„Ja si beriem na starosť Marvina a Riley, budem sledovať ich správanie v teréne. Niečo mi na tom nehrá. S Marvinom neboli žiadne problémy, prispôsobil sa rýchlo. So svojou schopnosťou by nemal mať problém s bránením sa pred útokmi. Vám dvom dávam na starosť našich nových Červených. Prinúťte ich zveriť sa vám so svojimi pocitmi. Kian, všímaj si ich farby a ako sa menia v závislosti na jednotlivé Lowellove inštrukcie. Podrob ich skúške, potrebujeme poznať ich odolnosť a ako ľahko sa dokážu vytočiť," podáva nám Rowan pred lekciou pokyny a sedí za stolom vo svojej pracovni.

„Chápem správne, ak mi hovoríš, aby som im zahral na city a odskúšal na ich psychike emočnú záťaž so spomienkami, ktoré majú na noc zo svojej premeny?" uistím sa, aby som náhodou neurobil jednu zo svojich typických neuvážeností, pre ktorú by sa to medzi nami dvomi opäť vyostrilo.

„Dostaň z nich pravé pocity. Dbaj však aj na to, že sa musia cítiť bezpečne a keď pôjde do tuhého, ihneď to stopni. Nenechaj to zájsť priďaleko, môže to mať fatálne následky."

„Myslíš, že sú pripravení zachádzať až do takých hĺbok? Noc premeny je pre každého ťažká téma na vstrebanie. Prežívať ju odznovu je bolestivé," prejaví Kian znepokojenie a svoju obvyklú zdržanlivosť. Mne sa to naopak páči. Po menšej výmene názorov som v tomto na Rowanovej strane.

„Ak s nimi chceme napredovať, nemôžeme sa tváriť, že sa tá noc nikdy nestala. Nič sme im o nej nepovedali. Nemusia sa dozvedieť o Calovi, no musia cítiť, ako príšerné bolo byť prenasledovaným. Pri tom útoku boli na strane napadnutého. Nadobudnú empatiu a pri tejto skúške zistíme, na koho si okrem Rosemarie musíme ešte posvietiť."

„Máš to mať. Navodím im hodnovernú simuláciu ich premeny."

„Za podmienok, že to nepreženieš a budeš vedieť, kedy je čas skončiť. Dôverujem vám," prejaví v naše schopnosti svoju dôveru a keď to spackám, jeho reči nebudú mať konca kraja.

Je pre mňa uskutočniteľné dostať sa do hlavy všetkým naraz, ale hneď po tom som úplne grogy a na vyčerpanosť zaberá maximálne tekutá strava. Na ten moment som nimi. Nielenže zreteľne vidím do útržok spomienok v ich hlave, prežívam každý jeden pocit s nimi. V tej chvíli nie som sám sebou. Nadobúdam a prevezmem na seba ich strach a čítam v ňom údaje napísané medzi riadkami. Všetci reagujeme v jednotlivých situáciách odlišne.

Ľudská myseľ je nekonečný hlavolam, ktorý nemá jedno pevne stanovené riešenie. Farby nezložíte dokopy tak, aby vám jedna do druhej zapadli. Cítime niečo iné a navonok ukazujeme zas niečo iné. Niektorí pred prvými náznakmi strachu utečú, druhí ostanú stáť na mieste a ten zvyšok sa mu postaví i skrz toho, že nemajú ani tušenia, čo na nich číha.

Verím Rowanovmu úsudku. Moja zlosť neodznela úplne. Stále ma štve, ako sa o Calovi vyjadroval. Než sa z nás stalo toto, boli sme si blízki. Naši rodičia dbali na to, aby sme žili ako súdržná rodina a navzájom si pomáhali. Roky ubehli. Udialo sa toho mnoho. Calo možno nie je tým, kým býval kedysi, ale to ani my. Nedokážem sa na neho hnevať aj napriek tomu, že útočí na nevinných. Zrejme tak vyzerá bezpodmienečná láska.

