„Odnes ho. Ten župan," riekla bez akéhokoľvek očného kontaktu. „A seba taktiež. Presne tam, kde si mal po celú dobu čakať," dodala s kamennou tvárou, no jej vnútro sa smialo. Aj napriek neskorej nočnej hodine, ona iba teraz začínala naplno žiť. Naplno si život užívať.

„Si si istá?" nedal sa odbiť. „Predsa len, je ozaj zi-"

„Už," zhlboka sa nadýchla, držala dych a vydýchla až o pár sekúnd neskôr, „choď." Pôsobila, ako keby do seba vtiahla dym z cigarety a schválne sa ním necháva dusiť, až kým ju prirodzený pud nedonúti vydýchnuť ho. „Počkaj na mňa v posteli, fakt som o chvíľu späť," snažila sa ho ubezpečiť, slovami i pohľadom.

Zaumienila si, že zatiaľ čo jej on nedovolil slobodne sa nadýchnuť vonku na balkóne, ona mu to isté spôsobí v posteli.