Keď sme odišli s tábora, nedokázal som prestať plakať. Tobias na mňa zazeral a po chvíli povedal:

,,Vedel som,že nie ste len priatelia."

,,Tobias,chcem Ťa o niečo požiadať."povedal som trasľavým hlasom.

,,O čo ide ?"spýtal sa Tobias.

,,Nepovedz to mojim rodičom." povedal som úpenlivo.

,,To je samozrejmosť. Neboj sa,nie som zradca. Poznáš ma." povedal Tobias presvedčivo.

Prikývol som a povedal som:

,,Ďakujem."

Po hodine som konečne prestal plakať. Tobias zastal pri malej benzínke.

,,Počkaj ma tu. Idem natankovať benzín a skočim na toaletu." povedal mi Tobias.

,,Dobre,môžeš mi požičať mobil. Chcem zavolať rodičom,aby vedeli,že sme na ceste."povedal som.

Tobias vybral mobil z vrecka a povedal:

,,Tu máš. Hneď prídem."povedal a otvoril dvere auta.

,,Ďakujem."povedal som a Tobias odišiel preč.

Naťukal som mamine číslo do mobilu a vytočil som ho. Mobil pár krát zazvonil,až sa v telefóne ozval mamin hlas:

,,Haló ?"

,,Ahoj mami ! To som ja,Will."

,,Srdiečko,prečo si mi nezavolal skôr ?"spýtala sa mama.

,,Pretože som nemohol,ale mám pre teba prekvapenie."povedal som veselo.

,,Aké ?"spýtala sa mama napäto.

,,Som s Tobiasom na ceste domov."povedal som šťastne.

,,To vážne ?"povedala matka.

,,Samozrejme."

,,Tak idem prichystať večeru. Ostane aj Tobias ?"

,,Áno."

,,Tak dobre. Utekám oznámiť túto novinu otcovi. Ahoj !" povedala matka nadšene.

,,Ahoj !" odzdravil som sa a matka zložila.

Položil som mobil na palubnú dosku a chvíľu som čakal,kým Tobias prišiel. Cesta trvala ešte pár hodín,kým sme prišli do Chicaga. Tobias odstavil auto pred našim domov a vystúpili sme. Vzal som si tašku z kufra a šli sme s Tobiasom dnu. Položil som tašku do predsiene a šiel som do kuchyne.

,,Klop,klop. Prekvapenie !" povedal som a matka sa otočila od kuchynskej linky smerom ku mne.

,,Will ! Syn môj ! Vitaj doma !" vykríkla matka od radosti a objala ma.

,,Som rád,že som doma." pretvaroval som sa.

,,Aj ja som rada,že si tu." pošepkala matka.

Potom sa šla zvítať s Tobiasom.

,,Kde je otec ?"spýtal som sa.

,,Je hore v izbe,spí,ale teraz ho nebuď."povedala matka potichu.

Prechádzal som sa po kuchyni a prezeral si to tu,akoby som tu bol prvý krát. Nakoniec som sa posadil na stoličku a Tobias si sadol naproti. Matka položila na stôl tácku z koláčikmi.

,,Urobím vám čaj alebo kávu ?" spýtala sa matka starostlivo.

,,Ja by som poprosil tú kávu." povedal Tobias.

Matka otočila svoj zrak na mňa. Pousmial som sa a povedal som:

,,Aj mne môžeš spraviť kávu." povedal som.

Matka vzala tri hrnčeky a medzi tým,pripravovala kávu sa začala vypytovať:

,,Páči sa Ti tam Will ?"

,,Je to tam tak rozmanité a krásne. V okolí je pekná príroda a často chodím do lesa."

,,Máš tam aj nejakých priateľov?" spýtala sa matka zvedavo.

,,Tak,nie je ich veľa,no,ale mám." povedal som.

,,Ale nebuď taký skromný. Veď máš dokonca skoro šiestich. Ľudia si ťa obľúbili."povedal Tobias hlasnejšie.

