Sadne si na drevenú stoličku, oprie sa chrbtom o opierku a pozerá sa na mňa s tými svojimi unikátnymi priezračnými očami. Niečo ma núti pozerať sa na neho a nie som schopná spustiť z neho zrak. Takéto veci sa mi tam vonku nestávali. Žiaden chlapec alebo chlap ma neochvátil natoľko, aby som pri ňom stratila reč a iba si mlčky užívala vzájomnú prítomnosť. Bola som zvyknutá na prejavovanie náklonnosti z tej druhej strany, pretože ja som bola v pozícii dobíjanej. Kvôli mojej reputácii som si bola vedomá vplyvu, ktorý som na mužské osadenstvo mala. Užívala som si ho. Klamala by som, keby som tvrdila, že sa mi ich záujem nepozdával.

Nič nehovorí, pretože čaká na to, kedy ako prvá prehovorím ja. Tvári sa nenápadne, s vystretým chrbtom sťa pravítko, a ja rozmýšľam, či je správne zdôveriť sa mu so svojou minulosťou. Jeho bratom nedôverujem. Obaja ma rozčuľujú a pília mi nervy. On má na mňa úplne opačný efekt. Kian je ako klopotanie dažďových kvapiek uprostred mierumilovného večera. Samotným zovňajškom upokojuje moje stále sa spamätávajúce sa ja. Pohľad do priezračných dúhoviek pripomína prechádzky po brehu piesočnatej pláže.

„Povieš mi za to na oplátku ty niečo o sebe?" nevydržím byť potichu ďalšiu nadchádzajúcu minútu a začnem s ním vyjednávať. Ak mu mám povedať veci zo svojho súkromia, zaslúžim si aj ja vedieť čosi osobnejšie o ňom. A ako prekvapujúco to už znie, zaujíma ma jeho minulosť. Skutočne si prajem spoznať ho bližšie. Len si nie som istá tým, do akej miery to súvisí s našou misiou dozvedieť sa, čo je zač ten spomínaný Calo.

„Dostal som za úlohu dozvedieť sa, čo sa deje s tebou. Ja som už pochopený, Rosie," osloví ma prezývkou, ktorou ma neoslovil nikto tam vonku už celú večnosť. Bola to moja prezývka zo škôlky. Z jeho úst vyznie stonásobne krajšie a honosnejšie. Už len ten samotný spôsob, ako zvonivo a melodicky si ho prehrával na jazyku. Má prednes hodný miliónov. Zbalil by na neho nejednu pipku našej školy. A obávam sa, že ja samotná by som bola na samotnom čele.

„Si si istý? Čo ak máš v sebe zákutia, ktoré smiem odomknúť len ja? Prinajmenšom ja neviem o žiadnom z tvojich zákutí a myslím si, že je spravodlivé, aby si mi o sebe povedal trochu viac," nástojčivo dobiedzam a cítim sa zraniteľnejšie. Akoby ma razom opustila moja dominantnosť a sebavedomie. Som zúfalá z návalu emócií, ktorý mnou prúdi, a ja pre neho nemám vysvetlenia. Je to všetko súčasťou jeho schopnosti? Z mojej strany je to náklonnosť. Kian ma priťahuje väčšmi, než som si to bola schopná priznať.

„Rosie," povie nahlas a mňa zaleje horúčava, postaví sa a prejde na druhú stranu stola ku mne, „keď nastane správny čas a všetko bude bezproblémové, môžeme sa porozprávať aj o mojom nudnom živote. Nateraz však budem vďačný, ak sa mi otvoríš a prezradíš mi niečo zo svojho života pred premenou. Momentálne sa javíš byť v poriadku, ale mala by si vedieť, že ja som paranoidný a žiadne varovanie neberiem na ľahkú váhu. Naozaj nechcem, aby sa ti niečo stalo. Budeš so mnou spolupracovať v závislosti od toho, aby sme zistili, čo presne sa s tebou deje?" Nahne sa tesne k mojej tvári a prehovorí nežne. Keby sa nejednalo o neho, už dávno by som mu vynadala, že so mnou zaobchádza ako s malým a rozmaznaným deckom, ktorému nie a nie dohovoriť, no na všetko počudovanie mu to nechám prejsť a nevytmavím. Jedine pri Kianovi Denningsovi som ja svojou mierumilovnou verziou, o ktorej som vôbec ani netušila, že ju v sebe mám. Veď ja som výbušná povaha. Nenechám si skákať po hlave.