Snáď mám k nemu vybudované pevnejšie puto, než moji dvaja bratia. Narodili sme sa ako dvojičky. Stáli sme vedľa seba pri všetkom. Na fronte sme posúvali jeden druhého a odratúvali dni, kedy sa vrátime späť k našim. Posledné týždne pred premenou myslel neustále na svojho syna. Vyčítal si, že nemôže byť pri svojej rodine. Opustil matku svojho dieťaťa, ktorá bola nútená pretĺkať sa ťažkým životom slobodnej matky bez neho.

Nezniesol som pohľad na jeho zapadnutú a zadumanú tvár. Nemal žiadnu motiváciu. Nevidel zmysel v ničom. Zložil sa a tvrdil, že viac nebude bojovať. Prial si radšej zomrieť, ako žiť naďalej stovky kilometrov od svojej malej rodinky, s ktorou mu nebolo súdené žiť pod jednou strechou. Správa o krátkej prestávke v pásme blízko našej rodnej dediny nemohla prísť v lepšom čase.

Ponúkol som sa, že mu pomôžem ujsť. Bol som ochotný risknúť to a kryť ho, kým on sa v noci vyberie za svojím trojročným synom, ktorého nemal príležitosť vidieť od samotného narodenia. Všetko prebiehalo hladko, až kým nám cestu neskrížili surové tvory, ktoré zmarili akúkoľvek šancu na stretnutie otca so synom...

*****

„Vitajte, moji drahí Červení! K našej dnešnej hodine sa pridá aj môj brat Kian. Ako už viete, má dar farieb, je naším poetom a z nás troch má najlepšiu sebakontrolu," privítam ich vo svojej triede a prichystám si sviečky zo živice, ktoré budú slúžiť pre privolanie ducha do nášho menšieho obhliadnutia sa do minulosti.

„Prečo tu s nami nie sú aj tie dve nové decká? Ostali sedieť v jedálni," ozve sa Darius Sanderson a všetky oči vypúlene hľadia mojím smerom. Čo ja viem. Tých dvoch ja zatiaľ neriešim.

„Sú z východného krídla. Nebudú mať s vami lekcie. Nemusia vás trápiť," odpoviem mu zbežne a ďalej nerozpitvávam dôvod ich premiestnenia z jednej strany na druhú.

„To akože majú za trest tráviť čas s vami tromi?" s uštipačnou poznámkou sa prihlási o slovo i sarkastická Jane a sadne si priamo oproti mne do tureckého sedu.

Uškrniem sa, pretože z nejakého dôvodu mi aj napriek svojim povrchným manierom nezačala prekážať. Nebudem popierať. Začína mi na nej záležať. V porovnaní s týmito deviatimi je pre mňa zaujímavejšia. Ani v minulosti som nebol na vzťahy. Ženy prišli a odišli. V tomto sme boli s Calom diametrálne odlišní. Záväzok považoval za posvätný. Pre mňa nemali žiadnu významnú hodnotu.

„Nie som povinný niečo ti vysvetľovať, Jane. Tebe a rovnako tak ani nikomu ostatnému. Sú tu s nami, majú individuálny plán, a bodka. Teraz sa dáme na cestu naprieč minulosťou," ukončujem debatu o navrátilcoch Blakeovi a Callahanovej, a vezmem si do ruky zapaľovač.

Na počudovanie všetci stíchnu. Zavriem oči a nahlas privolám do tejto neveľkej miestnosti živel, ktorý upokojuje, dodáva silu a usmerňuje. Častokrát mi i dnes pomáha zachovať rozvážnosť. Mám schopnosť ho privolať, no neovládam ho.

„Duch, naplň tento priestor, dodaj silu a naveď týchto nových na správnu cestu. Pomôž im prekonať ich strach a neobráť sa im chrbtom. Stoj pri nich rovnako, ako stojíš pri mne," privolám ho jemným šepotom a sviečky tlmene horia drobným plameňom.

V priestore so zatiahnutými závesmi a žiadnym prísunom denného svetla vytvoria sviečky s korenistou arómou zátišie s harmonickým pukotom. Knôt tlie nepretržite a do môjho tela sa vleje očakávaná dávka impulzu. Je tu s nami. Uznávam, že mi priniesol aj pozitívne myslenie a zbavil nervozity z toho, či to zvládnem.

