Moja hlava čochvíľa exploduje. Stratila som pojem o všetkom navôkol seba. Nemám to najmenšie poňatie, kde sa nachádzam, no jedinou zárukou je, že s pribúdajúcim časom som si čoraz istejšia tým, že z toho zošaliem. Obhliadam sa za seba a cítim na svojom chrbte niečí pohľad, ktorý sa mi doň priam zabodáva. Nie je mi to príjemné. Skontrolujem si to, lenže priestor za mnou je prázdny a bez živej duše. V tomto nekonečnom priestore sa nachádzam sama. Aj napriek tomu som však presvedčená o tom, že som sledovaná.

Zrodila sa vo mne paranoja. Kráčam opatrne a dávam si pozor na to, čo stúpnem, aby som nevyvolala ďalšie neželané zvuky. Orientujem sa poslepiačky. Kráčam rovno nevediac, čo na mňa čaká za rohom. Netuším prečo, ale niečo ma núti nepoľavovať a pokračovať v ceste naprieč týmto neznámym územím, na ktoré som sa bohvieako dostala.

No chodidlách pocítim mierny chlad a ostré pichnutie. Skontrolujem si stav svojich nôh a uvedomím si, že som úplne bosá. Nadvihnem si nohu vyššie k očiam a prejdem si prstom po päte, pretože odtiaľ vychádza tá bolesť najintenzívnejšie. Rozrezala som si ju a teraz to štípe. Nemôžem strácať čas. Položím ju opäť na zem, ale dávam si pozor, aby som na ňu nestúpala a krívajúc mierim k ďalšej odbočke.

Mám na sebe oblečenú dlhú bielu košeľu nadrozmernej veľkosti. Doslovne na mne pláva a vôbec nie je pri tomto chlade nápomocná. Tenká látka, z ktorej je táto košeľa pripomínajúca vrece vyrobená, totižto neprináša môjmu telu žiadnu ochranu pred mrazom. To som mohla byť pokojne aj nahá. Dezorientovane sa opieram o múr a pokračujem v chôdzi.

„Len pokračuj!" našepkáva mi hlas a ja sa strhnem. Otočím sa zistiť, komu ten hlas patrí. Nikde nikoho. Toto nebola iba predstava. Tie hlasy nie sú v mojej hlave! Som si na sto percent istá, že ten hlas patril chlapovi, a ten stál tesne za mnou, tak ako je možné, že ho niet? Rozplynul sa do ovzdušia. Vytratil sa. Prečo ho nevidím?

Drobné zimomriavky obsypávajú kožu na každej časti môjho tela. Som vystrašená na smrť. Želám si vyslobodiť sa z tohto mrazivého pekla. Blúdim bezcieľne v kruhoch a moje nohy sa ma snažia niekam doviesť, lenže ja netuším, kam mám ísť. Ťahá ma to dopredu. Je to ako nejaká neviditeľná niť, ktorá ma vábi k sebe proti mojej vôli a ja nemám silu namietať. Nedokážem sa brániť. Vo svojich rukách má povrázok od mojej marionety, ktorá splní akýkoľvek z jej pokynov.

Pochopila som, že nemá cenu sa vzpierať. Zvíťazí nado mnou, nech sa budem akokoľvek snažiť. Iba čo sa viac vyčerpám a ublížim si. Nejakým spôsobom to navodzuje námesačnosť, až na to, že ja som pri vedomí a nebdiem. Alebo je toto celé iba skreslená realita odohrávajúca sa v mojom spánkovom podvedomí? Stratila som prehľad. Pamätám si na tie preteky so svetlom. Ešte pred niekoľkými minútami som bola v tej aréne a z ničoho nič som sa ocitla tu. Či nie? Trvá toto moje blúdenie už dlhšie?

