Slabší vetrík jej rozstrapatil dlhšie, tmavo hnedé vlasy len čo vystúpila z čiernej limuzíny, s lesklou metalízou. Uchvátená tým, čo naozaj vidí, sa obzerala po krajine. Z diaľky jemne vnímala hlas Hannah, ktorá sa zoznamovala s kráľom i kráľovnou. Ju však zaujímali jedine nádherné červené stromy, čo sa podobali listami na Javor. 

Týčili sa okolo hradu, zapĺňali skoro celý kopec. Dodávalo to miestu krásnu, čarovnú atmosféru. Vydala sa vpred po chodníku, aj keď netušila kam ju zavedie, zabúdajúc, že sa zachovala úplne hlúpo. Ako sa po chvíli ukázalo, cestička viedla do útrob obrovskej záhrady. Nachádzali sa tam kríky, pár fontán so sochami levov, mačiek a iných zvierat. Najviac ju však zaujala tá, čo sa podobala tým modernejším, na ktoré je ona zvyknutá. Slnko zohrievalo jej bledšiu pokožku. Nedalo sa povedať, že je horúco, no rozhodne bolo vyše dvadsaťosem stupňov. Zatúžila vbehnúť do tej vody a nechať sa celá pokropiť. 

Ani si neuvedomila a už si strkala prsty do úst, aby si mohla obhrýzať nechty, čo patrilo k jej zlozvykom. Praktizovala to vždy pri nervozite, alebo rozmýšľaní. Akonáhle si to všimla, zahriakla sa a predsa len sa rozbehla do stredu fontány. Kvapky dopadali na jej celé telo, postupne zmáčali jej čierno-zlaté šaty a priliehali k jej telu. Bláznila sa, rozhadzovala rukami, krúžila okolo trysiek, z ktorých striekala voda a cítila sa najlepšie, ako sa len dalo. 

Z pohľadu iných, vyzerala ako malé dieťa, ktoré nepúšťajú von hrať. Také, ktoré sa dokáže radovať aj z úplnej maličkosti. 

„A toto je moja kamarátka Ema,"  ukázala na ňu prstom Hannah a pokračovala, „ospravedlňujem sa za ňu, neviem čo to do nej vošlo. Aj keď je pravda, že toľko šťastia z nej nesršalo veľmi dlho." 

Hodila ešte raz na kráľa a kráľovnú ospravedlňujúci pohľad a zatiaľ čo si oni užívali pohľad na rozbláznenú Emu, ona sa utápala v myšlienkach, kde sa môže nachádzať princ. Myslela si totiž, že ich príde privítať aj on. Dúfala v to. Úsmev sa vytratil z jej pier a v očiach mala jasne badateľné sklamanie. To si všimla Ema, ktorá zavadila pohľadom priamo na ňu. Hneď ako uvidela, že na ňu všetci hľadia, pochopila o čo sa vlastne jedná a prečo je stredobodom pozornosti.

Cítila sa veľmi trápne. Pred sebou má kráľa i kráľovnú a ona utiekla do záhrady sa hrať ako malé dieťa a pobehovala naokolo. Celá mokrá, našťastie bez topánok, keďže tie si zrejme vyzula pred tým, než vbehla do fontány. 

„Och, vaše veličenstvo, veľmi sa ospravedlňujem," začala, no nedokončila lebo pohľadom blúdila po zemi, kde asi mohla nechať svoju obuv. 

„Slečna, hľadáte toto?" ozvali sa naraz, každý držiaci jednu topánku. 

Ema sa iba zapýrila a pridala si ďalší trápny zážitok do svojho života. Takto si vážne nepredstavovala jej prvé stretnutie s kráľovskou rodinou. Na tvári jej utkvel smutný výraz, čo si kráľovná hneď všimla a zahlásila: „keby máme menej rokov, tak sa aj rozutekáme, obaja inam a nedali by sme ti ich, pokiaľ si ich nezoberieš späť. Žiaľ, vek nám to už nedovolí. A náš syn je tiež na takéto starý. Samozrejme, ten sa niekde túla ešte k tomu."
  

Následne sa všetci traja hrdelne zasmiali a z Emy opadla nervozita, ktorú posledné minúty začala pociťovať.

Hannah, sa cítila veľmi trápne, keďže nevedela, ako prispieť do tejto konverzácie. Ona sa snažila zo všetkých síl nejak oslniť kráľa i kráľovnú, čítala si na internete ako sa k ním správne chovať. A všetko vyšlo navnivoč. Ema si ich získala svojim detským správaním a usmievali sa od ucha k uchu, behom pár sekúnd. 

Zatiahla sa do ústrania, nepočúvala o čom sa s nimi Ema rozpráva. Nezaujímalo ju to. Prišla si úplne úbohá, a keď si spomenie ako sa im ešte pred chvíľou klaňala. Čakala len, kým sa konečne rozhodnú ukázať im ich bývanie na nasledujúce mesiace, ktoré tu strávia. Nič sa však nedialo. Stáli na mieste, sem tam ukázali na niečo v blízkosti, rozprávali sa a smiali. Začalo ju to vytáčať. 

