných vĺn, ale potom už bol čas ísť. Surfu som musel povedať zbohom a vymeniť ho za kufre a cestu na letisko.

„Nie aby si na nás zabudol," pohrozil mi Alex, pričom ale na všetkých z nás bolo vidno, aký sme strašne „nadšení". Skrátka sme toho spolu prežili veľa a ani jeden z nás nechcel, aby sa to zrazu len tak skončilo.

„Amíci sú nudná zbierka snobov. Lepších kamarátov ako sme my, len tak nenájde."

„Ten tvoj optimizmus Robin." Musel som nad nimi prevrátiť očami. Ale samozrejme v dobrom. Už teraz som sa tešil na moment, kedy vystúpim z lietadla a oni budú to prvé, čo uvidím. Samozrejme aj s rodičmi, ktorí stáli len kúsok odo mňa. Otec sa namáhal s tým, aby utíšil mamu, ktorá ale nechcela prestať nariekať. Až som mal ráno slzy v očiach aj ja sám, čo bol nezvyk. Keď sme odchádzali, zazrel som z auta Lucy, ako bola vonku s kamarátkami, ale ona ma našťastie nevidela. V duchu som jej len poprial veľa šťastia do budúcna a potom ju vypustil z mysle. Ona je proste minulosť, pričom budúcnosť plná sľubných začiatkov čaká na pôde Oregonu.

„Už vám ho asi prenecháme pani Tyrellová. Pre vás je rozlúčka aj tak ťažšia," povedal Alex mojej mame, sotva mi adresovali ešte pár povzbudivých slov. Jasné, že som mal podľa nich zájsť na každú párty, piť keď na to bude možnosť a hlavne sa poobzerať po nejakej normálnej babe. A ja som im vlastne odkázal do isté. Nech si užívajú, rovnako ako keď som tu bol s nimi.

Bez slov som mamu objal namiesto otca, na ktorého som sa usmial. Hoci sa snažil aj teraz tváriť ako ten neoblomný a tvrdý chlap, dojatie v jeho očiach sa nedalo prehliadnuť. Hľadel som vlastne na vysokého hnedovlasého muža s orieškovými očami, v tyrkysovej košeli ktorá žiarila na celé letisko, ako sa rozhoduje, či sa pridá k nášmu objatiu, alebo nie. Napokon sa ale podvolil a dokonca ma poriadne pobúchal po chrbte.

„Budeš nám chýbať synak."

„Aj vy mne. Ale berte to tak, že som čoskoro späť. Vianoce prídu skôr, akoby ste si mysleli," povzbudil som otca, ale ešte ani dvaja sme nedokázali mamu utíšiť. Nemal som už veľa času nazvyš, čo bolo v tomto smere možno aj dobre. „Počuješ mami? O necelé štyri mesiace som doma. To zvládnete."

„Ja viem miláčik. Ale aj tak sa o teba bojím."

„Nemusíš. Ozvem sa každý deň." To som mal už prirodzene v pláne. Možno som dospelý a všetko, ale oni budú navždy moji rodičia. Nech by sa dialo čokoľvek, sme rodina a musíme držať pokope. „Oboch vás veľmi ľúbim, hej? O tom nikdy nepochybujte. Som vám vďačný za veľmi veľa vecí."

„Aj my ťa ľúbime a sme na teba hrdí Roderick. Dávaj na seba veľký pozor," povedal otec s dosť sileným úsmevom, ktorým ešte stále držal v úzadí slzy. A...nebudem klamať. Mne pár stieklo po líci, keď už bol konečne čas ísť. Plne mi asi došlo, že sa vydávam osudu na milosť a týmto dávam životu povolenie, aby ma zavial kam chce. Ale tešil som. Nesmierne som sa tešil na moment, kedy pristaneme v Oregone. Keď som sa ešte naposledy obzrel do veľkej haly, s úsmevom som zamával ľuďom, ktorí boli môjmu srdcu najbližšie a potom bez ďalšieho obzerania išiel za svojim plánom. Za snom o objavovaní sveta.