Sivé múry sú zarastené zeleným papradím a na mramorových dlaždiciach je rozsypaná hlina, ktorej zatuchnutosť ma núti k dráždivej reakcii s kašľaním. Prehnem sa v páse, aby som nabrala dych a na chvíľu si oddýchla, a keď si priložím dlaň k ústam pri ďalšom zakašľaní, rubínová červeň dopadá po kvapôčkach na tenký povrch bielej látky. Ruku porezanú nemám. Tá krv vychádza z môjho hrdla. Znechutene si odpľujem a žalúdok sa mi prevráti. Čo to zo mňa vyšlo?

Skríknem a odskočím od ľaku. Na zemi sa hemží roj hnusných červov, ktoré sa vynárajú z klbka a posúvajú sa k mojim bosým nohám. Prisahám, je ich snáď milión. Najhnusnejšia vec, akú som za svoj mladý život doposiaľ videla. A k tomu všetkému to vyšlo priamo zo mňa! Tie odpudzujúce červy sa zrodili v mojom vnútri! Zabúdam aj na rozrezanú a štípajúcu pätu a dám sa do behu.

Pri každom dostúpení na to citlivé miesto mi vystreľuje do celej nohy pálčivá bolesť, ale strach a znechutenie je v tomto momente silnejšie. Prevažuje i nad pozastavovaním sa nad tým, že do tej otvorenej rany by som si mohla naniesť infekciu, a v konečnom dôsledku o svoju nohu aj prísť. Túžim sa len vyslobodiť. Radšej budem počúvať rozkazy toho neprípustného paka, ako byť na tomto hrôzostrašnom mieste, ktoré ma núti prehodnocovať pozostatky zdravého rozumu.

Trielim chodbami a zastavím sa až na obraz ďalších ľudí postávajúcich v rade s neprítomnými pohľadmi. Mlčky sa pozerajú pred seba a s rukami pri tele sa nepohnú ani o milimeter. Vôbec si ma nevšimli. Uprene hľadia dopredu a pozorujú prázdny priestor. Nikoho z týchto statických osôb nepoznám. Je to rozličná skupina. Deti, dospelí, seniori. Stoja pri sebe, no sú duchom neprítomní. Akoby boli zhypnotizovaní a z toho tranzu sa preberú jedine za podmienok, že poviem tú stanovenú formulku od ich hypnotizéra.

Vyzerajú ako obyčajní ľudia. Sú navlečení v rovnakých košeliach, ktorú mám na seba i ja samotná, a s bosými nohami postávajú v pozore bez toho, že by čo i len raz zažmurkali. Ešte aj deti, ktoré nemôžu mať viac, ako desať rokov, držia disciplinovane ruky pri tele a stoja s vystretými chrbtami. Odhodlám sa zájsť k ním bližšie. Bojím sa, ale na druhú stranu som aj zvedavá a zaujíma ma, prečo som sa tu práve ja ocitla spolu s nimi. Čo by nás mohlo spájať? Veď ani s jedným som sa nikdy predtým nestretla.

Pred nami sa týči drevené pódium s úzkymi schodíkmi. Pozerajú sa naň. Je však prázdne. Nič sa na ňom nedeje. Žiadne predstavenie, príhovor, či koncert. Pod ním sú porozkladané stoličky, ktoré sa v meste zvykli pripravovať pred plánovanou mestskou radou. Mama bola nútená zúčastňovať sa ich. Ako hlavná ruka našej starostky bola poverená vyriešiť každý problém prakticky a, samozrejme, s čo najvýhodnejším riešením pre financie mesta.

Nerozumiem, prečo sa nachádzam práve na tomto mieste. Čo má mestská rada spoločné s mojou súčasnou situáciou? Prechádzam sa pomedzi ľudí s nehybnými postojmi a pozorne hľadám niečo nezvyčajné. Malé kučeravé dievčatko dokonca jemne potrasiem za rameno, avšak žiadne ovocie mi to neprinesie. Akoby som bola duch. Tak počkať. Čo ak som mŕtva, a preto na mňa títo nereagujú?

