„Neubližuj mi, prosím ťa. Ak ma pustíš, nepoviem o tebe nikomu. Sľubujem, že budem mlčať ako hrob. Prepáč mi, nemienila som ťa uraziť. Chcem sa len dostať domov. Dneska sa pokazilo všetko, čo sa len mohlo. Prosím, nezabíjaj ma. Bojím sa umrieť," úpenlivo prosíka a cúva dozadu. V rukách ukrytých za chrbtom zviera rukoväť ostrého vykosťovacieho noža a jej srdce vyplašene naráža o hrudný kôš.

„Kto povedal, že ti chcem ublížiť? Nemám právo sa s tebou trochu pohrať? Prišiel som len na návštevu. Všimol som si, aká osamelá si v tomto obrovskom a prázdnom dome. Je lakomé nepodeliť sa s toľkými izbami. Toľko nevyužitého priestoru."

„Prosím, nechaj ma ísť. Vôbec ťa nepoznám. Sľubujem, že nezavolám na políciu. Môžeš si z tohto domu vziať čokoľvek chceš. Nepatrí mne. Starám sa pani Cutlerovej o kvety, nie som bohatá," presviedča ma a ja si vychutnávam jej beznádejnosť. Stojím na mieste pri schodisku a pozorne ju počúvam. Nechávam ju vyrozprávať sa. Predsa sú to len jej posledné vypovedané vety na tomto svete. Nech si precvičí slovnú zásobu, pokiaľ ešte môže. Netuším, či na onom svete bude mať viac príležitostí na využívanie svojho jazyka.

„Tak teda tvrdíš, že ma nikomu nenahlásiš? Odídeš a nikomu sa nezveríš, že som vtrhol do tohto domu a ohrozoval ťa?" Dám jej nádej, že na mňa jej reč zabrala a seriózne zvažujem, že ju nechám ísť slobodnou cestou.

„Áno, áno!" zvolá entuziasticky a s rozklepanými nohami sa posunie opäť o pár krokov dozadu. Celá sa chveje. V očiach sa jej kopia slabošské slzy a ona beznádejne hľadí smerom k vstupným dverám, ktoré predstavujú jej jedinú šancu na útek. To by sa k ním ale najprv musela dostať skôr, ako ja. A to je v tomto bode nereálne. Dievča, uznaj svoju porážku. Nevyjdeš odtiaľto po svojich.

„Teraz si ma naštvala, dievča. Keď o mne nemáš v pláne nikomu povedať, prečo potom zvieraš v rukách ten nebezpečný nôž? Nebodaj si chceš ublížiť? Alebo vari ním mieniš ublížiť mne?"

„Ja..." zakokce sa a má problém pozrieť sa na mňa. Trasie hlavou a zabodáva svoj zrak do drevených parkiet naskladaných do tvaru rybích kostí. Tie nepatrne zapraskajú po tom, ako urobím dva kroky smerom k nej. „Zdrapla som ho inštinktívne. Zľakla som sa, keď som začula hluk zdola, to je všetko," pokúša sa zachovať chladnú hlavu, čo jej v tomto momente naozaj kvitujem. Cvrkla si do gatiek, ale stále sa tvári byť nad vecou.

„Nezmysel, brániš sa ním. Neboj sa, ja ti to nemám za zlé," vtipkujem a naplnený strachom sálajúcim z nej sa odvážim použiť svoju rýchlosť. Rýchlym ťahom sa presuniem do jej bezprostrednej blízkosti a ona na mňa len nemo hľadí s vyvalenými očami. Až doteraz ma mala za obyčajného zlodeja. Svoju identitu som chvíľu nechával v tajnosti.

„Čo? Čo, dopekla, to si? Ako?" zajakáva sa a nerozumie tomu, čo práve videla. „Ako si to dokázal?"

„Akože čo? Čo presne máš na mysli?"

„V jednom okamihu si bol pri schodoch a vzápätí tu pri mne. To sa bežne nestáva."

