„No tak Molly...dnes máš poslednú šancu mi ukázať, ako krásne vieš lietať," prihovoril som sa operencovi len kúsok odo mňa, ale naša slečna asi nemala o mňa záujem. Obzerala sa plážou hore-dole, zabárala nohy do piesku, ale aby vzlietla alebo sa o to aspoň pokúsila to nehrozilo. A to som dnes špeciálne čakal až na západ slnka, aby som ju vzal troška do voľnej prírody. Zajtra...zajtra na obed odlietam a preto som chcel posledný večer stráviť tu. Bol som s rodičmi na večeri a neskôr pre mňa chalani mali ešte oslavu, ale...toto tu bola vec, na ktorú som sa celý deň tešil.

„Zaujímalo by ma, či si bola niekedy na Galapágskych ostrovoch. Veľa ľudí hovorí, že pochádzate odtiaľ, že sa tam liahnete a tak a až potom sa pár z vás zatúla sem." Molly nemohla mať podľa všetkého viac, ako tri roky, čiže ja som ju ešte bral ako krpca. Dostala sa k nám asi tak tri týždne dozadu a odvtedy som si ju fakt nemálo zamiloval. Potrebovala trocha extra starostlivosti, hlavne kvôli jej ľavému krídlu, ktoré sa nám ale podarilo dať do poriadku.

Chcel som, aby sa možno troška vrhla do vody a chytila si rybu sama, ale namiesto toho sa len snažila chytiť akéhosi malého leguána, ktorý jej ale ušiel. Prvotne to vyzeralo, že sa skamarátia, ale napokon sa zahrabal do teplého piesku a odvtedy sme ho nevideli. Molly sa len motala naokolo mňa hore-dole, chvíľami rozprestrela krídla, ale to bolo všetko. Vzlietnuť nechcela, ani keď som ju ako prosil.

„Ak by sa dalo, vzal by som ťa so sebou." S úškrnom som pozrel na ňu a opatrne k nej načiahol pravú ruku. „Bola by si moja krásna spolubývajúca, ktorú by mi každý závidel." Opatrne som ju pohladil po krásne bielom perí na vrchole hlavy. Páčilo sa mi, ako napla krk a ešte viac sa pritisla k mojej dlani. Možno sa jej páčilo, keď som si ju takto rozmaznával. Fakt som veľmi ľutoval, že ju musím opustiť. Dala sa pekne dokopy, o to nešlo, ale bál som sa ju tu nechávať. Podľa všetkého už nikdy nebude mať krídlo také, ako predtým a preto...preto som chcel byť počas jej nových začiatkov tu. Pomôcť jej a tak.

„Ráno ak sa ešte bude dať, tak ťa vezmem do vody, hej?" Doteraz mi to nedovolili, ale výnimka by sa zajtra možno dala urobiť. Chcel som ráno zobrať dosku a troška s ňou vyplávať na otvorenú vodu. Možno tam by som ju donútil, aby sa znova vrátila do svojho živlu a chytala si ryby sama. „Zaplávame si na rozlúčku. Lebo kým sa vrátim domov na sviatky, už bude všetko úplne iné. Ty budeš zdravá a nebudeš ma natoľko potrebovať."

Prišlo mi jej vlastne neskutočne ľúto. Keď sa k nám dostala, po všetkých vyšetreniach sa zistilo, že sa pravdepodobne nezranila sama. V krídle mala zaseknutý kus drôtu z nejakého plotu, čo sa jej nestalo len tak náhodou. Niekto ju musel vyháňať z pozemku a keď naletela do plotu, namiesto toho aby jej pomohli a pekne ju dostali na slobodu, ten drôt proste odštikli a nechali jej ho v krídle. Alebo ju dokonca nechali sa trápiť, až kým sa sama nedostala nejako na slobodu.

„Ešte kým nezabudnem. Niečo...niečo som ti doniesol." Z vrecka na nohaviciach som vytiahol stužku jasne žltej farby a usmial sa na ňu. Chcel som jej ju uviazať okolo ľavej nohy, aby som ju následne spoznal. A aby ich ani nenapadlo ju niekam posielať. Coryho mama povedala, že pokojne môže zostať žiť tu a preto som chcel mať istotu, že sa toho budú držať. Ak uvidia, že som si ju takto označkoval, nebudú si na ňu dovoľovať.

Na stužke stálo vode odolnou čiernou fixkou „Roderick+Molly=♥". Povedal som si, že toto bude taký rozkošný spôsob, ako dať najavo, že ona je moja. Dokonca ako keby vedela, že sa jej tá stužka týka. Bez problému mi dovolila, aby som jej ju uviazal okolo tej krásnej modrej nohy. Vždy ma udivovalo, že ich majú takej zaujímavej farby, no teraz...bol som unesený. Žltá stužka s modrou krásne kontrastovala a žiarila.

„Teraz sme kvázi zasnúbení, takže ma prosím s nikým nepodvádzaj," povedal som jej prísne a ešte raz jej opatrne prešiel po perí. Nečakal som ale, žeby zatrepotala krídlami, až ma skoro udrela a vzniesla sa nad moju hlavu. Aj napriek úsmevu som si všimol, ako ťažko sa jej ešte narábalo s krídlom, ale...bola na najlepšej ceste. Dlho sa vo vzduchu neudržala, ale stačilo mi aj tých pár sekúnd, počas ktorých zas pripomínala zdravého jedinca.

„Keby si len vedela, ako veľmi si si získala moje srdce." Skôr, akoby sme sa vrátili, som si ju odfotil v lúčoch krásneho zapadajúceho slnka, aby som mal na čo pozerať, ak mi bude za ňou smutno. Podarila sa nám ešte aj parádna selfie, pri ktorej mi dovolila dokonca, aby som jej vtisol pusu na vrch hlavy. Neviem, ako mohla vyrastať, ale vôbec nemala problém pri kontakte s ľuďmi. Skôr sa mi zdalo, že ho priam vyhľadávala. S nikým ale nemala tak úzko spätý vzťah, ako so mnou. A to ma tešilo. Mohol som si ju rozmaznávať a tešiť sa na ňu pri každej návšteve.