Na druhý deň dala Aaralyn Edgarovi formálne povolenie na vykonávanie rozhodnutí v jej mene počas jej neprítomnosti.

„Ak by sa dialo čokoľvek vážne, pošli za mnou Osmičku. Ten ma bude vedieť nájsť," zopakovala mu už vari po tretíkrát.

„Samozrejme. Nebojte sa o všetko sa tu postarám," uisťoval ju Edgar, keď jej podával formulár so žiadosťou o pas. „Všetko je vyplnené, keď dorazíte na hranicu sveta živých len ich predložte."

Aaralyn si ho od neho vzala a rýchlo po formulári prebehla pohľadom. „Kde sú tie časy, keď podobné hlúposti neboli potrebné." Povzdychla si a formulár na jej dlani sa rozplynul.

Edgar ju vyprevadil až na koniec Mesta Zabudnutých.

„Príjemnú cestu," prehovoril a zdvorilo sa jej pri tom uklonil.

Aaralyn už takmer vykročila no znova sa k nemu otočila. „Ak by si to nezvládal..." začala, no Edgar jej skočil do reči. „Tak pre vás pošlem Osmičku."

Počujúc to si Aaralyn povzdychla. Nemyslela si, že opustiť mesto bude pre ňu tak ťažké. Stojac na jeho prahu ju náhle zachvátil zvláštny pocit úzkosti, ktorý by pred nikým iným nepriznala.

No poďme uuuuž ty strachopud.

Ozvala sa Flash načo Aaralyn otrávene prevrátila očami.

„Opováž sa vystrájať, keď budeme medzi smrteľníkmi!" zahriakla ju, načo sa Flash rozchichotala. A čo mi urobíš? Zbiješ ma? Nie si v pozícii na rozkazovanie moja drahá.

Aaralyn zatla ruky v päsť. Mala pocit, že ju ten nápor hnevu z vlastnej bezmocnosti zadusí. Potom však pomaly vydýchla až kým nemala pocit, že úplne vyprázdnila svoje pľúca a zmieriac sa s vlastným osudom sa bez ďalších slov vydala na cestu.

Oficiálny priechod do sveta smrteľníkov sa nachádzal v prístave, ktorý sa rozprestieral okolo rieky, pretínajúcej svet živých a svet mŕtvych. Už z diaľky bolo vidno ako sa jej čierna masa vody mocne vlní a nadvihuje tak zopár drevených lodiek uviazaných k mólu. Tie slúžili väčšinou ako dopravný prostriedok pre smrtky a nízkych démonov, ktorí nemali dosť vlastnej energie na to, aby sa do sveta živých premiestnili sami. Trochu ďalej od móla stál kontrolný stánok, ktorý bol pre Aaralyn spolu s ďalšími malými budovami čupiacimi sa na brehu rieky novinkou. Vyrástli tam až po tom, čo sa vstup do sveta smrteľníkov začal regulovať. K stánku viedol dlhý rad, cestujúcich čakajúcich na to, kým im bude pridelené miesto na loďke.

Aaralyn rad obišla a vydala sa k nízkej jednoposchodovej budove, ktorá mala byť registračným úradom.

Jej vnútro bolo jednoduché, čisté a sterilne biele. Na konci haly boli tri okienka. Dve z nich boli obsadené a tak sa Aaralyn vybrala úplne napravo k poslednému voľnému. Nízky démon, sediaci za priehľadným sklom, nevyzeral byť jej návštevou veľmi potešený.

„Ako poslúžim?" opýtal sa jej namiesto pozdravu unudeným hlasom.

Aaralyn k nemu bez slova posunula vyplnený formulár. Nízky démon si ho letmo prečítal a jeho oči znova padli na jej masku.

„Lady Aaralyn," prehovoril zatiaľ čo ju pozoroval s bezvýraznou tvárou. „Nemôžte si to dať dole?" povedal po chvíli a rukou si zamával pred tvárou naznačujúc tak masku.

„Nie," odpovedala Aaralyn, načo si démon povzdychol a oprel sa hlavou o stoličku akoby sa mu chcelo z vlastnej práce plakať.

„Ako vás mám bez toho identifikovať?" opýtal sa napoly zavíjajúc.

