Ráno som sa zbudila na zvoniaci telefón. Mám strašnú opicu. Kašlala som na celý telefón a utekala do kúpeľne. Všetok môj obsah žalúdku som vyvrátila. Človek by si myslel, že mu bude lepšie. Ale kde. Hneď som si umyla zuby a tvár. Otvorila som skrinku kde som mala tabletky od bolesti hlavy. Hneď som si dala radšej dve. Pomaly som sa vrátila do izby a pozrela sa kto mi volal. Prv mi však udrel do očí čas. 15:19. Nevadí. Odblokovala som si mobil. Otec mi volal. No super. Dva razy som sa poriadne nadýchla a vytočila ho späť.

„Ahoj zlatko," povedal milo.

„Ahoj oci," odzdravila som sa mu ako slušná dcéra. Čo nie som.

"Zlatko, moje plány sa zrušili a dnes pred polnocou budem doma. Už sa neviem na teba dočkať. Chýbaš mi," povedal. Dnes? Nechcem vidieť dom. To nestihnem upratať!

"Dobre, teším sa na teba. Papa," rýchlo som ho zrušila. Hneď som bola prebudená. Zbehla som dole a keď som uvidela tú púšť až sa mi zatočilo v hlave. Ale nemyslite si, že to budem upratovať ja! Rýchlo som vytočila tetu Martincovú- to je upratovačka. Asi o 20 minút som počula zvonček. Išla som otvoriť dvere. V dverách stála pani Martincová a za ňou nejaký chlapec. Prizrela som sa blišie a uvidela som, že to je on!

„Ahoj, dúfam, že nevadí, že prišiel aj môj vnuk," pozdravila ma teta Martincová.

„Dobrý deň. Samozrejme, že nevadí," odpovedala som s falošným úsmevom. Jasné, že mi to vadilo. Ale potrebovala som to mať upratané.

„Tak, vy chodte zatiaľ na terasu aby ste mi nezavadzali," povedala teta. To nemyslí vážne! Celá namosúrená som prešla na terasu kde som si sadla do pohodlného kresla a pozerala novinky na mobile.

„Teba neučili slušnosti?" precedil cez zaťaté zuby. Ja som sa na neho otrávene a zároveň prekvapene pozrela.

„Nášteve by si sa mala venovať," snaží sa ma ponaučiť, ale ja len prekrútim očami.

„Ďalší prejav o tom, že si neslušná," pokračuje. Ten chalan ma, ale neskutočne vytáča.

„Keď sme už pri slušnosti. Zvykom je sa predstaviť," zrevala som na neho.

„Slušnosť je na návštevu nekričať!" povedal. Ten chalan ma raz dostane do hrobu. Už s nim nevydržím ani jednu sekundu. Zobrala som si mobil a pobrala na odchod.

„Hej!" zakričal na mňa. Ja som nie som pes aby som sa obracala.

„Poviem ti moje meno ak prestaneš robiť scény," zakričal. Predsa len som sa otočila. Zvedavosť ma premohla.

„Prečo by si to robil?" opýtala som sa ho otrávene.

„Lebo som zlatučký chlapček," povedal detsky a zaklipkal očami. Musí povedať, že som mala čo robiť aby som udržala kamennú tvár. Sadla som si na svoje miesto.

„Volám sa..."

Akojky,
prepáčte, že časť už dávno naozaj dávno nebola, ale bola som v tábore ako vedúca a mala som toho veľa.
Dúfam, že ste si ju užili.

Lenčiča