Nemôžu ma vidieť a ani cítiť. Stala som sa neviditeľnou? Zomrela som a keďže sa mi nepodarilo prejsť na druhú stranu, ostala som uväznená v akomsi paralelnom vesmíre, kde ma už nikto nikdy neuvidí? Dofrasa, čo má toto všetko znamenať? Potrebujem, aby mi niekto odpovedal. Tí traja nám mali pomôcť! Odvolávali sa na úlohu našich mentorov a potom ma nechali pokojne zgegnúť?

Nie, nie, nie! Nájdem východisko. Ak existuje cesta sem, musí tu byť aj cesta von. Len musím docieliť, aby sa tieto nehybné sochy prebrali zo svojho bdenia a pomohli mi. Tlieskam im rukami pred očami, dotýkam sa ich a ziapem im do uší. Skúšam prakticky všetko, žiaľ nič nezaberá. Neregistrujú ma. Nevenujú mi absolútne žiadnu pozornosť. Som pre nich totálne irelevantná.

Skľúčene sa posadím na kraj pódia a s voľne zvesenými nohami narážam do trámu. „Pomôž nám." Začujem znovu a zdvihnem hlavu. Kto to povedal?

„Hej, prestáva to byť vtipné! Zreteľne som ťa počula, ukáž sa konečne a nebuď zbabelec!" nezdržím sa a zakričím do diaľky s rukami priloženými k ústam, aby ma bolo lepšie počuť. Niekto si zo mňa strieľa a snaží sa ma napáliť. Mohol to byť dakto z týchto stojacich?

Na ich póze sa nič nezmenilo. Nepohli sa ani o kúsok a nachádzajú sa na rovnakom mieste, na akom som ich našla. Už to mám! Čo keby som zahájila tú blbú mestskú radu? Snáď si ma potom vypočujú. Za pokus nič nedám a aktuálne mi aj tak dochádzajú nápady. Nemám čas premýšľať o tom, že je to hlúposť. Musím skúsiť všetko.

„Dobrý deň, vítam vás na štvrťročnej mestskej schôdzi, na ktorej sme pripravení vypočuť si vaše pripomienky a nápady, ktorými by sme mohli naše mesto zveľadiť a priviesť sem viac turistov. Nebojte sa prehovoriť, vypočujeme si každého," improvizujem a trepem dve na tri, aby som dosiahla požadovaný úmysel dostať z nich niečo.

Hlasovou skúškou si overím, či mikrofón funguje, a keď je aj naďalej okolo mňa ticho, skúsim to znovu. Situácia pod pódiom zostáva nemenná. Môj príhovor neuspel. Buď ma nepočujú alebo ignorujú. A teraz neviem, čo z týchto dvoch možností je horšie.

„Si jediná, ktorá nám dokáže pomôcť, Rose. Čakali sme tu na teba. Keď sme zistili, čo si zač, vedeli sme, že nás vykúpiš. Konečne si prišla. Verím ti, ty nás vyslobodíš," osloví ma znenazdajky malé kučeravé dievčatko a skôr, než k tomu stihnem niečo povedať, opäť strácam vedomie a prestávam vnímať.

„Pobozkaj ma, môj drahý Rowan. Jedine tvoje pery mi prinášajú útechu. Zabúdam pri tebe na všetky problémy. Ničoho sa nebojím, zvládneme to," prehovorí opäť po tom, ako v aréne pod rozsvietenými reflektormi zostaneme sami dvaja. Prinútil som ich odísť. Skláňam sa ponad oči, ktoré patria Rosemarie, ale majiteľom toho ľubozvučného hlasu je moja Solange. Počuť ju po toľkých rokoch vyliečilo moje rany.

„Si to naozaj ty, Solange? Myslel som si, že už nikdy nebudem môcť počuť tvoj hlas. Je mi to ľúto, láska moja. Ublížil som ti. Prepáč mi, že som nezasiahol skôr a nechal ťa trpieť. Neprestanem si to vyčítať."