„Viete ako vyzerá Lady Aralyn?" oponovala mu Aaralyn s rukami založenými na hrudi. Nízky démon sa na chvíľu zamyslel no nakoniec pokrútil hlavou.

„Tak ako ma chcete identifikovať?" Aaralynin hlas znel posmešne.

Dobrá otázka. Uchechtla sa Flash.

Zdalo sa, že démon jej na to chce niečo povedať. Niekoľkokrát otvoril ústa, no napokon ich zavrel a mávol rukou.

„Každý si tu robí čo sa mu zachce. Ako mám v takom prostredí vykonávať dobrú prácu? A keď sa niečo stane, budem za to zodpovedný ja. Ako inak! Ale prečo nie. Nech sa páči. Načo som vlastne tu?" hundral si popod nos, zatiaľ čo nahnevane búchal razítkom o papiere.

„Kde máte telo?" opýtal sa po chvíli s odutými lícami a keď videl ako Aaralyn nechápavo naklonila hlavu znova si povzdychol.

„Vezmite si tento papier a choďte si vedľa zaobstarať ľudskú podobu. Keď ju zaregistrujete, vráťte sa sem aj s dokladom." Len čo to dopovedal otočil sa jej na stoličke chrbtom akoby ich diskusia skončila. Aaralyn tam chvíľu len tak stála a spracovávala čo jej povedal.

„Prečo to všetko tak veľmi komplikujú?" povzdychla si.

Veru. Takto sa do sveta smrteľníkov dostaneme tak o tri dni.

Flash znela rovnako otrávene ako sa Aaralyn cítila.

Znova teda vyšla von na ulicu a po chvíli blúdenia našla čosi čo pôsobilo ako obchod. Vo výklade stáli tri ľudské podoby. Vyzerali ako figuríny. Dve z nich boli ženské a jedna mužská. Stáli tam meravo a upierali svoje prázdne pohľady kdesi do diaľky. Aaralyn si ich skúmavo prezrela. Boli až neskutočné totožné s ľudským telom no duše v jej meste vyzerali predsa len o čosi inak. O čosi menej dokonalo.

Mierne ostýchavo vošla dovnútra obchodu, kde na ňu takmer skočila predavačka.

„Hľadáte nové telo? Máme novú kolekciu," zvolala a už ju ťahala kdesi dozadu predajne. „Tieto dni je hitom vyčesané husté obočie, ľahko začervenané líca, bezchybná pleť, ostré črty tváre. Na forme tela už až tak nezáleží. Preferovaným však aj naďalej ostáva štíhle telo s plnými krivkami a dlhými nohami. Záleží od toho, do akej časti sveta smrteľníkov sa chystáte."

Aaralyn nemala slov. Nemo si prezerala vystavené podoby smrteľníčok.

„Alebo preferujete mužskú podobu?" opýtala sa predavačka, ktorá očividne nezvládla byť ani minútu ticho.

„Prečo vyzerajú všetky rovnako?" pošepla Aaralyn ako v tranze. Vždy závidela smrteľníkom a nízkym démonom to, že na rozdiel od démonov sú všetci odlišní. Majú rôzne tvary tela, rôzne výšky, farbu vlasov, pokožky i očí. Aj keď boli niektorí démoni vo všeobecnosti viac príťažliví ako iní, všetci zdieľali rovnaké vlastnosti, pre ľudí neprirodzene štíhlu postavu s dlhými končatinami, dokonalú bledú pokožku, nudne čierne oči a čierne vlasy. Ľudia boli oveľa zaujímavejší. Niektorí mali dokonca pehy alebo rôzne druhy znamienok či vrásky. Telá v obchode všetko toto mali, no aj tak sa na seba svojím spôsobom podobali. Mohla za to dokonalosť ktorá z nich vyžarovala a robila ich tak vzorkou toho, ako najpríťažlivejšie dokážu smrteľníci vyzerať.

„Prosím?" opýtala sa jej nechápavo predavačka.

„Em viete... sú až príliš pekné. Vyzerajú až nadľudsky." Vysvetlila Aaralyn, no predavačka sa len zasmiala, akoby jej práve povedala veľmi dobrý vtip.