„Fajn, tak sa dajme do toho. Čím skôr to budem mať za sebou, tým lepšie." Mávnem rukou a posadím sa na stôl. Zasmeje sa svojím prirodzene bielym chrupom a posadí sa vedľa mňa. Sedí dokonca tak blízko, že sa dotýkame ramenami, a mne naskakuje husia koža. Rose, dokelu s tebou, veď sa spamätaj! Máš omnoho dôležitejšiu robotu, nebuď za naivnú blondínu. Tá úloha patrí žirafe.

„Aký bol tvoj život predtým, ako ťa napadli? Je tu možno niečo, čo by si chcela zmeniť?" neotáľa a položí mi rovno spakruky dve otázky naraz. Nutné podotknúť, že som si nikdy nepredstavovala, že budem takéto závažné diskusie viesť v osemnástke.

Nechám si chvíľu na uvažovanie. Letmo sa pomrvím a hľadím pred seba na drevené police s knihami od výmyslu sveta. Mám na dosah ruky svetovú literatúru. „Mala som ten najdokonalejší život. Nič mi nechýbalo. Ľudia ma milovali a čokoľvek som si zažiadala, dostala som bez námahy. Zmenila by som len to, že som toho prekliateho bastarda nechala nado mnou vyhrať. Tú jedinú vec ľutujem. Inak nemám žiadne výčitky," odpoviem odhodlane do tichej miestnosti s ľahkou ozvenou. Môj hlas sa vracia smerom ku mne a dáva mi tak možnosť vypočuť si moju odpoveď z echa. Znelo to chladne. No tvrdím pravdu.

„Takže si bola stopercentne spokojná so životom, ktorý si viedla?" pokračuje ďalej vo vypytovaní, ale jeho tón hlasu ostáva nemenný. Nereaguje na to, ako povýšenecky možno moja odpoveď vyznela. Kian je nestranný, a to ma máličko štve. Žiadam si byť pre neho viac, ako len ďalšie z nových mláďat.

„Nemala som dôvod byť nespokojná," odseknem namrzene.

„To neznie tak celkom ako odpoveď, Rosie. Prepáč, ak ti tým leziem na nervy," ospravedlní sa mi a dotkne sa ma. Položí si ruku na moje rameno a podporne ma zaň stisne. Toto je snáď úplne po prvýkrát od prebudenia sa v tejto hroznej inštitúcii, kedy sa cítim fakticky živo. Akoby som náhle získala späť svoje vitálne funkcie a moje srdce poskočilo.

„Pre mňa to ale ako odpoveď znelo. Mala som priateľa, ktorý mi zobal z rukáva, najlepšiu kamarátku, ktorej život závisel na tom mojom, a to ani nehovorím o kope poskokov, ktorí boli ochotní urobiť pre mňa prvé aj posledné. K tomu som si nažívala v luxuse, nič mi nechýbalo. Ocko s mamou mi v ničom nezabraňovali. Je to vari dôvod, pre ktorý by som mohla byť nespokojná?" hrdo mu odvetím s triumfom v rukáve a vzápätí si uvedomím, že o všetky tieto veci som pobytom za štyrmi múrmi tejto inštitúcie prišla. Lusknutím prsta sa z toho stalo to, čo bývalo kedysi.

„Rozumiem. Tvoj život bol rozprávkový a ty smútiš, pretože si oň prišla. Plánovala si sa usadiť, vydať a mať deti..."

