Tak veľmi sa chcela vymaniť zo stereotypu svojho života. Snívala o tom dlhé mesiace. Plánovala si všetko, držala sa aj falošných nádejí, aj keď vedela, že to tak skoro nepôjde. Avšak, teraz, keď to má na dosah ruky, bojí sa. Je vystrašená. Netuší, ako to celé bude prebiehať. 

Celý tento nápad vznikol prirýchlo. Hannah v jeden deň vtrhla do domu s tým, že im našla brigádu. Vysvetlila jej o čo sa jedná. Emma mala z toho naozaj zvláštny pocit, napokon po týždni však súhlasila. Čo by to bola za kamarátku, keby ju v tom nechá samú? Veľmi dobre pozná priateľkinu tvrdohlavosť a najmä to, že ak si niečo zaumieni, niet pomoci. Jej otec tým nebol vôbec nadšený. Vychovával ju, videl ju dospievať. Bol na jej maturitách. Nikdy neboli od seba odlúčení viac ako mesiac. Teraz to majú byť však rovno štyri. 

Nedokázal sa zbaviť myšlienky, že je to podvod a im sa niečo stane. V momente, keď však videl jej odhodlanie a tie iskričky v očiach, nemohol povedať nie. Je už dospelá, môže si robiť čo chce. Taktiež dosť tvrdohlavá na to, aby si aj napriek jeho nesúhlasu urobila to, čo ona považuje za správne. 

Keď sa však dostali na letisko, radosť z nej opadla. Videl tú neistotu. Všímal si aj tú prehnanú gestikuláciu. Robila to vždy, keď bola nervózna. Vedel však, že to zvládne. Zvládnu. Pred odchodom jej ešte vlepil veľkú pusu na čelo a nezabudol popriať šťastnú cestu. Začínal mať však pocit, že je nervóznejší ako ona. Stále si nahováral, že to bude v poriadku a obidve budú zdravé. Rodičia Hannah s tým nápadom súhlasili bez dlhšieho uvažovania. Boli radi, že konečne našla odhodlanie zarobiť si vlastné peniaze a nemíňať neustále len tie ich.

Hannah v lietadle nerozmýšľala nad ničím iným, len nad princom. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa rozhodla ísť na brigádu. Nešlo jej ani tak o peniaze. Tých mali vždy dosť. Vďaka tým myšlienkam sa dokázala upokojiť a nestresovať, ako ona zvykne.  Napokon aj zaspala. 

Emma sa neustále vrtela, necítila sa pohodlne. Let mal trvať len tri hodiny, aj napriek tomu si však vzala so sebou knihu. Akoby vedela, že nezaspí. Zadívala sa von oknom, rozmýšľajúc, aké to tam asi bude. Chvalabohu sa im podarilo zaistiť dobré miesta, aj keď let bol skoro vypredaný. 

Na letisku ich čakali pomerne vysokí muži, v oblekoch. Musela uznať, že poniektorí boli veľmi pekní. Väčšina sa aj podobala, svetlé, nagélované vlasy učesané dozadu, v očiach neprítomný výraz. Hannah k nim pribehla, začala kričať, že to sme my, koho vlastne hľadajú. Po pár minútach, keď to vzdala a prestala im mávať pred očami, sa jeden z nich pohol smerom ku Eme a prehovoril. 

„Ak sa nemýlim, vy musíte byť Emma. Veľmi ma teší. Odvezieme vás na zámok," mierne sa uškrnula a on zjavne pochopil prečo. Venoval jej mierny úsmev.

Hannah sa celá červená od hnevu postavila zo zeme, oprášila si zadok a vybrala sa k nemu. 

„Mňa ste úplne odignorovali a s ňou sa rozprávate?" nenechala ho ani otvoriť ústa a už rozhorčene rozprávala zas, "toto je vrchol naozaj," nezabudla si ešte odfrknúť. 

„Nasledujte ma," nevenoval jej žiadnu pozornosť, čo ju rozčúlilo ešte viac. 

Emma sa stiahla do úzadia a pozorovala jej kamarátku naberať čoraz červenší odtieň v tvári. Nenávidela byť ignorovaná. Majú podobný vkus na chlapov, čiže si bola istá, že ju to ranilo ešte viac. Iste uvažovala nad tým, že každý z nich je poriadny kus. Dalo by sa povedať, že týmto podkopali jej ego. 

Bola tak zabraná do svojich myšlienok, až si neuvedomila, že už sedia v modernej limuzíne a akurát im nakladajú batožinu do kufra. Dvaja muži sedeli pri nich, jeden šoféroval a ďalší sedel na mieste spolujazdca. Aj napriek tomu, že vyzerali drsne, prišlo jej to celé vtipné. Nebola zvyknutá na takúto prehnanú ochranu a najmä toľko ľudí po jej boku.