„Vaša premena sa spája s traumou. Utekali ste pred niečím v snahe zachrániť sa, ale prehrali ste. To niečo prenasledujúce vás nakoniec dostihlo. Nebudete schopní napredovať a začleniť sa naspäť do života, ak budete neustále potláčať spomienky na túto noc. Prežijeme ju všetci spoločne. Zatvorte oči," nabádam ich a sám robím to, čo im kážem. Vytláčam prebytočné malichernosti, koncentrujem sa na vyprázdnenie svojej mysle, aby som ju mohol naplniť tou ich.

Duch usilovne pracuje zároveň so mnou. Pomáha i ostatným odosobniť sa od vonkajšieho nepokoja a koncentruje sa iba na vnútro, ktoré nevyhnutne potrebuje nájsť pokoja. Je hlúposť, že s pohryznutím sme stratili svoju dušu. Odžité spomienky a city rezonujú hlboko v našich vrstvách. Deaktivujú sa, nie však natrvalo. Sme schopní súcitu, sĺz, milovania aj odpustenia. Títo desiati si v sebe nesú zášť kvôli veciam, o ktoré prišli.

Napájam sa na nich. Nachádzam sa v časopriestore a okolo mňa sa vynárajú myšlienkové pochody. Som tam. Prešiel som hranicou. Počujem ich hlasno, zreteľne, a vidím na vlastné oči ich posledné minúty strávené v ľudskom smrteľnom tele.

Meredith Thompsonová. Ležím vo svojej posteli, pozriem sa na hodinky. Dve hodiny ráno. Rodičia museli neplánovane odísť na nejakú trápnu obchodnú cestu. Mám taký dojem, že je to len zámienka, aby mohli odísť odo mňa. Občas si želám byť normálny tínedžer, ktorý má zakázané všetky večierky a má rodičov, ktorí sú skutočne rodičmi. Za iných okolností mám ich neprítomnosť na háku, ale tieto sentimentálne sviatky má nútia cítiť sa kvôli tomu pod psa.

Prehadzujem sa v posteli a neviem zaspať. Pozriem sa k oknu a niekoho zbadám. Zhíknem a zapnem nočnú lampu. Mala som dojem, že tam naozaj niekto stál. Som sama v celom tomto obrovskom dome. Srdce sa mi rozbúcha. Len tak ľahko sa nenaľakám, ale tohto zlého pocitu sa striasť nedokážem. Zaplavuje ma. Hrča sa mi vytvorila v krku a zabraňuje dýchaniu.

Vstanem z postele, otvorím okno a načriem von do tej kosy. Nikde nikoho. Obloha je tmavá a zatiahnutá. Zatvorím okno naspäť a vzápätí pocítim na svojom chrbte cudzie ruky. Telom mi prejde mráz. Zostanem stáť na mieste, neotočím sa. Nemám odvahu pozrieť sa do tváre niekomu, kto sa nahýna k môjmu zátylku a pripravuje ma o schopnosť vnímania.

Darius Sanderson. Tie jarné závitky sa rozplývali na jazyku. Kašľať na nejakú súdržnú vianočnú večeru s rodinnou atmosférou pri stole so svojimi milovanými. Moju milovanú som mal hneď oproti, a tá sa napchávala smaženými ryžovými rezancami s kuracím mäsom a pikantnou čili omáčkou z papričiek jalapeno. Čo s milovanou, s mojou najmilovanejšou. Pred piatimi rokmi ma to ešte štvalo. Bol som plný naivnej nádeje, že sa moja matka vzchopí a okrem injekčných striekačiek sa naučí mať rada aj mňa.

Nenaučila. Otázne je, z akého dôvodu. Nie, prestal som to dávať za vinu sebe. Keď som nebol dostatočným dôvodom, znamená to, že bola slabá. Snažil som sa jej pomôcť. Hneď niekoľkokrát. Bol som hlúpy a dával jej milión šancí, kým som pochopil, že žiadne nepotrebuje. Neprekážalo jej byť feťáčkou. Ja som získal svoju samostatnosť a ona svoju závislosť. Pravdou bolo, že ona nebola potrebná pre mňa. Hravo som sa zaobišiel bez nej a nestrácal s ňou ďalej čas.