„Nie tak celkom. Cesty mňa a tohto mesta sa mali rozísť po maturite. V lete ma čakala stáž v Californii, v septembri vysoká. Mala som plány, Kian," prehovorím rozcítene, pretože mi doplo, že skôr, ako za minulosťou, smútim za očakávanou budúcnosťou. Všetko naokolo toho znamenalo pre mňa len prechodnú, dočasnú stanicu. Bola som kapitánkou roztlieskavačok a navodzovala dojem tupej barbie bábiky s vymytým mozgom, ale to slúžilo iba ako moja maska. Túžila som preraziť vo svete. Byť za emancipovanú ženu, ktorá za žiadnych okolností nemusí byť vydržiavaná nejakým mužom.

„A tie ti nikam neujdú. Neviem, či si už o tom počula, ale my upíri sme tak trochu nesmrteľní. Máš celú večnosť na to, aby si splnila každý jeden zo svojich plánov," chlácholí ma a hoci som za každých podmienok negatívna a sarkastická, a keby sa jednalo o havraniu hlavu, určite by som ho odbila štipľavou poznámkou, pri Kianovi sa zdržím komentára a opriem sa bradou o jeho rovné plece. Nečakal to, pretože sa mykne a takmer sa zošmykne dole, no potom ma opätovne prekvapí. Vtesná mi na temeno rozpustených vlasov bozk a pohladí ma po líci.

„Splnil si ty tie svoje?" vyslovím s perami zaborenými do jeho tmavomodrého elegantného kabáta a ani ma nenapadne odtiahnuť sa od neho.

„Rosie, to sme si už vyjasnili. Na mňa príde rad neskôr."

„Okej, tak mi odpovedz aspoň na jedno a potom prestanem, sľubujem," skúsim šťastie ešte raz a prepletiem si s ním prsty, ktoré mu odpočívali na povrchu stolu z mahagónového dreva. Keď nenamieta, dokončím svoju otázku: „Bol si už niekedy zamilovaný? Miloval si už, Kian?" Ani neviem, kde sa vo mne vzal nápad spýtať sa ho na niečo také. Bol to proste taký impulz planúci z atrakcie, ktorá sa vo mne k tomuto nezvyčajnému tvorovi s harmonickým hlasom a očami zrodila.

„Zatiaľ nie, Rosie."

„To znamená, že tá pravá na teba ešte len čaká." Je takmer isté, že som pod vplyvom nejakých tvrdých drog. Ta pravá? Čo za hovadiny to tu meliem?

„Nuž, zrejme áno. Možno na mňa čaká," súhlasne prejaví a s intenzitou mi stisne ruku v tej svojej predtým, než zoskočí dole a zastane si k oknu. Otočí sa ku mne a skúmavo si ma prezerá. Až som z toho nesvoja. Ešte nikdy som nemala dojem, že ma niekto vidí v mojich skutočných farbách. „Nie, Rosie, nemyslím si, že si bola so svojím životom spokojná. Milujem literatúru a dokážem čítať medzi riadkami. Hľadala si výhovorku, pre ktorú by si mohla utiecť a začať odznovu na novom mieste. Unavovalo ťa hrať sa na niekoho, kým nie si," po krátkej odmlke ma ovalí smutnou pravdou s čítajúcim výrazom a ja sa cítim byť nahá. Štyrmi vetami odkryl vrstvy nepotrebného oblečenia, ktorými som roky presviedčala samu seba, že mám všetko, po čom túžim. Vždy zo mňa bola dobrá klamárka. Len som netušila, že najväčšie lži som vykladala vždycky sama sebe.

Hanbím sa svojim bratom pozrieť do očí. Stala sa zo mňa hnusná padavka a neodolal som. Sám netuším, čím je to zapríčinené. Calo má na mňa dosah. Azdaže som za ním nemal chodiť. No ale nesmiem ho viniť za čin, ktorý som spáchal. Bolo to moje vlastné a slobodné rozhodnutie. Nikto ma do ničoho nenútil. Potreboval som iba zámienku. Som slabý a podľahol som.

