„Ale...začal si konečne baliť?"

„Trocha," odvetil som mame, ktorá sa s úsmevom zaprela do rámu dverí. Ako som sa včera vracal z oslavy u Dannyho, povedal som si, že dnes sa už musím pustiť do balenia. A tak hneď, ako som sa na obed zobudil, viedla moja prvá cesta do skrine, odkiaľ som hádzal veci do kufra. „Vieš, nech to nie je všetko na poslednú chvíľu."

„Pomôžem ti?" Mykol som plecami, lebo jej by nevadilo, aj keby som odmietol. Pýtala sa len zo slušnosti, lebo nech by som povedal čokoľvek, aj tak by mi pomohla. No bol som rád. Mal som ich s otcom veľmi rád a keďže som jedináčik trávili sme spolu stále veľa času. Dalo sa aj na nich vidieť, že sa trocha môjho odchodu boja. Verili mi, že to sám vo svete zvládnem bez väčších problémov, ale predsa...budem ďaleko.

„Coryho mama vás pozdravuje. Včera sme jej ráno boli pomáhať."

„Tebe budú podľa mňa Suly chýbať viac, ako samotné surfovanie, nie?"

„Možno hej." Vsádzal som na to, že si časom zvyknem. Ako na fakt, že nemám stále po ruke surf a oceán, tak na neprítomnosť tých krásnych vtákov. Aspoň sa budem mať na čo tešiť, keď sa budem chystať domov. „No možno ak ani jednu vec nebudem mať denne na očiach, začnem si ich vážiť oveľa viac. Doteraz som ich predsa bral ako samozrejmosť a odteraz tomu tak nebude."

Nemal som v pláne si brať toľko oblečenia, ale ako som prezeral svoje veci...všetko som chcel zbaliť. Nemôžem vedieť, kedy sa mi bude čo hodiť a hoci bude možnosť nákupov...neviem. Chcel som mať na internáte okolo seba čo najviac vecí, ktoré mi budú pripomínať domov. Aby som ani na chvíľu nezabudol, odkiaľ pochádzam a kam sa chcem vrátiť. Vždy som bol hrdý na miesto, kde som vyrastal. Kawela Bay je krásny kus Zeme, ktorý som ja mohol hrdo nazývať domovom po celý môj život.

„S ockom sme si hovorili, že za tebou možno prídeme. Ani jeden z nás ešte nebol v Oregone."

„Ja sa vám len poteším mami," odvetil som s úsmevom a len čo položila pár zložených tričiek do kufra, som ju vtiahol do objatia. Krásne plavé vlasy, ktoré som vlastne mal po nej, mala vypnuté v drdole, ktorý klasicky oživila nejakou kvetinou, tentoraz ružovou. Hodila sa ale k jej farebným šatám. A hej...aj oči som mal modré po nej. Do tváre som sa vraj viac podobal na otca, ale inak som zdedil viacej po mame.

„Budete mi s otcom chýbať."

„Aj ty nám. Po takmer dvadsiatich rokoch tu bude zas také krásne ticho." Zasmiala sa, ale počul som jej na hlase, že má blízko k slzám. Nechcel som si vlastne ani predstaviť, aké bude skutočné lúčenie. Bál som sa, že sa nezaobíde bez emócií, ktorých som ale priveľa nechcel. Nie zbytočne, lebo by som si to celé nedajbože ešte rozmyslel. Ale nie. Nerozmyslel by som si to za nič na svete. Chcel som ísť. Tešil som sa na nový svet.