Opovrhujem síce Calom, ale nespolčím sa proti nemu so Sloanovými. Neodpustil som im ich zákerný podraz. Do dnešného dňa ma to žerie. Uverili sme tomu, že nás nechajú na pokoji, kým celý ten čas plánovali uštedriť úder. Sú zúfalí, keď sa opovážili prísť až sem a navrhnúť spojenie medzi nami. Cala dolapím, ale urobím to sám a bez nich. Jednoznačne musí byť zastavený. Jeho správanie sa vymklo z našich rúk. Dopriali sme mu priestor a on sa nám obrátil chrbtom.

Poslal som ich preč. Je jasné, že toto nebola ich posledná návšteva. Vrátia sa a bude ich viacej. Rodina Sloanových sa špecializuje na vyhubovanie upírov. Sú jedinými, ktorí pre nás predstavujú protivníkov. My štyria sme žili od našej premeny osamotení. Nezdružovali sme sa do ďalších spolkov s ostatnými upírmi.

Tí, čo dovŕšia premenu v našej inštitúcii, odídu inam. Preto sme jedinými, na ktorých Sloanoví útočia. Nedáme im šancu napádať druhých. Spočiatku znela dohoda tak. Po Calovom nervovom zrútení sme uzavreli mier pod podmienkou, že nikoho iného už nepremeníme. Samozrejme, že uzavretý pakt nemal dlhú životnosť.

Prisľúbili sme im, že ich vezmeme pod svoje krídla a nepustíme ich, dokiaľ budú pre druhých nebezpečnými. Kellan prižmúril oči a povzniesol sa nad tými desiatimi, ktorých nám Calo každoročne zveril do opatery. Prevzal vinu za zavraždenie našich rodičov. Jeho otec chytil do pasce aj jeho. Oklamal ho a dostal sa mu do hlavy. Musel preukázať svoju silu ako právoplatný dedič po Gerardovom zostúpení z funkcie.

Tridsať rokov od ich úmrtia. Vyčítam si, že som to neukončil. Odmietol som pomstiť sa im, pretože som Gerardovi naletel. Presvedčil aj mňa, že naši rodičia napadli jeho rodinu ako prví. Bol som naivný a myslel som si, že sa len bránili. Keď som sa dozvedel pravdu, roztrhal som ho na kusy. No Calo mi to nikdy nebol schopný odpustiť.

Odišiel od nás. Zo štyroch bratov stojacich pri sebe sa mojím pričinením stali len traja. Našli sme túto budovu a zabývali sa v nej. Je ďaleko od všetkého. Neprebehne tu ani živá duša. Až doteraz tu neboli ani oni. Máme to tu zabezpečené najvyššou upírskou Strážou. Vycvičení vojaci, ktorí boli premenení pred stáročiami a žili vo vyhnanstve, kým sme nezriadili túto inštitúciu.

Prví Červení utiekli niekoľkokrát. A nikdy sa im nepodarilo vrátiť sa naspäť. Bez výcviku ich dolapili. Nepoznali svoje schopnosti do hĺbky. Boli poháňaní smädom, ktorý sa bezvýhradne pokúšali zahasiť, a pre Kellana nebolo náročné ich zneškodniť. Padlo toľko životov. To isté by sa stalo i s týmito desiatimi, keby ich necháme ležať na mieste, kde ich Calo premenil. Skončili by s dreveným šípom v hrudi alebo odťatou hlavou.

Dopekla, tí Sloanoví mi dneska nedajú pokoj. Detinská snobka sa valí mojím smerom. Akurát na ňu mám náladu! Vkuse sa dačo vypytuje a žerie mi nervy. Azda si ju mal nechať Calo pri sebe. Otravná slečinka s prehnanými maniermi a vyobliekaná, ako keby išla rovno na nejakú módnu prehliadku.

Zabočím za roh chodby a skôr, než stihne doraziť, pribuchnem jej dvere od svojej pracovne pred nosom. Sadnem si do kresla a zvesím hlavu cez opierku svojho kresla, pretože jej to nedošlo a stojí pred nimi aj naďalej. A ešte k tomu mi aj hlasito začala vybuchovať na dvere a vykrikuje. Ani sa nečudujem. Bola zvyknutá dostať vždy všetko, na čo si len zmyslela. Kellan ju choval ako v bavlnke.

„Ty grobiansky pán Neprípustný, nepohnem sa odtiaľto, pokým mi tie debilné dvere neotvoríš. Videla som, že si zašiel do svojej pracovne! Vážne si taký tupý?" jačí a moja migréna z nej neustupuje. Táto fiflena je to posledné, čo by som mal náladu riešiť.

„Nie som tupý, skôr som predpokladal, že pochopíš tú narážku a zmizneš odtiaľto. Neviem, čo si o sebe myslíš a aká populárna si bola tam vonku, ale tu nie si nijako špeciálna a ja rozhodne nemám čas na to, aby som riešil tvoj zlomený necht alebo neupravené obočie." Nahnem sa do výšky jej očí, keďže i v týchto prehnaných štekloch je o hlavu nižšia, a odpoviem jej s nezáujmom.