To dievča žije. Prestal som ešte skôr, než som ju premenil alebo stihol zabiť. Nebude si nič pamätať. Pravdaže sa ráno prebudí trochu dezorientovaná, ale presvedčil som ju o tom, že to len prehnala s alkoholom a jej najlepšie kamarátky jej zavolali taxík. Ten bar neopustila so žiadnym neznámym chlapíkom. A ani sa s ním nevyspala. To jediné je skutočne pravdou. Nespali sme spolu. Sex upíra s človekom by nemohol dopadnúť rozprávkovým koncom. Nič na tomto živote nie je rozprávkové. Prijímal som skutočnosť takú, aká je, ale pravdou ostáva, že tento život stojí za hovno. Neskutočné množstvo odopierania, a to ani nehovorím o tom večnom zápasení s udržaním toho monštra, ktorý sa prediera na povrch.

Uvažoval som o tom, ako sa po tej noci vrátim sem k Rowanovi a Kianovi. Nečudujem sa Calovi, my dvaja sme si pri nich dvoch pripadali neustále ako vyvrheli. Nemohli sme sa im nikdy vyrovnať. Kým my dvaja sme boli nepodarené dvojčatá, z nich boli bezproblémoví synáčikovia. Keby tušili, s kým som bol a najmä, čo som robil, nepochybne by ma odsúdili. Živo si dokážem predstaviť ten sklamaný výraz na Rowanovej tvári, kedy by mi s radosťou mohol šplechnúť do tváre, že som slabý.

„Rowan mi nakázal prísť sem za tebou. Že vraj máme individuálnu hodinu alebo čo," vyruší ma z môjho spytovania svedomia Meredith a bez pozvania sa doteperí do mojej prázdnej učebne.

„Alebo čo? Tak to potom kľudne môžeme ležať a pozerať sa do stropu, nie? Si si istá, že ťa poslal za mnou?" doberám si ju, pretože momentálne to je jediný spôsob, ako sa zbavím tých otravných výčitiek svedomia, ktoré mi prednášajú tvár toho dievčaťa pred oči.

„Nesmierne vtipné. Mám podľa tvojho brata napojenie na vodu."

„Jasné, Rowan vie všetko najlepšie," šomrem si popod nos a postavím sa pre aromatické sviečky zo živice, ktoré jednotlivou farbou znázorňujú všetkých našich päť prírodných živlov.

„Čo to hovoríš?" spýta sa s nadvihnutým obočím.

„Ale nič, sadni si a sústreď sa. Pokúsime sa spoločnými silami privolať oboje z našich živlov. Keď pocítiš prítomnosť môjho ducha, to je signál pre to, že máš dostatok síl na to, aby si zvládla silnejší príliv. Spočiatku na teba nemusí reagovať. Podstatné je, aby si nevešala hlavu."

„Si upírom už dlho?" vyzvedá a natiahne sa rukou po azúrovú sviecu so stále neporušeným knôtom.

„Viac ako sto rokov."

„Hm, tiež si bol napadnutý neznámym upírom?"

„To je teraz jedno, sústredíme sa na teba, bloncka," odfrknem a žltá živicová sviečka zablčí na môj pokyn žeravým plamienkom.

„Takže nepoznáš, kto na vás zaútočil?" pokračuje vo svojom vyzvedaní a mne na tom začína niečo nehrať.

„Čo sa snažíš docieliť týmito otázkami?"

„Nič, vôbec nič. No tak mi odpusť, že som zvedavá, no," ohradí sa ledabolo a laxne mykne plecom. Keď sa započúvam do jej myšlienok, zistím len to, že v tomto sa zaručene nemýli. Je zvedavá. Hlavou jej koluje milión otázok súvisiacich s našou premenou. Prečo sme pre ňu zaraz takí zaujímaví?