„Toto je súčasný ideál krásy. Niektorí smrteľníci preto dokonca podstupujú plastické operácie, berú lieky na chudnutie alebo kvôli takejto pleti pravidelne navštevujú rôzne skrášľovacie salóny. Viete čo by oni dali za to, aby mali rovnakú možnosť výberu?"

„Nudné," povzdychla si Aaralyn a keď sa predavačka chystala znova začať rozprávať, otočila sa jej chrbtom a začala sa prechádzať po obchode. Obchádzala pri tom všetky ženské telá s tmavými vlasmi a tmavými očami. Až príliš jej pripomínali vzhľad démona. Páčili sa jej predovšetkým telá ktoré mali rôzne odtiene tmavej pokožky, rôzne farby očí či hrdzavé vlasy. Pôsobili pre ňu oveľa zaujímavejšie.

„Vezmem toto," prehovorila nakoniec a hlavou kývla na vystavené telo mladého dievčaťa. Jej vlasy sa nedali nazvať ani ryšavé ani blond. Bolo to jednoducho čosi medzi tým. Oči mala zvláštne sivé so zábleskmi zelenej a nos jej zdobili pehy. Aj ona vyzerala ako dokonalá bábika s dlhými svetlými mihalnicami, ktoré takmer nebolo vidieť.

„Samozrejme!" zvolala natešene predavačka a v úklone k nej natiahla ruku.

Aaralyn ľahko vytočila dlaň, na ktorej sa objavilo niekoľko čiernych perál a podala ich predavačke. Všimnúc si, že dostala zaplatené o čosi viac ako mala sa jej predavačka niekoľkokrát s úsmevom od ucha k uchu uklonila.

„Nech sa páči. Nech sa páči," hovorila horlivo ukazujúc pri tom na telo dievčaťa. No Aaralyn nechápala, čo s ním má urobiť.

Super. Veľká, mocná a strašidelná Lady Aaralyn, ktorá si len tak rozhadzuje peniaze akoby sa v nich mohla každý deň kúpať, bude teraz vyzerať ako úplne nemehlo.

Odfrkla si Flash.

„Len sa ho dotknite a po registrácii sa vám vo svete ľudí aktivuje samo. Pripomínam vám že toto telo je len maska a nemá skutočné funkcie smrteľného tela. Ak sa teda budete chcieť hneď vrátiť späť budete si musieť nechať vyrobiť jeho staršiu verziu," vysvetlila jej predavačka a Aaralyn namiesto odpovede len natiahla prst k ruke tela dievčaťa. Len čo sa jej jemne dotkla, telo mierne zažiarilo a zmizlo, akoby sa jej ukrylo do rukáva šiat.

„Tu sú dokumenty potrebné na jeho registráciu. Poprosím vás o vašu pečať. Tu a tu," pokračovala predavačka ďalej ďobajúc pri tom prstom do papierov, ktoré odkiaľsi vytiahla. Aaralyn každý jeden starostlivo opečiatkovala svojou pečaťou, a vybrala sa naspäť k démonovi za okienkom, ktorý jej pre zmenu tentoraz nevenoval ani pohľad. Keď mu podala všetky potrebné dokumenty, iba ich s nahnevanou tvárou potichu popodpisoval. Prehovoril na ňu až keď potreboval jej pečať.

„Tu mi opečiatkujte, že ste boli poučená o troch základných zákonoch. Nesmiete smrteľníka zabiť alebo posadnúť a takisto sa nesmú smrteľníci dozvedieť o našej existencii. Víza vám platia na desať dní," povedal monotónne, keď mu na papier vtisla pečať a len čo jej takmer hodil to, čo malo byť pasom, teatrálne pred ňou zabuchol svoje okienko.

„Drzáň!" zagánila naňho Aaralyn, načo sa Flash rozchichotala.

Desať dní... takže vo svete smrteľníkov môžeme stráviť až desať rokov? Opýtala sa s neskrývaným nadšením.

„Snáď to bude stačiť. Už teraz sa chcem vrátiť domov," zahundrala mrzuto Aaralyn a s polkruhovým otočením sa premiestnila do sveta živých.