„Och, tak to mi prepáčte, zabudla som, ako nesmierne vyčerpávajúce musí byť hrať sa na veľkého kápa, rozdávať príkazy a byť za tajomného a mystického nevýrazného chlapíka s tetovaním na krku, pretože inak spadá do absolútneho priemeru," sarkasticky mi odpovie s laškovným úsmevom, drgne do mňa a bez pozvania sa posadí na stoličku oproti môjmu stolu. Zaškrtím ju!

„Vypadni odtiaľto, Rosemarie. Ja sa nehrám na veľkého kápa, zlatko, ja ním som, a v tejto budove rozdávam rozkazy ja. Bolo by načase, aby si sa prestala správať ako rozmaznané decko, nemáš už osemnásť?" nenechám sa ňou vyviesť z miery a hoci to vo mne vrie, neukazujem svoje rozhorčenie navonok. Nemusí vedieť, ako sa jej darí rozčuľovať ma.

„Kto ma napadol? Chcem počuť meno." Natiahne sa cez celú dĺžku môjho dreveného stolu a potiahne ma za golier tesne ku svojej tvári. Neodpustím si detailnejší pohľad. Podobá sa na svoju matku. Spomínam si na mladú Darcy, snáď len bola v porovnaní s ňou hanblivejšia a za väčšiu dámu. No do rodiny Sloanových zapadla bez problémov.

Zmaľovaná ako nejaké veľkonočné vajíčko, prevoňaná drahým parfémom a s obrovskou dávkou sebavedomia, ktorá zatieňuje aj jej krásu. Jej vek nič nemení na tom, že zdedila skazenosť svojho starého otca. Keby ju Calo nepremenil, ocitla by sa na druhej strane. Stála by proti nám. Zabíjanie upírov by sa stalo jej druhým ja.

„Nebolo by na škodu, keby si z času na čas počúvala aj niekoho iného, než seba. Hovorili sme to hneď na začiatku. Je to neznámy páchateľ. V meste sa pohybuje už niekoľko rokov, neboli sme schopní ho dodnes zastaviť," odpoviem jej s nacvičenou presvedčivosťou a uvoľním sa z jej pridlhého zízania do mojich očí.

Zdrapím ju za bledé a tenké zápästie a odtiahnem sa naspäť do svojej pohodlnej pozície v kresle. Opriem sa chrbtom o látkovú výplň a nenechávam na sebe znať známky rozrušenia plynúceho z jej otázky. Nie je prvá, ktorá u mňa vyzvedá odpoveď. No u žiadnej inej neznelo klamanie tak nesprávne.

„Kecy, kecy, samé kecy," uškŕňa sa a preloží si pohodlne nohu cez nohu. Úzka čierna sukňa sa jej vyhrnie vyššie k stehnám a ona si laškovne oblizne spodnú peru s matným hnedým rúžom na plných perách. „Neverím ani slovu z toho, čo si mi práve povedal. Vy traja niečo tajíte. A či už mi to povieš alebo nie, ja na to prídem. Dozviem sa, prečo identitu toho podliaka držíte v tajnosti," hovorí so sebaistotou a chladným červeným pohľadom. Jej tuším tá červená pristane.

„Príliš veľa si namýšľaš, Rosemarie," odbijem ju stroho a usmejem sa. Tuším, o či jej ide. Nie je prvou ani poslednou, ktorá sa ma pokúšala zbaliť na lacné triky s vyzývavým oblečením a flirtujúcimi gestami.

„Došla ti reč, Rowan? Čo pred nami vy traja tajíte? Ten bastard ma prenasledoval až od klubu. Utekala som pred ním, strach ma zaviedol až do lesa a zradili ma vlastné nohy. Svojím pádom som mu to uľahčila, uhryzol ma a neskôr som sa zobudila tu u vás. Ako ste vy traja vôbec vedeli, kde sa nachádzam? To tu máte nejaký senzor vycítiaci premenu z človeka na upíra? Vôbec nič tu na tom vašom rozprávaní nesedí!" Tresne nervózne päsťou do stolu a ako som predpokladal, môj kľudný prístup ju prinútil stratiť nervy. Zasmejem sa popod nos, aby nezbadala, ako sa jej podarilo pobaviť ma.

„Všetci ste ležali blízko tohto miesta. Máme dobrý čuch, spoznáme našich."

„Ale prečo sme boli premenení všetci blízko pri vás? Ako keby niekto chcel, aby ste nás našli. V skutočnosti si myslím, že tieto bledé monštrá ste z nás urobili vy traja!" zvolá víťazoslávne a postaví sa na nohy.

„Jasné, to si uhádla. Nedokážem uveriť, ako rýchlo si na to prišla. Ty si ale bystrá," uťahujem si z nej, pretože som si istý tým, že tým ju ešte viac rozčúlim. Je nerváčka. Rozmaznaná snobka, ktorá nenávidí, keď si z nej druhí robia srandu.