Nervozitu sa snažila zahnať do úzadia. Tento krát sa však vyspala cestou ona. Nechápala, ako sa jej to podarilo prespať celé dve hodiny cesty. Zvyčajne si rada obzerá krajinu okolo seba. Hannah na ňu stále neprehovorila. Očividne sa urazila aj na ňu, kvôli tomu, čo sa stalo na letisku. Celkom si však na to zvykla. V myšlienkach sa  začala zaoberať touto zvláštnou, no zároveň pre ňu veľmi zaujímavou krajinou.

Ako jediný štát na planéte si zachoval kráľovskú podobu vládnutia. Nevedela určiť, či je to dobre alebo nie. Obdivovala okolité prostredie z okna rozmýšľajúc, aké by to bolo žiť tu. Vedieť, že o všetkom rozhoduje kráľ i kráľovná. V iných republikách  je na čele prezident, ktorý však slúži len na reprezentovanie krajiny. Moc má v rukách vláda, ktorú si volia ľudia. Tu sa musia uspokojiť s tým, kto príde na trón. Nemajú na výber.

Všade sa nachádzali hory, sem-tam polia, dokonca aj honosné záhrady s fontánami. Všetko žiarilo zeleňou. Žiadne zbytočné schátrané domy, parky. Nevšimla si ani komplikované cesty, obchvaty, kruhové objazdy na ktoré bola zvyknutá. Najviac ju však prekvapilo, keď obiehali kone, ktoré za sebou ťahali koč. 

Pripadalo jej to všetko tak neuveriteľné. Mala pocit, že sa ocitla v knihe a vrátila o pár storočí späť. Bola veľmi uchvátená tým, čo mohla spozorovať za tú malú chvíľu. 

Otočila sa smerom ku svojej kamarátke. Tiež skúmala okolie z okna, no nedokázala z nej vyčítať žiadny náznak emócii. Tvár jej zdobila kamenná tvár. Ešte šťastie, že tu nemajú zrkadlo. Keby sa bola videla, začne panikáriť. Mejkap jej zliezol z tváre, zvyčajne upravené obočie teraz bolo namaľované len niekde. Zatiaľ čo Ema, si na seba nedala nič. Miluje líčenie, no neprišlo jej to ako vhodná príležitosť sa výrazne skrášľovať. 

„O chvíľu sme na mieste," oznámil jeden z mužov, ktorý sedel vzadu pri nich.

„Máte aj nejaké mená?" spýtala sa ich nezdvorilo Ema. Uvedomila si však, že to vyznelo trochu hrubo.

„Ja som Simon, toto je Jack," ukázal na muža vedľa seba, následne pokračoval, „šofér sa volá Adam a ten, čo je na mieste spolujazdca je Xavier." 

Všetci sa pozdravili a tento krát sa slova ujala Hannah. 

„Veľmi nás teší," zahlásila tenším hlasom, aký normálne má.

Očividne sa už upokojila, keďže na tvári sa jej črtal žiarivý úsmev. Zvýrazňovalo jej to plnšie líčka. 

Za celú dobu sa ony dve nerozprávali. Očividne ani jedna nemala v pláne sa prihovoriť tej druhej, tak iba neprítomne hľadeli opäť z okien. Ochrankári si medzi tým vybavovali svoje povinnosti. Neustále niekomu telefonovali a informovali ich o tom, kde sa nachádzajú alebo len prikyvovali. 

Obidve však zbystreli pozornosť, keď Jack prehovoril jeho hrubším hlasom: „Kráľ i kráľovná vás čakajú pred vstupnou bránou. Chcú vás privítať a trošku vás zoznámiť s prostredím." 

Pozreli sa na seba s prekvapivým výrazom v tvári. Nečakali, že ich privítajú tak skoro. Mysleli si totiž, že ich strčia niekam do nejakej diery v zámku len čo prídu. 

„Nebojte sa, sú veľmi milí a taktiež chápaví. Cestovali ste dlhú dobu, dnes ešte pracovať nebudete," ozval sa spredu Adam. Emme sa zdal zo všetkých najpríťažlivejší a najmilší. Svetlé hnedé vlasy, modré oči, ktoré skvelo kontrastovali s chudšou tvárou, vďaka čomu mal zvýraznené lícne kosti. Ostatní boli viac svalnatí. 

Zatiaľ čo sa Emma zaoberala Adamom a chlapmi, Hannah celá natešená nevedela vydržať, kým dorazia. Dúfala, že na nich bude čakať aj princ a ona bude mať tú česť ho spoznať. 

V Emme sa búril strach, prekvapenie i radosť zároveň. Nevedela totiž, ako sa správať. Ešte nikdy nemala možnosť rozprávať sa alebo stretnúť s kráľovskou rodinou. Vystrašila sa, že niečo pokazí a nebude sa im pozdávať. Môžu ju predsa kedykoľvek poslať domov. Z myšlienok ju však vytrhol opäť Jackov hrubý hlas, ktorý tento krát oznámil, že sú na mieste.