Ema si užívala čoraz viac ich prítomnosť. Boli to síce starší, no zároveň milí a šťastní ľudia. Za tak krátky čas jej stihli vyrozprávať a niečo aj poukazovať, ako kráľovstvo vybudovali. Zaujímalo ju však, ako je možné, že si to ako jediný štát na planéte udržali. 

Nevie, čo ju to napadlo ale obzrela sa na Hannah. Z jej výrazu tváre vyčítala nudu a taktiež únavu. Tak sa rozhodla si to odložiť na neskôr a čo najviac zdvorilo sa spýtať, či im ukážu, kde budú spávať.

„Veľmi sa mi s vami dobre rozpráva a je mi ľúto to teraz prerušiť, avšak s kamarátkou sme po tej náročnej ceste unavené. Nebude vám vadiť, ak sa vydáme do svojich izieb?" Nezabudla si pomedzi to zívnuť, aby preukázala, že je to pravda.

„Samozrejme srdiečko, poďte, odprevadíme vás," zatiahla smutnejším hlasom, no z jej pohľadu sršalo pochopenie. 

A tak ich viedli popri hrade, pomedzi záhrady do menšej veže, ktorá sa však nijak nespájala s hradom. Bolo to úplne oddelené. 

Páčilo sa jej to, no začala byť čoraz viac zvedavá, ako vyzerá hrad zvnútra. Predsa len, je rok dvetisíc osemnásť, v móde sú úplné iné veci ako kedysi. A možno si práve chceli zachovať ten starší vzhľad. Nechá sa prekvapiť. 

Veža vyzerala prekvapivo, ako nedávno dostavaná. Exteriér v nej vzbudil dobrý dojem už zo začiatku. Aj okolie bolo úžasné. Všetko perfektne upravené, cestička, ktorá viedla k dverám presne zahladená. Príjemne sa po nej chodilo, aj keď bola očividne zo starších plochých kameňov. 

Na veži sa nachádzali moderné, sklenené okná, nie ako tie z filmov a obrázkov na internete. Pripomenulo jej to domov. A jej otca, ktorému zabudla zavolať. Určite ju roztrhne ako hada. Počká však, až kým jej nepridelia izbu. Buchla sa hlasno po čele, na čo sa všetci otočili a hľadeli na ňu s nechápavými pohľadmi. 

Ona sa zaoberala hraním vo fontáne a na svoju batožinu ani nepomyslela! Zahriakla sa v myšlienok, no keď sa pozrela na Hannah, ona taktiež žiadne kufre so sebou neťahala. 

„Prepáčte, ja len, úplne som zabudla na naše veci, čo sme mali v aute," povedala a pohľadom skúmala pre istotu okolie.

Slova sa ujal kráľ a hrubším, mierne chrapľavým hlasom povedal: „o vašu batožinu sa už dávno postaral Xavier s Adamom, neboj sa. Všetky veci vás už čakajú hore, vo vašej izbe."

Úľavou si vydýchla a naznačila, že môžu pokračovať. Akonáhle sa dostali k vysokým, taktiež viac menej skleneným dverám, Hannah pridala do kroku a otvorila ich ako prvá. Ukázala ich veličenstvu, aby vošli dnu. Dúfala, že toto gesto na nich aspoň trošku zapôsobí a nebudú paf len z Emy. Ako rýchlo sa jej poďakovali, tak sa aj rozlúčili. Povedali im iba číslo poschodia a izby. Následne sa vyparili. 

Hannah a Ema nevedeli čo skôr. Bolo to nádherné. Obrovská hala s honosným lustrom nesmela chýbať. Na pravo sa nachádzala očividne spoločenská miestnosť, s televízorom, stolíkom, drevenými skriňami. Napriek tomu, že to bolo pomerne dosť moderne zrealizované, podarilo sa im zachovať starší nábytok a tú atmosféru. 

Na ľavo sa rozprestierala jedáleň a za tým kuchyňa. Pôsobilo to veľmi útulne. Ema sa nezaoberala však detailami, chytila svoju kamarátku za ruku a utekala mramorovými schodmi hore na piate poschodie. 

Musela zavolať otcovi a to čo najskôr. Dostali sa na niečo ako medzi poschodie, kde sa nachádzali troje dvere. Na jedných bolo napísané kúpeľňa, čo značilo, že to ich izba nebude. 

Zatlačila teda svoju kamarátku do dverí s číslom sto osem. Zahliadla svoje veci pri jeden z manželských postelí, blízko pri okne a bez rozmýšľania sa na ňu hodila. Vybrala si z tašky telefón a vytáčala otcove číslo, dúfajúc, že ju nepošle hneď domov. Nesplnila totiž jedinú požiadavku, ktorú od nej vyžadoval. Keď započula pípanie, čo znamenalo, že už zvoní, zľakla sa a začala si od nervozity obhrýzať nechty. 

Upokojila sa až vtedy, keď sa z druhej strany ozval rozospatý, starší, chrapľavý hlas.