Žili sme pokojné životy u našich ľudských majiteľov, pokiaľ sa nestala tá nehoda. Ľudia začali umierať vďaka smrteľnému vírusu, ktorý od preživších dostal meno Siwn. Siwn, ktorý nám vzal našich majiteľov a zničil nám naše pokľudné životy maznáčikov. Avšak vďaka nemu sme mali to šťastie stretnúť priateľov, lásku a rodinu, ktorú by sme inak nemali. Je to ako dve strany mincí našich zosnulých priateľov. Niečo nám bolo vzaté, no naopak... niečo sme získali.

Boj proti vírusu Siwn trval necelé dva roky. Ľudia sa snažili nájsť vakcíny proti tomuto vírusu, čo sa im i do roku podarilo a situácia sa začala dostávať opäť pod kontrolu. Mysleli si, že zvíťazili nad niečím, čo sami stvorili... Oh, aké hlúpe, avšak, čo iné sa od našich ľudských priateľov čakalo? Vždy boli takí a ani do poslednej chvíle sa nezmenili. Neustále boli pyšní a väčšinu dôležitých informácií si nechali pre seba. Možno by im bolo pomoci... Možno, keby sa určitý šťát priznal ku stvoreniu vírusu Siwn a chybe pri ktorej unikol do ovzdušia. Možno by bolo pomoci, keby to ostatné krajiny a štáty vedeli...

Ľudia si mysleli, že po zaočkovaní preživších už nebude horšie, než bolo dovtedy. Už žiadne smrte spôsobené vírusom, už žiadny strach o život a boj oň. O pár mesiacov prišiel však nečakaný zvrat...

Vírusu Siwn sa podarilo zmutovať a pomaly sa vkrádal do nič netušiacich ľudí, než sa opäť prejavil. Podobne ako to pred niekoľkými mesiacmi urobila jeho 'materská verzia'. Tentokrát bola úmrtnosť oveľa väčšia, než predtým. Keďže tento variant bol oveľa agresívnejší a naviac mal len nepatrné príznaky, ktoré sa dokázali zistiť jedine odberom krvi. Avšak počas doby, kedy ľudia čakali na výsledky mohli byť už nakazení.

Do ulíc sa opäť vkrádali nepokoje, panika a protesty. Pomaly však utíchali, keď sa ľudstvo zredukovalo a tá hŕstka sa stiahla do úzadia, snažiac sa prežiť ďalší deň. Ani preživším vo vláde, ktorí sa snažili udržať chod krajiny aspoň v nejakej účinnosti, sa nepodarilo upokojiť svojich občanov. Každí v tom už bol sám za seba a nikto nikomu neveril. Tak to bolo...
Na výrobu vakcíny už skoro nikto ani nepomyslel, kvôli nedostatku vedcov a lekárov. Ľudstvo bojovalo obstojne, aspoň v našich pohľadoch, no i tak netrvalo dlho a o pár mesiacov zaniklo...

My sme stáli pri ľuďoch, našich pánoch, rodine po celý ten čas. Sledovali sme ako žili svoje každodenné životy, dokonca i to ako z nich prchal život. Už sme mohli len dúfať, že ich to nebolelo a že s nami mali šťastný život.

Boli sme maznáčikovia, tie psy ktoré sú tak veľmi nenávidené divokými či túlavými psami. Čakala nás dlhá cesta, kým sme opustili obydlia svojich pánov, vyrazili do divočiny a naučili sa tam žiť. Pomali sme sa dostávali z pút rozmaznanosti, ktoré na nás zanechali ľudia. Museli sme zahodiť to, čím sme boli a museli sme prijať fakt, že ľudia nás už neochránia, nebudú nás živoť ani s nami ďalej žiť. Museli sme sa stať svorkou, aby sme prežili v nehostinných podmienkach zničeného mesta a nepriateľstva ostatných psov. Zvládli sme to a podarilo sa nám začleniť do sveta, ktorý sme doteraz nepoznali. Podarilo sa nám začleniť do sveta prevých svorkových psov....

Avšak, stále nás čakajú ďalšie a ďalšie skúšky. Prežijeme i keď budúcnosť nie je ružová? Čo bude ďalej? Čo nám Psí Duchovia prinesú ako ďalšie? A kto sú obdarený?

Jedno je však jasné, musíme sa postaviť svojmu strachu a ako svorka ísť ďalej...

Prvá etapa bol len zlomok z toho, čo ešte malo prijsť...

Prvá etapa je úspešne za nami, teda bola ~ rozhodla som sa ju ukončiť v dobe, keď bola prvá pauza. Čo z toho vyplýva?
Pre mňa ďalšia práca s ďalším úvodom + coverom. Bude sa to volať Oxymoron, ak by sa niekto zľakol.
Tiež sa hra presunie na iný server, čo hovoríte na dicord? Prípadne mi dajte iné návrhy.
Taktiež potrebujem vedieť, kto mi tu pri hre ostáva + kto sa tu pripojí, aby som si vedela zorganizovať plány.
Amen