Po dovolaní s otcom sa jej stiahlo hrdlo. Necítila sa dobre. Chýbal jej domov. Tlak na jej hrudi sa začal zväčšovať. Aj napriek tomu, že je to tu nádherné a z celého tohto miesta srší samá pozitívna energia, nedokázala sa zbaviť pocitu, že niečo nie je v poriadku. 

Snažila sa zahnať tieto zlé myšlienky. Veľmi dobre vedela, že na to jej pomôže jedine kniha. Medzi tými šatami v kufri ju nájsť, bol celkom boj. Úsporné balenie nikdy nebolo jej silná stránka. Vždy sa našlo nejaké ak, a namiesto pár kusov oblečenia si priniesla snáď celý šatník. Kniha mala lesklý, zelený obal. Hneď jej padla do oka v kníhkupectve a po prečítaní stručného obsahu na zadnej strane vedela, že si ju jednoducho musí kúpiť. Našla ju v sekcii sci-fi, ktorú zvyčajne nevyhľadáva, avšak, žiadna z nich ju tak neoslnila ako práve táto. A to ich tam nebolo málo. Priam žiarila oproti ostatným, tmavým, čiernym obalom. 

Zatiaľ čo sa Ema začítala a prestala vnímať okolitý svet, Hannah sedela pri okne, s horúcim čajom v rukách. Bola nesmierne nadšená, keď zistila, že tu majú jej obľúbený, jablkovo škoricový. V hlave sa jej zbieralo čoraz viac myšlienok. Nemohla povedať, že sa jej tu nepáči. Práve naopak, bolo to tu čarovné. Najmä príjemné miesto na relaxovanie od toho života v meste, kde je samý smog, smrad i hluk. 

Myšlienkami sa dostala však aj ku hlavnej príčine Hanninho príchodu. Stále sa odmieta vzdať nádeje, že sa jej podarí získať si princa. Za posledné našetrené peniaze si kúpila oblečenie, kozmetiku. Dokonca bola aj u kaderníka, nech jej spraví niečo s jej svetlými, hnedými vlasmi, ktoré sa neustále vlnili. 

Čím viac dní však prešlo, tým viac si uvedomovala, že to robila skôr pre seba. Aby sa ona cítila pekne. Aby ju ostatní tak vnímali. Nie ako ženu, ale ako nádhernú ženu. Aby ju zahŕňali komplimentmi a mala okolo seba mužskú spoločnosť. Desilo ju to. Jej správanie sa začalo meniť odvtedy, keď ju bývalý priateľ zosmiešnil pred celou kaviarňou. Nikdy nezabudne na jeho ostré slová a tón, akým predniesol, že je škaredá a to nie len vo vnútri, ale aj navonok.

Odchlipla si z čaju, opäť svoj pohľad presmerovala na nádherné stromy v diaľke a vysoké, zelené kopce. Dnes majú ešte voľno, čo jej vyhovovalo. Nechcela si to priznať, no cíti mierne známky únavy. Napadlo ju, že čerstvý vzduch jej pomôže. Ema jej nevenovala vôbec žiadnu pozornosť. Asi by jej mala povedať, že niekam ide. No na druhú stranu, nie je jej mama, že jej musí oznamovať kam a s kým ide. Aj keď tento krát išla sama. Prehodila si cez seba prvú vec, čo našla na vrchu ružového kufra. Úplne to neladí k jej outfitu, ale kašle na to. Hlavne, že ju to zahreje, keď bude treba. 

Vybrala sa po schodoch, smerom k vchodovým dverám. Stále tomu nedokázala uveriť. Čakala niečo staromódne, bez televízie, obrovských sklenených okien.

 Nohy ju viedli nevedno kam. Nasledovala vydláždenú cestu v obrovskej záhrade. Nedokázala si zastaviť myšlienky. 

Pár ľudí sa jej pozdravilo, no ona im nevenovala pozornosť. Iba dvihla ruku a pokračovala ďalej.

Po pár minútach chôdze zistila, že zablúdila. Obloha naberala červenú farbu, slnko pomaly zapadalo a cítila, ako sa vzduch ochladzuje. Pre Hannah to bol nezvyk, nachádzať sa v prírode obklopená trávou, stromami i horami namiesto vysokých bytoviek, domov a najmä betónu, a asfaltu. 

Ako obuv zvolila baleríny s veľmi tenkou podrážkou. Nebol to najšťastnejší výber, keďže cesta bola vytvorená z jemných skál. Každým ďalším krokom mala pocit, že sa jej zarývajú čoraz hlbšie do chodidla. 

Našťastie už dorazila k menšiemu jazeru s dreveným mólom. Toľká krása jej na chvíľu vyrazila dych. Prvé čo ju však napadlo bolo, že Eme by sa tu páčilo viac. Pokračovala v chôdzi a usadila sa na koniec móla, nohy spúšťajúc dole. 