Matka mi podala šálku s kávou. Dal som si do nej dva kocky cukru a pomaly ju premiešaval.

,,Dajte si koláčik. Sú ešte teplé. Bola som oberať čierne rýbezle, tak som upiekla taký ovocný." povedala matka a Tobias sa natiahol a vzal si jeden koláčik.

Vzal som si aj ja jeden koláčik. Zakusol som do ňho. Kyslastá chuť rýbezlí sa rozplynula s čokoládou na mojom jazyku. Bol výborný. Matka vždy dobre varila a piekla. Mala v tom záľubu.

,,A na ako dlho ste prišli domov ?" spýtala sa matka.

,,Na týždeň."povedal som.

,,To je škoda,ale nevadí. A čo ty Tobias,darí sa Ti ?" povedala matka.

,,Tak,teraz áno. Práve ma pred časom povýšili."povedal Tobias.

,,Tak to si musíme pripiť." povedala šťastne matka a šla do skrinky vybrať poháre.

,,Ja nemôžem,som autom." oznámil Tobias.

,,Ale,no tak. Veď je to len pár kilometrov do Evanstonu,kde bývaš."povedala matka milo.

,,Nechcem riskovať."povedal Tobias.

,,Tak dobre. Idem zobudiť otca." povedala matka smutne a odišla hore.

,,Dúfam,že sa neurazila."odvetil Tobias.

,,Samozrejme,že nie,len chce,aby sme sa spolu navečerali." povedal som mu.

,,Nezdá sa Ti byť divná ?" spýtal sa Tobias.

,,Matka ? Ona je šťastná,že im došla pracovná sila."povedal som a obaja sme sa zasmiali.

Vtom prišli matka a otec do kuchyne. Otec si oprel barle o komodu a dokríval k stolu.

,,Ahojte chlapci !"pozdravil sa otec.

Vyzeral byť vyčerpaný. Matka nabrala jedlo a začali sme jesť. Všetci sme len potichu sedeli a dívali sa do svojich tanierov. Bolo to divné. Už som sa tešil,  kedy pôjdem späť do tábora. Po večeri sa Tobias vybral domov. Bolo pol ôsmej. Vyprevadili sme ho a otec šiel späť do izby. Matka začala umývať riad po večeri a ja som šiel na dvor k zvieratám. Znova som upadol do tohto stereotipu.Nakŕmil som zvieratá, dal som psíkovi nejaké granule a čerstvú vodu,polial som pole a tak. Nakoniec som sa posadil na drevenú lavičku a zapálil si  cigaretu. Obzeral som sa každú sekundu,či ma matka nenájde. Nechcel som jej pokaziť radosť o dokonalom synčekovi,no to bol jediný spôsob,ako to tu prežiť. Zmieril som sa s tým,že rodičia sa nezmenia a ja tiež nie. Mal som ich rád,no nie na toľko. Vzal som svoju tašku z predsiene a šiel som do svojej izby.

Vošiel som dnu a položil si tašku na posteľ. Otvoril som skriňu a poukladal som si do políc oblečenie. Nemal som toho veľa, takže som bol o chvíľu hotový. Vybral som z tašky ešte pár kníh, ktoré som si vzal a taška bola prázdna. Vložil som tašku pod posteľ a šiel som do kúpeľne. Osprchoval som sa a vyčistil som si zuby. Potom som sa vybral spať. Ľahol som si na posteľ a prikryl sa teplou dekou. Celý čas mi nešlo do hlavy,prečo sa otec tak čudbe správal ? Nepovedal nič,ani sa nepotešil,že ma vidí a po večeri šiel spať. Nikdy som ho takého nepoznal. Vždy mal ústa plné reči. Možno bol sklamaný z môjho príchodu ? Neviem,no bol som odhodlaný zistiť to.

...