„Prestaň sa obviňovať za niečo, čomu sa nedalo zabrániť. Neublížil si mne, ukončil si existenciu toho príživníka, ktorý ma opantal. Už som to viac nebola ja. Urobil si správne. Zachránil si všetkých a viem, ako neľahké to pre teba bolo. Netráp sa minulosťou a dovoľ si žiť naplno. Neokradni sa o šťastie. Raz som ti povedala, že máš tú najčistejšiu dušu. Ty a tvoji bratia ste o ňu pri tom napadnutí neprišli. Tvoja minulosť ťa nedefinuje. Len sa na seba pozri. Pomáhaš mláďatám a na všetkých dozeráš. Naložil si si na svoj tanier veľké sústo a popritom zabúdaš na seba. Želám si, aby si bol šťastný. Ak sa znovu zamiluješ, vedz, že ti to prajem z celého svojho srdca. A teraz ma pobozkaj a nechaj ísť. Toto je náš záver. Po dnešku sa pohneme ďalej. Celé tie roky som sa s tebou chcela spojiť, pretože ma bolelo, ako si sa trápil a škodil si. Je to za nami. Nevymenila by som náš spoločný čas za nič na svete, ale patrí to do minulosti a ty musíš žiť prítomnosťou. Sľúbiš mi to?" požiada ma zraniteľne a ja bez okolkov pristúpim na jej podmienky. Bola prvou ženou, ktorú som kedy miloval.

Nepremýšľam triezvo. Hlas Solange je všetko, čo som potreboval počuť, aby som uveril tomu, že tu je skutočne so mnou. Pritúlim si ju tesnejšie do náručia a so zatvorenými očami priložím svoje pery na tie jej. Svaly na mojom tele sa uvoľnia a opadne z nich niekoľkoročné bremeno. Plecia opúšťa neopísateľná a ničiaca ťažoba výčitiek, ktorá sa nemohla vyrovnať s usmrtením toho jediného, čo mi prinášalo reálne šťastie a chuť vyhrávať nad tou druhou stránkou, ktorá omráčila a postupne zneškodňovala moju ľudskosť.

Vždy som zbožňoval, ako sa jej drobné a krehké telo rozpúšťalo v tom mojom. Ako nežne sa dotýkala mojej tvári a pozerala sa na mňa tým nevinným kukučom, vďaka ktorému som mal pocit, že ma vidí so všetkými mojimi chybami a aj napriek ním ma toleruje a miluje. Ten bozk je rovnaký. Jej pery pasujú tým mojim ako zapadajúce kúsky puzzle.

„Pomôcť ako? Vyslobodiť z čoho? Odpovedzte mi, no tak!" Rosemarie sa strhne a prerušuje bozk, ktorý bol medzi nami. Dofrasa, bozkával som ju! Odtiahnem sa od nej a hoci som poriadne vykoľajený a rozrušený, teraz sa nesmiem zložiť.

„O čom to hovoríš? S kým sa to rozprávaš?" utišujem ju, keď sa zmätene pozerá a chveje.

„Ty si tu nemal byť! Rozprávala som sa s niekým iným. Niekto nás prerušil a ja som odpadla. Potrebujem sa k nej dostať, potrebujú moju pomoc," splieta si stále svoje a rozuteká sa cez celú dĺžku k otvorenému vstupu do arény. Nie je pri zmysloch. A bohužiaľ, momentálne nemám pre jej stav žiadne vysvetlenie.

Utekám za ňou a ona mi padne do náručia. Opätovne zavrie oči a stratí balans. Zdvihnem ju a ponáhľam sa za Kianom a Lowellom. Sám si s ňou neporadím. Chceli sme sa vyhnúť návšteve Starších, lenže viac to odkladať nesmieme. Správanie Rosemarie sa vymyká spod kontroly. Stále som v šoku z toho, ako je vôbec možné, že som sa rozprával so Solange. Máme zavarené na poriadny prúser.