IVICA

Veľmi mi odľahlo keď ma Hana objala. Som rada, že som to celé zo seba dostala. Zrazu sa mi ako keby lepšie dýchalo. Usmiala som sa.

„Ehm," odkašlal si Leo. Úprimne? Bojím sa jeho reakcie. Čo ak bude negatívna? Obe sme sa na neho otočili.

„Myslím si, že s tým vieme niečo spolu spraviť. Ale budeš sa musieť naozaj snažiť a nesmieš nás sklamať. Teraz ti obaja veríme a sme ochotný ti pomôcť. A keď už tu máme takú úprimnú chvíľku aj ja sa ti chcem ospravedlniť. Tiež som sa k tebe nesprával najlepšie a hneď som ťa niekde zaškatuľkoval. Prepáč," dopovedal. Tak toto som nečakala. Bez rozmýšľania som sa mu hodila okolo krku. Bože, prečo som spravila takú koninu? Chvíľu zostal zaskočený, no po chvíli si ma pritisol ešte bližšie. Hneď sa k nám pridala aj Hana. Cítila som sa taká...šťastná a prirodzená.

„Poď sa najesť, včerajšok si celý prespala. Musíš byť hladná," povedala Hana. To som toľko spala? Budem mŕtva keď prídem domov. Zaškvŕkalo mi v bruchu. S úsmevom som si sadla za stôl a pustila sa do raňajok.

„Ukážeme ti 5 hlavných dôvodov prečo žiť tak ako by mali žiť všetci. Už aj ty tak budeš," uškrnula sa Hana.

„Teším sa," odpovedala som jej.

„Nechcem byť zlý, ale mala by si ísť domov. Otec sa o teba určite bojí," povedal opatrne Leo.

„Asi máš pravdu. Už idem a ešte raz za všetko ďakujem," povedala som a išla sa obuť. Kde mám topánky? U Petra na chate!

„Tu máš, vyskúšaj si ich," podala mi do rúk Hana jej baleríny. Sú naozaj pekné. Sadli mi ako uliate.

„Neboj vrátim ti ich. Kedy sa stretneme? Teraz sú prázdniny," skonštatovala som.

„Zajtra sa stretneme pred tvojim domom o 11. Daj mi prosím adresu," poprosil Leo. Nadiktovala som mu ju a odišla domov.

Pred našim domom boli dve policajné autá. Hups. Vybehla som pred dvere a zazvonila. Otvoril mi jeden policajt.
„Vy ste Ivica Olsen?" spýtal sa ma. Ja som prikývla a išla do obývačky. V obývačke sedel otec a na jeho kolenách nejaká pipka. Oproti nemu sedeli dvaja policajti a niečo zapisovali.

„To je vaša dcéra?" spýtal sa policajt, ktorý ma vpustil dnu. Otec sa behom sekundy postavil a držal ma v náručí.

„Je mi to ľúto, že ste tu zbytočne ale bola nezvestná 48 hodín," povedal policajtom.

„To nič. Je no naša práca. Dávajte si na ňu viac pozor. Dovidenia," dopovedal policajt a všetci odišli.

„Tak teraz si sadni mlada dáma a všetko mi vysvetli," hodil na mňa nepríjemný pohľad otec.

Ach jaj...

Ahojte:D

Veľmi sa ospravedlňujem, že časť nebola skôr (škola nepustí a musela som si opravovať známky)

Dúfam,že sa kapitolka páčila :)

Lenčiča