„Naser si, ty neprístupný pako!" urazene oduje peru a stúpne mi svojím vysokým opätkom na nohu.

„Práve si dokázala, aká nevyspelá si. Vráť sa k ostatným, aby si sa ešte viac nezosmiešnila, Rosemarie. Toto by dobrovoľne neurobil ani jeden z nás. Dôveruj mi, že teba by si na krk z vlastnej vôle nevzal nikto."

„Vážne ťa neznášam. Ani sa na teba nemôžem pozerať. Jedného dňa sa odtiaľto dostanem a ty mi zaplatíš za to, ako nevychovane si sa ku mne dnes správal," pohrozí mi a nadurdene sa zvrtne na opätku smerom von. Trieli chodbou a opäť používa svoju rýchlosť. Konečne som sa jej zbavil. Prinajmenšom za toto by si Calo zaslúžil zhniť v tých najhlbších hlbinách pekla.

„Kam tak naponáhlo?" Narazím do namosúrenej Jane, ktorá môjho brata počastovala tými najrozličnejšími nadávkami od výmyslu sveta. Ako som správne pochopil, pred malou chvíľou si tí dvaja skočili do vlasov a môj starší brat ju naštval. Nemali by sme ich nechávať osamote. Sú rovnaké povahy. Vzplanú rýchlo. A Jane má temperament, kvôli ktorému sa niekedy môže javiť ako menšia mrcha.

„Uhni mi z cesty, havrania hlava!" urazí aj mňa a pokračuje ďalej v ceste.

„Aha, takže sme z tej prezývky urobili viac-menej bežnú vec, dobre vedieť."

„Čo odo mňa chceš? Som naštvaná a keď som naštvaná, väčšinou si to ľudia odnášajú," varuje ma a ja ju dobehnem v chôdzi.

„Lenže ja nie som človek, takže to asi risknem," stále dobiedzam a na počudovanie zbadám na jej perách nepatrný úsmev. Páči sa mi, že som ju prinútil k úsmevu. Aké to len čudné malé žieňa. Je upravenejšia. Prezriem si ju od hlavy až po päty. Úzka sukňa jej krásne kopíruje krivky a pôsobí tak žensky.

„Páči sa ti, čo vidíš?" Všimne si, ako si ju prezerám, a zastane si oproti mne s prekríženými rukami na prsiach. Nadvihne obočím a privedie ma do rozpakov. Čo ja debil robím? Naozaj som si ju prezeral ako ženu. Je krásna žena. Má niečo do seba a nezapadá do kolónky typicky krásna.

„Nemáš za čo. Bolo mi potešením priniesť ti sem tvoje kufre," nereagujem priamo na jej otázku, iba nahodím úškľabok.

„Keby si mi ich nedoniesol, prišiel by si o tento výhľad. A môj zadok v tejto sukni vyzerá vskutku výnimočne. Teda, milá havrania hlava, naozaj ty nemáš za čo," uvádza ma z omylu a bez toho, že by sa mi poďakovala, odbije ma krátkou poznámkou s neuveriteľnou dávkou sebavedomia.

Otočí sa mi chrbtom a odpochoduje do jedálne, kde na ňu od stola mávajú Sandy s Dariusom. Žeby si tu naša papuľnatá Červená už stihla nájsť priateľov? Ale mala pravdu, za ten výhľad v sukni to paralyzovanie stálo. Už dlhšie som si neužil žiadnej akcie. Prístupných upírok v našom regióne veľa niet. A ja sa zaručene nemôžem zapliesť s mláďaťom. Obzvlášť nie so Sloanovou. Rowan by ma už vtedy naozaj zabil.

Prejdem do svojej učebne. Nič som si dopredu nepripravil. Improvizácia, ako obvykle. Nie je tu žiadny správny postup, ako vypnete tie nechcené zvuky z okolia. Jednoducho sa im prispôsobíte. Prestanete bojovať s tým, že sa z vás stalo neživé stvorenie, ktoré je predurčené k zabíjaniu. Váš život v rovnakej podobe, akým býval, už naspäť nedostanete.

Budete rýchly, cítiť pachy, zvuky a bažiť po krvi. Možno by tá túžba nado mnou dnes zvíťazila. Nebyť Kiana, asi by som sa napil. A po prvom dúšku sa vytrácajú aj výčitky svedomia. Keď sa prisajete na kožu, zahryznete a sajete, ten mód je aktivovaný a schopnosť skončiť sa vytráca.

A snáď si sme s Calom podobnejší, než som si myslel. Nezastaviteľné beštie, ktoré nepoznajú hraníc. Dodnes mám vo svojich spomienkach tváre všetkých tých, ktorí kvôli mne prišli o život. Nevymažem ich zo svojej hlavy. Sú trpkou pachuťou pre zločin usmrtenia, spáchaný kvôli vlastnému ulahodeniu. Mám vôbec právo učiť týchto nových, keď sám som dnes takmer zlyhal?