Po škole vypadneme z tohto zapadákova. So Sandy sme spriaznené duše. Dosť možné je, že sa jedného dňa aj vezmeme. Milujem ju. Ale som jeden z tých kreténov, ktorí majú v hlave zmätok a neviedia presne, čo chcú. Takže nateraz sú z nás len priatelia. Jedno je isté - môj svet by bez nej teda rozhodne neexistoval.

Kráčame po prázdnej ulici, všetci už majú nádielku s darčekmi za sebou, a teraz sledujú reprízy dokola opakujúcich sa vianočných filmov. Dnes spí u mňa. Obaja sme si vytiahli žreb s pomenovaním rodičia na hovno. Viem, že ju to trápi. Pri mne sa hrá na silnú. Ona je jeden z tých ľudí, ktorí by s radosťou pozerali tie donekonečna sa opakujúce rodinné klasiky.

Sandy Salinger. Nemala by som to cítiť. Rozišli sme sa a uznali, že partnerský vzťah nie je pre nás. Sedí nám to ako najlepším kamarátom. Tvrdil mi, že si nie je istý svojimi citmi ku mne. Bohužiaľ, ja som si tými svojimi k nemu istá až priveľmi. Za žiadnu cenu sa to nedozvie. Čo by som si bez neho asi tak počala? Kde by som práve teraz bola, keby som ho nemala?

Sedela s otcom pri tekutej večeri skladajúcej sa z lacného krabicového vína a počúvala náreky o tom, aký je tento svet nespravodlivý a šťastie v ňom majú iba boháči s plnými vačkami. Možno keby sa postavil z toho gauču a našiel si prácu, mohlo by sa mu žiť lepšie.

Dusila som sa v tej malej stiesnenej garsónke. Ledva počítam dni do našej maturity. Odídeme spoločne, nebudeme sa obhliadať za seba, necháme tu všetko. Začneme niekde inde. Len my dvaja bez ľudí, ktorí nám strpčujú životy. Keď som s ním, verím tomu, že sa budeme mať dobre. Posledných šesť mesiacov trápenia. To vydržíme.

Držím ho pod pazuchou. Z ničoho nič mnou prebehla smrtka. Som akosi vyvedená z miery a nedokážem sa sústrediť na to, čo mi hovorí. Pred očami sa mi zahmlieva, zatvorím ich a keď sa pozriem na neho, z miesta, na ktorých mal oči, už teraz na mňa hľadia len prázdne zakrvavené buľvy. Cúvam dozadu, narazím do niečoho tvrdého a pošmyknem sa na kuse ľadu. Kričím, žiadny hlas zo mňa nevychádza. Je to ako keby som bola uväznená pod fóliou, otvárala ústa naprázdno a prichádzala o kyslík. Zmietam sa, bojujem, no prehrávam.

Rosemarie Jane Sloanová. Nič. Odpudzuje ma a ponoriť sa do jej myšlienok nejde vôbec tak ľahko, ako pri ostatných. Toto sa mi ešte nestalo. Zopakujem proces, poprosím o posilnenie ducha, ale mám tam vstup zakázaný. Jej myšlienky sa mi darí čítať, tak prečo nemám prístup k spomienkam z tej noci?

Naruším svoje spojenie, otvorím oči a pozriem sa na ňu. Sedí úplne pokojne, na perách jemný úsmev a pravdepodobne prežíva svoju noc z premenenia od jej samotného začiatku.

„Kian, povedz mi, čo vidíš u Jane," šepotom požiadam o jej farby a som zvedavý, či mi prinesú akési rozlúštenie.

„Má okolo seba štít. Zjavil sa okolo nej hneď po tom, ako si privolal svoj živel. Akoby ju pred tebou chránil. Hmýri sa okolo nej a vyzerá to tak, že jej patrí," odvetí mi naspäť. Využila svoj štít na to, aby som sa nemohol dostať do jej hlavy. Čo si zač, Jane?