,,Dobré ráno ! Vstávame !"kričala nado mnou matka.

,,Dobré ráno !"povedal som a posadil sa na posteľ.

,,Poď dolu. Raňajky sú hotové." povedala matka a šla k dverám.

,,Počkaj mami !"zastavil som ju.

,,Áno,Will."

,,Čo je s otcom ? Je taký divný." povedal som zadumane.

,,Ale nič. Prečo ?"povedala matka.

,,Pretože je taký tichý a odmeraný a vôbec sa z môjho príchodu nepotešil."poznamenal som.

,,Ale samozrejme,že sa potešil,len teraz je unavený z liekov,ktoré užíva na tíšenie bolesti. Mal viacnásobnú zlomeninu lýtkovej kosti."odpovedala matka.

,,Aha,to som nevedel.Idem sa obliecť."povedal som.

,,Dobre,choď. Ja už pôjdem." povedala matka a odišla do kuchyne.

Vstal som z postele a obliekol som si tepláky a obyčajné čierne tričko. Šiel som dolu do kuchyne a posadil som sa na stoličku. Bol tam aj otec,ktorý mal opäť znechutený pohľad. Nalial som si z nádoby čaj a začal som jesť svoje raňajky.

,,Syn môj,ty si už veľký chlapec a pochopíš,že ja a matka teraz nemáme toľko peňazí,pretože celú rodinu som živil ja a teraz nemôžem. Takže,bol by som rád, ak by si nám pomohol."povedal otec.

,,A ako ?"spýtal som sa.

,,Vieš,sused potrebuje opraviť vodovodnú rúru a potom pôjdeš jednej pani pomôcť naštiepať drevo.Každý Ti dá nejaké peniaze, ktoré nám pomôžu v tejto ťažkej, finančnej situácii."povedal otec milo.

,,Dobre,pôjdem."povedal som.

,,Ale najskôr nakŕm zvieratá." dodala matka.

,,V poriadku."povedal som.

Po raňajkách som začal pracovať. Vedel som to už dopredu,že si doma neoddíchnem. Obul som sa, nakŕmil som zvieratá a šiel k susedom. Sú to milí ľudia. Žijú tiež nezištne a venujú sa hospodárstvu. Majú syna a dcéru a žijú si celkom dobre. Podišiel som k ich dverám a zaklopal som. V dverách sa objavil môj sused:

,,Dobrý deň pán sused ! Prišiel som Vám opraviť vodovod. Otec nemohol prísť,pretože má zdravotné problémy"povedal som zdvorilo.

,,Ahoj Will ! Viem o tom,veď sme susedia. Nečakal som,že nám niekto príde opraviť ten vodovod. Tak poď !"povedal sused a zaviedol ma do kuchyne.

Vymenil som mu trubicu a šiel som ďalej. Šiel som k pani pomôcť jej s drevom. Podišiel som k dverám a zazvonil som. Otvorila mi staršia pani,môže mať okolo šesťdesiatky. Vyzerala celkom milo. Mala šedivé,krátke, kučeravé vlasy a úsmev na tvári.

,,Dobrý deň ! Ja som Will. Som tu namiesto môjho otca. Prišiel som Vám poštiepať drevo."povedal som milo.

,,Dobrý deň mladý pán ! Som rada,že ste prišli. Nasledujte ma." povedala pani a ja som šiel za ňou do malej,drevenej komôrky.

Keď pootvorila dvere,tak som zbadal obrovskú kopu dreva. Pani mi podala sekeru a povedala:

,,Ďakujem Vám veľmi pekne."

Pani idišla a ja som začal prerezávať na kusy jedno drevo za druhým. Prešla už asi hodina, no mne sa vôbec nezdalo,že z tej kopy ubúda. Utieral som si pot, ktorý mi tiekol z tváre. Prešlo niekoľko hodín a bol som hotový. Poukladal som drevo do radov. Prišla ku mne pani a povedala šťastne:

,,Ďakujem mladý muž !"