„Nestáva, pretože ja nie som bežný človek, zlatko. Ale tak schválne, skús hádať, čo presne som zač. Dám ti nápovedu a dosť ti to uľahčím. Živím sa tým, čo koluje v tvojich žilách," zašepkám do ucha a odhrniem jej plavé vlasy z pleca. Vybledne, krvi by ste sa v nej nedozerali, našťastie mi nevyschla. Dnes sa z nej dosýta nakŕmim.

„Nie, to predsa nemôže byť pravda. Si len zvrátený psychopat!" roznietia sa v nej vášne a urobí niečo, čo som vskutku neočakával. Asi som ju podcenil. Je odhodlanejšia, než by som bol povedal. No na jej smolu jej aj neskutočne hlúpa.

Vytiahne ten ostrý nôž spoza svojho chrbtu a vrazí mi ho celou silou do krku. Pritlačí a zaborí ho do mojej koži, ktorá povoľuje, a nakoniec mi na nej spôsobí hlboký rez. Ťahá čiaru hrotom až k mojej kľúčnej kosti, ruky sa jej aj naďalej trasú, a s hrôzou v očiach používa toto kuchynské náčinie ako pomôcku v boji proti mne. Ani ona sama by nepovedala, že je niečoho takého schopná. Vidím to na nej.

Škodoradostne sa na ňu usmievam a zdrapnem ju za zápästie. Pravdaže to bolí, ale vstrebe sa to. Je vykoľajená zo svojej reakcie. Ešte nikdy na nikoho nezaútočila. Zakrvavený nôž jej vypadne z rúk a pristane na tejto štýlovej podlahe. A ona sa rúti k zemi spolu s ním. Jej nohy to vzdávajú. Podvoľujú sa tomu chveniu a nedokážu ďalej udržať jej váhu. Šúcha sa zadkom smerom odo mňa. S vystrašenými očami sa nepokúša už ani vstať. Tá krv ju dostala.

Pretriem si rukou poranený krk, nepochybne mi ostane jazva. No vyrovnám sa s tým. Teraz je podstatné len to, že ju mám na dosah ruky a nemá mi ako utiecť. Čo si budeme nahovárať, mohol som ju mať hneď po príchode. Avšak zachcelo sa mi trochu sa s ňou pohrať. Ľudia sú stále voči existencii upírov skeptickí. Zaskočí ich, keď majú s nejakým dočinenia. Bohužiaľ pre nich, vo väčšine prípadov je to ich prvé a zároveň aj posledné stretnutie s nimi.

Skloním sa nad jej chvejúce sa drobné telo a kľuknem si dolu k nej. „Pššt, urobím to rýchlo. Takmer vôbec ťa to nebude bolieť. Tvoje minúty sú spočítané."

„Ale prečo práve ja? Nerozumiem tomu. Nikdy som ťa nevidela. Ani ťa nepoznám."

„Och, zlatko, nie. Nehľadaj v tom nič osobné. Je mi ukradnuté, kto si, jednoducho som ťa zacítil a tvoja vábivá aróma ma prinútila konať impulzívne. Som presvedčený o tom, že tvoja chuť bude stáť za to. A prenesiem sa aj cez tú ranu na krku. Musím uznať, že si bojovala statočne. Mala by si však vedieť, že keby si ma chcela fakticky zdolať, musela by si ma trafiť presne do srdca. A nie nožom. Tie povery o upíroch sú sčasti pravdivé. Drevený kôl či ostrý hrot šípu. Tým by si si dnes dokázala zachrániť svoj krk. No takto nemám inú možnosť, len si vziať to, po čo som si prišiel." Vrhnem sa na ňu a beriem si jej život bez akýchkoľvek známok výčitiek.

