„Naozaj chceš odísť? Nebude ti to tu chýbať?"

„Jasné, že bude," odvetil som do tmy, v ktorej som oči nechal zapichnuté len na jeden bod. Na krásny mesiac, ktorý žiaril dnu oknom mojej izby. „Ale chcem sa pohnúť ďalej. Po výške sa možno vrátim, ale teraz cítim, že chcem zmeniť prostredie." Nechcel som to nejako extra rozvádzať. Išlo o vec, ktorej som rozumel len ja. Iba ja som dokázal pochopiť svoje bláznivé myšlienky, ktoré ma už dlhý čas ťahali von do šíreho sveta. Predsa len je tam toho toľko na objavenie, takže by bola škoda sa niekde usádzať.

„Budeš tak ďaleko..."

„Oregon je skoro za rohom, ak sa na to tak pozrieš." Tak som to bral ja. Mohol som ísť aj oveľa ďalej, ale pre teraz mi to stačilo. „Je to len okolo piatich hodín v lietadle." Ak som prežil let do Európy, toto bude hračka. Vtedy som si myslel, že na palube rovno umriem, hoci sme ešte aj prestupovali, ale aj tak. Bolo hrozné byť toľko stále na rovnakom mieste, bez možnosti utiecť.

Lucy bude podľa mňa najviac chýbať to, že mi nebude môcť kradnú tričká, či mikiny. Aj teraz si vedľa mňa vylihovala v tyrkysovom tričku, ktoré som si kúpil minulé leto. Vraj ho našla v skrini ako prvé, tak si ho požičala. To mi vlastne vadilo menej, ako jej samotná poloha, pri ktorej ležala doslova na mne. Jej vlasy som mal skoro až v ústach a aby toho nebolo málo, ešte si aj vyžadovala, aby som ju hladkal po chrbte. Bolo mi príšerné teplo aj bez toho a nieto ešte, aby na mne ležala ona.

„Sľúbiš mi, že si nenájdeš nikoho iného?"

„Je tu niečo, o čom by sme si mali pohovoriť," začal som opatrne. Keď nadhodila túto tému, bol čas, aby som to zo seba dostal. Pre istotu som ju ale radšej pohladil po vlasoch, aby si nemyslela, že hneď na ňu zhurta vybehnem s tým, že končíme. „Nemôžem ti sľúbiť, že sa v Oregone nič nestane. Myslím...myslím, že by sme si mali vyjasniť, ako to po mojom odchode bude Lucy."

„Aha," povedala potichu a hneď zmenila polohu. Nechala vylihovanie tak a radšej si na mňa obkročmo sadla, zjavne aby som neušiel. „Aj som premýšľala, kedy príde reč na túto tému."

„Netvár sa, že si urazená. Vieš, žeby nám to na diaľku nefungovalo." S povzdychom pokrútila hlavou načahujúc sa za lampou na nočnom stolíku. Chcela mi zjavne vidieť do tváre, na ktorej pre teraz ale vládol pohodový výraz. „Sme ešte mladí a obaja máme celý život pred sebou."

„Takže to ani neskúsime? Rovno sa ma vzdáš? Bez boja?" Rozhodila rukami, čo ma donútilo konať. Nepáčilo sa mi, že si takto na mne vysedávala, tak som jej radšej naznačil, že mi nie je pohodlne. Keď sa ale nepohla, zasiahol som trocha ráznejšie zhodil ju zo seba na druhú polovicu postele. Tiež som sa posadil a zo zúfalstva si prehrabol vlasy.

„Načo by som bojoval o vzťah, ktorý nikdy nemal budúcnosť? A teraz sa prosím netvár, že si si myslela niečo iné. Dobre si vedela, že sme spolu len zo zábavy."

„Zo...zo zábavy?" opýtala sa neveriacky, pričom jej nabehli slzy do očí. To bol zjavne moment, kedy mi došlo, do akého maléru som sa dostal. Ona nebola typ, ktorý by len tak plakal nad ničím a teraz som jej zrazu v očiach videl toľko nenávisti voči mne. Toto som zjavne riadne dokašlal. „Ty si myslíš, že ja som s tebou bola len zo zábavy? Slovo láska ti nehovorí nič?"

„Neľúbiš ma." Pokrútil som hlavou nad vlastnými slovami a to bolo asi maximum. Hodila po mne oba vankúše, ktoré jej prišli po ruku a za kriku, akoby som ju sťahoval z kože sa pobrala preč z mojej izby. Bol som v momente na nohách, aby som ju troška upokojil, ale keď mi vlepila facku a zasyčala hnusnú nadávku, nechal som ju.

„Aby sa s tebou lietadlo zrútilo do oceánu!" zakričala ešte spred domu. Ja som len s povzdychom zabuchol dvere a vlastne si z časti aj vydýchol. Chcel som menej drámy, ale čo už? Aspoň si posledné dni doma užijem bez jej dotieravosti.