5.

Jedného rána som len s ťažkosťou otvoril oči. Ležal som na studenej zemi pod lavičkou. Zrejme som z nej spadol. Nevedel som. Líhal som si na ňu v noci, alebo som nezvládol už ani to?
Bol som kdesi uprostred parku a len sa tam tak klepal medzi špakmi, keď sa predo mnou objavil pár čiernych tenisiek s fialovími šnúrkami. Tie boty ma aj napriek môjmu stavu okamžite upútali. Nemohol som od nich odtrhnúť pohľad. Triasli sa tak tie topánky, alebo ja?

Osoba stojaca predo mnou si čupla. S trupom pricapeným na kolenách, sklonila svoju hlavu a s akýmsi pohľadom plným sklamania, smútku, alebo čoho to vlastne, sa na mňa zadívala.

Nebudem sa hrať na drsného. Rozplakal som sa. Na moju tvár zmáčanú sopľom, slinami a slzami, sa lepili tie špaky ležiace podo mnou a ja som len zatvoril oči, ako keby som ju tým mohol odohnať.

Laura. Bola tam.