*****

„Marvin, Riley sa na mňa teraz hnevá, ale som rád, že aspoň ty to chápeš. Nerozdelil som vás kvôli tomu, aby som vás trestal. Proste iba predpokladám, že tým večným doberaním sa pripravujete o potenciál, ktorý by ste mohli využiť vo svoj prospech. Povedz mi, čo cítiš?" spovedám ho uprostred lesa, kam som ho zaviedol počas dnešnej skúšky bez jeho kórejskej najlepšej kamarátky. Vyzerá skleslo a aj keď sa vkuse hašteria, rozumiem ich vzťahu. Sú na seba naviazaní. Calo ich premenil v ten istý deň. Majú za sebou históriu odohrávajúcu sa mimo tohto miesta.

„Som nešťastný zo všetkého. Moja neschopnosť, Harvey v decáku, a k tomu ten hlad. Po love s Dilarou a Chesterou som sa nenasýtil. Krv zo zvieraťa mi viac nestačí. Ani Riley som o tom nepovedal, pretože by vyvádzala a panikárila. Som otrávený zo všetkého," zdôverí sa mi úprimne a vyskočí do vzduchu. Navzdory všetkému k nemu mám vybudovaný osobnejší vzťah a rád by som mu pomohol.

„To je v tejto fáze premeny bežné. Ja, Kian a aj Lowell to máme za sebou. Na rozdiel od teba sme sa voči tomu nutkaniu nebránili. Odmietali sme sa uspokojiť s tým málom, brali sme si všetko a každého. S mocou prichádzame o racionalitu. Keď sa ocitneme v pozícii toho s nadvládou, stratíme hlavu a neuvažujeme triezvo. Pozri sa na seba. Nestačilo ti to, ale stále berieš ohľady na druhých, Marvin. Nebuď na seba taký prísny. Si v tom stále nový, učíš sa a ver mi, že tu bude nespočetne veľa prípadov, kedy sa ocitneš v pozícii, v ktorej budeš nútený vybrať si strany. O tvojho brata sa postarám. Vyhľadal som vašu vzdialenú rodinu a kontaktoval ich. Netušili o vás dvoch, ale chcú ho spoznať, a ako pre rodinu by pre nich nemal byť problém získať ho do opatery."

„Ja som ho mal mať v opatere. Sľúbil som mu, že sa o neho postarám," sype si popol na hlavu a usadí sa na najvyššom konári rozvetveného stromu. Šúcha si zátylok a ukrýva si tvár do dlaní. „Toto tetovanie krídel je pre neho. Všetci si myslia, že som si ho dal urobiť kvôli štýlu a cool vzhľadu machera, ale skutočnosť je taká, že som bol pre neho hrdinom s krídlami. Čierne krídla pre toho najslabšieho hrdinu vôbec. Nesplnil som slovo, ktoré som mu dal."

„Je zbytočné pozastavovať sa nad tým, čo si sľúbil a ľutovať veci, ktoré už neurobíš. Zaoberanie sa minulosťou ti privedie len trpkú príchuť. Zabudni na to, čo si mohol spraviť. Si niekým iným. Obaja sme stratili svoje životy. Pripravili nás o ne, ale ide sa ďalej."

„Ty si neľutoval? Ani raz si sa nezamýšľal nad tým, aké by to bolo, keby si svoj život mohol dožiť spôsobom, akým si si to predstavoval?"

„Isteže áno. Máš dojem, že som plánoval prežiť v dvadsaťtriročnom tele stodvadsať rokov, a mordovať sa s kopou nevďačných tínedžerských mláďat, ktoré mi žerú nervy a spôsobujú migrénu? Nevybral som si to. Ani Kian, Lowell, ty, vonkoncom nie Riley. Boli sme v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Buď náš život mohli ukončiť hneď vtedy, alebo sa z nás mohli stať kreatúry, ktoré sú vymysleným námetom pre pubertiacku beletriu. Za tie roky som si prešiel kadečím. Prebudil som sa do noci neutíchajúceho hladu. Riadil sa impulzmi tvora, ktorý sa prevtelil do môjho tela, no postupne som nad ním zvíťazil. Keď som to dokázal ja, dokážeš to i ty."