Ponorila sa do svojich myšlienok, snažiac sa spraviť si v hlave poriadok. Chcela ísť sem, veľmi. Lákalo ju neznámo, zarobiť si vlastné peniaze a nehádať sa s rodičmi. Všetko jej vždy zakazovali a nenechali ju robiť vlastné rozhodnutia. Po mesačnom prehováraní ju napokon pustili a ona teraz nevie, čo robiť. Sú tu ešte len pár hodín a panikári. Možno mali pravdu a ona je naozaj neschopná. 

Rýchlo pokrútila hlavu nad tým, aké myšlienky sa predierali na povrch. Prišla sem predsa aj za princom. Na to sa bude teraz sústrediť. 

Zatiaľ čo sa plne venovala prípravám ohúriť princa, niekto neznámy si k nej prisadol a skoro dostala infarkt. Nepočula ho prichádzať. Otočila k nemu hlavu, chytajúc sa rukou za srdce. Neverila vlastným očiam. Ten muž bol veľmi príťažlivý. Tmavo hnedé, krátke vlasy sa mu mierne vlnili. Jeho výrazné lícne kosti by upútali pozornosť nejednej ženy už z diaľky. Plné veľké pery srdcovitého tvaru priam nabádali k pozornosti. Nakoniec sa však zadívala do jeho modrých, avšak chladných očí. Jeho črty boli jednoznačne impozantné. 

"Nie je ti zima?" prehovoril hlbokým, hrubým hlasom. 

Nemo na neho hľadala, neschopná povedať pol slova. Neskôr si však uvedomila, ako úboho musí vyzerať. Jasné, slintá nad ním ako nejaký pes. 

"Oh, trošku ale očividne som bola príliš zamyslená, tak som si to ani neuvedomila," prehovorila tenkým hlasom, mierne zahanbená situáciou. 

"Nech sa páči, požičaj si moju mikinu," podal jej svoju čiernu, ktorú mal v ruke a pokračoval: "dúfam, že sa čoskoro stretneme a vrátiš mi ju." 

Mrkol na ňu a zvyšných dvadsať minút sedeli v úplnom tichu. Nevedela ako s ním nadviazať konverzáciu. Prvý krát začala úplne pochybovať o svojom vzhľade s tým, že sa oproti nemu cítila ako bezdomovec. 

Medzi ľuďmi bola populárna. Aspoň vo svojom meste. Vedela, že ju považujú za nádhernú ženu. Avšak jeden pohľad do jeho chladných modrých očí a ona si pripadala neschopná. Muži jej padali k nohám sami, zatiaľ čo on si držal odstup a nehovoril viac, ako bolo nutné. Sem-tam sa jej podarilo niečo vydrať z hrdla a jeho odpovede boli iba uhm, áno, aha, máš pravdu. Začala mať z toho zlý pocit. 

Všetko sebavedomie Hannah sa akoby razom vytratilo. 

"Dúfam, že sa tá mikina dostane ku mne. Mám ju veľmi rád," zdvihol kútiky jeho dokonalých pier a venoval jej široký úsmev. 

Nestihla odpovedať a už bol na konci móla. Až v tej chvíli si uvedomila, aký musí byť vysoký. Z diaľky to vyzeralo, že má najmenej meter deväťdesiatpäť. Začala sa dvíhať aj ona, keďže mala pred sebou dlhú cestu naspäť a obloha pomaly začala černieť. Bála sa ísť v úplnej tme. 

Už sa chystala odbočiť na cestu, ktorou prišla no začula dva hlasy. Jeden patril nepochybne tomu neznámemu príťažlivému mužovi a druhý zrejme Xavierovi. Nedokázala ho stopercentne rozpoznať, keďže boli dosť ďaleko a Xaviera mala možnosť počuť len chvíľku.

"Musíme ísť, Princ Alex," presne v tom momente, ako začula tieto slová, skoro omdlela. 

Trvalo jej, kým to spracovala. Po celý ten čas pri nej sedel sám princ a ona o tom ani nevedela. Všetky jej plány, ktoré si pred tým v hlave vytvárala sú zbytočné. Určite spravila zlý dojem a už si to nevyžehlí. Začala na seba nadávať a vybrala sa späť k Eme. Určite jej nebude veriť, keď jej všetko vyrozpráva. Srdce Hannah búšilo ako o život. Mesiac príprav a všetko takto pokaziť. 

Potom jej však došla jedna skutočnosť. Princ je veľmi príťažlivý chlap. A ona ho musí získať pre seba, nech sa deje čokoľvek. Pretože čo si ona zaumieni, to aj dosiahne. Najmä, ak sa jedná o chlapa.