Pani mi strčila peniaze do vrecka a ja som povedal:

,,Nemáte za čo. Aj ja ďakujem. Dovidenia !"

Odišiel som domov. Vonku sa začalo zmrákať a oblaky mali šedú farbu. Schyľovalo sa k dažďu. Prišiel som dnu do kuchyne a matka mi dala obed. Dal som jej peniaze,ktoré som zarobil. Matka ma pobozkala na čelo a povedala:

,,Ďakujem Ti synček."

Kým som jedol,tak začalo pršať. Rodičia si sadli do obývačky a dívali sa na nejaký historický film. Nechápal som,ako ich to môže baviť,dívať sa na nejaké historické budovy zo štrnásteho storočia a na prastarých ľudí. No ich to bavilo. Moja matka kedysi učila dejepis a biológiu. Ja som šiel do izby a čítal som knihu, ktorú som si priniesol. Pravdu povediadz,bola to nuda,ale nemusel som robiť. Na okno klopali kvapky dažďa a bolo počuť silné hrmenie. Čítal som stránky kníh až do večera. Keď ma to už nebavilo,tak som šiel dolu. Otec pozeral ďalej dokumentárny seriál,ale o zvieratách. Sadol som si do kresla a unudene som sa díval na televíziu. Prečo moji rodičia nemôžu byť normálny a pozerať správy. To by ma bavilo viac.

Matka nás zavolala na večeru po hodine. Prišli sme do kuchyne a najedli sme sa.

,,Tak čo synku ? Aký bol deň ?" spýtal sa otec.

,,Celkom fajn."povedal som a prehlaboval som vidličkou v mojom šaláte.

,,Zajtra musíš pokosiť trávnik a doniesť matke zeleninu z poľa a poobede pôjdeš do sadu oberať čerešne."povedal otec.

Znova robota. V tejto rodine neexistuje nič iné ? Za ten čas,čo som doma sa ma nikto nespýtal ako sa mám ? Ako sa cítim ? Nezaujímajú ich moje pocity,len to,čo som spravil.

Po večeri som šiel hore a čakal som,či kedy rodičia zaspia,aby som mohol zatelefonovať Tris. No moje čakanie bolo zbytočné. Rodičia stále pozerali ten hlúpi dokument. Šiel som von na záhradu. Vytiahol som z vrecka lístok s telefónnym číslom a mobil. Zavolal som Tris. Keď zdvihla,veľmi som sa potešil.

,,Will ?"ozvala sa Tris milo.

,,Ahoj Tris ! Ako sa máš ?" povedal som šťastne.

,,Ja dobre. Konečne som doma. Našťastie moji rodičia sú v poriadku. A čo ty ?"

,,Ide to. Ako som povedal,moji rodičia sa nezmenili a znova ma čakala práca. Ach... Chýbaš mi." povedal som.

,,Aj ty mne."povedala Tris smutne.

Vtom som počul,ako sa vchodové dvere otvorili.

,,Prepáč, ale musím končiť. Ľúbim Ťa. Pa pa."povedal som rýchlo.

,,Aj ja ťa ľúbim. Ahoj."povedala Tris a zložila.

Rýchlo som strčil mobil do vrecka,keď sa na mňa matka pozrela a povedala:

,,Will,nemal by si tu sedieť. Vonku je chladno a prechladneš."

,,Už idem."povedal som a šiel som dnu.

,,Dobrú noc !"zaželal som im a šiel som hore do izby.

,,Aj tebe srdiečko."zakričala za mnou matka.

Vošiel som do izby,prezliekol som sa a ľahol si do postele. Pozeral som sa na stenu a rozmýšľal som. Ak by nebola Tris a Tobias v mojom živote,tak nemám prečo žiť. Tento život som žil dlho,no ďalej by som ho už nezvládal. No nič,musím ísť spať. Zajtra ma čaká robota.