„Nemám tvoju odhodlanosť a chladnú hlavu. Na tvojom mieste by som to už dávno zbalil a pobral sa kadeľahšie."

„Nezmysel. Usmerňuješ Riley. Aj včera si jej dohovoril. Si silný, tvojím najväčším nepriateľom je tvoja hlava. Kvôli tomu si v kamuflovaní tak naprd. Prídeš na to. Nie som na motivačné citáty, tie hľadaj u Kiana, ale podstatné je, aby si sa neľutoval. Najhoršie, čo môžeš urobiť, je utápať sa v sebaľútosti. Zažil som to a dopredu ťa upozorňujem, že to bolo k ničomu. Nepomohol som si tým."

„Mám ťa rád, chlape. Síce všetci tvrdia, že si čudák, mne vždy dokážeš poriadne prehovoriť do duše."

„Takže prestaneš konečne vyplakávať a dáš sa do práce? Či už ma máš rád alebo nie, vyhoď si z hlavy, že ťa budem šetriť. Dáme si ľahký strečing."

„Budeš po mne strieľať šípmi, mám pravdu?" Pochopí, koľká bije, a bez toho, aby som mu dal jasnú odpoveď, pustí sa do behu naprieč vyľudnenou pustatinou s vyschnutou trávou. Dám mu náskok a pripravím si svoje skúšobné šípy. Uvidíme, koľko z nich v ňom dnes pristane. Pre jeho vlastné dobro dúfam, že sa v bránení zlepšil.

Vlečiem nohy za sebou a hodím si šípku do svojej širokej postele. Som skleslá, a to ani nehovorím o tom, že som z Kiana nič nevymámila. Som taká hlupaňa. V jeho prítomnosti sa zo mňa stáva prostoduchá zamilovaná panna, ktorá nebola v živote pobozkaná. Neviem, či má vôbec cenu dúfať, že sa tej dlhokrkej žirafe podarilo spracovať havraniu hlavu a mala väčšie šťastie.

„Rose, čo sa deje? Prečo tu ležíš tak sama? S Dariusom sme na teba čakali. Zabudla si, že sme si dnes mali spísať najlepší filmový playlist všetkých čias?" vyruší ma Sandy a hodí sa do postele ku mne. Ľahnem si na chrbát a pokúšam sa javiť pokojne.

„Sorry, vypadlo mi to," priznávam napokon a pritom si zahryznem do jazyka a nepoviem, že tých dvoch začínam mať už celkom plné zuby. To nemôžem byť ani na chvíľu sama bez toho, že by boli na mňa nalepení? Vtierky.

„Darius už začal bez nás, ale kým sa k tomu dostaneme, povieš mi tvoj názor? A buď, prosím ťa, úprimná," otočí sa na mňa s očakávajúcim výrazom a zahryzne si nervózne do spodnej pery. No to som zvedavá, s čím zas príde.

„Len hovor, počúvam ťa," svoje otrávenie nedám najavo a aj keď mi je pomerne ukradnuté, čo chce povedať, tvárim sa, že som nesmierne zvedavá.

„Podľa teba u toho Marvina mám šancu?"

„Čože? A ja že tá stávka padla, keď si z Dariusa uťahoval."

„Ten trkvas a hlúpa stávka sú mi totálne ukradnutí, ide mi o Dariusa. Vieš, možno keby ma videl s niekým druhým, začal by žiarliť."

„Nehovorila si náhodou, že ste to už spolu skúšali a rozhodli sa, že ostanete kamarátmi?"

„Veď jasné, ale ja som ho neprestala mať nikdy rada. Ľúbim ho, Rose," prezradí mi s červeňou v lícach a v tej chvíli vkročí do našej útulnej izbičky aj moja žirafia spolubývajúca. S nadutým výrazom odpochoduje do kúpeľne a ja sa jej ani nemusím pýtať na to, ako dopadol prvý deň našej misie. Akcia Calo - deň prvý, totálny prepadák.