„Náš drahý braček sa vybral k Sloanovcom po kufre a oni ho trafili. Preto sa nehýbe," vysvetľujem Kianovi, keď za sebou ťahám Lowella do svojej pracovne. Stále na neho pôsobia paralyzujúce účinky blenu čierneho.

„A ty si zas bol za Calom, sme si kvit," pravdaže mi vracia úder s mojím neuváženým krokom a ja ho tresnem na pohovku. Zostane presne v takej pozícii, v akej som ho uložil. Nehýbe sa mu nič okrem úst.

„Takže ste robili obaja veci, na ktorých sme sa spoločne nedohodli," skonštatuje Kian a posadí sa na stoličku oproti môjmu stolu.

Nevydržal som to a musel som ho ísť hľadať. Vedel som, že to bude zbytočné. Pokúšame sa mu prehovoriť do duše už roky. Po smrti našich rodičov nebol schopný odpustiť. Sloanovci nám všetkým ublížili. Zasiahlo nás, keď porušili dohodu a v snahe dokázať, že sme krvilačné monštrá, použili našich rodičov ako návnadu.

Chytili ich do pasce. Keď to najmenej očakávali, vybabrali s nimi a znehybneli. Vedeli, čo na nás zaberá a nechali ich vyhladovať na smrť. Nepili i týždne a keď ich pustili von medzi ostatných, napadli nevinného. V tom čase o nás ľudia nevedeli. A Sloanovci ich potrebovali presvedčiť, že sme pre ľudstvo hrozba. Prinútili ich vidieť v nás obyčajné beštie. Bol to prvý úlovok mladého Kellana. Jeho otec mu odovzdal žezlo do rúk.

Naše mierové nažívanie s ľuďmi sa skončilo. Stiahli sme sa do úzadia, na samotný kraj, kde nás nikto nenašiel. Zabudlo sa na to, že existujeme. A my na seba neupozorňujeme. Je nebezpečné ukázať pred nimi vlastnú identitu. Považujú nás za zvery. A Calo ich v tom svojím správaním utvrdzuje.

„Ta malá by neprestala otravovať. Riskoval som svoj život pre to, aby nám s tým nepílila mozgy. V mojom prípade to ber ako dobrosrdečnú obetu," bráni sa Lowell a vytvorí cez svoj typický úškrn bolestivú grimasu. Vždy mal všetko na saláme. Z nás štyroch asi najdoviazanejší a najspontánnejší. Boli si s Calom podobní. Nielen výzorovo.

„Takže to nebol len tvoj pokus o hrdinstvo a šplhnutie si v jej očiach?" Kian ho má pravdaže už veľmi dobre prečítaného, a našťastie nie som jediný, ktorý si všimol Lowellove extrémne zaujatie tou povrchnou snobkou.

„Nie, to naozaj nebol. Trpím dostatočne, mohli by ste na to vy dvaja brať ohľady a radšej by sme sa mali venovať Rowanovmu menšiemu podrazu, nemyslíš, Kian? Šiel za ním bez nás dvoch a nebyť toho, že mám tento dar čítania myšlienok, asi by to pred nami aj zatajil. Nemám pravdu, braček?" pokúša sa vyvliecť zo svojho nesplnenia príkazu a uvádza do pozornosti moje nepremyslené navštívenie. Keby nebol ochrnutý, dal by som mu to vyžrať.

„Calova ničiaca skaza nepozná hraníc. Našiel som ho v tom schántralom depe, kŕmil sa nevinným dieťaťom. Nezastaví sa pred ničím. Dávno sme ho mali..." nedopoviem, pretože z Lowellovho výrazu usúdim, že som trafil do čierneho. Napriek všetkému v ňom ešte stále vidí nášho brata. Odpúšťa a ospravedlňuje jeho konanie, ktoré nemá so smútkom nič spoločné. Dotklo sa nás to všetkých. Nebol jediný, kto o nich prišiel. Lenže východisko nie je v ďalšom násilí. Za jeho chovanie ponesieme následky aj my.

„Mali čo, Rowan, hm?" opýta sa podráždene a s opovrhnutím pre vetu, ktorú som nahlas nedopovedal, ale on ju počul dosť zreteľne na to, aby mi ju mohol vyčítať. „Je náš brat! Jediná rodina, ktorá nám ešte ostala. Veľmi dobre vieš, čím si prešiel," postaví sa opätovne na jeho stranu a nachádza pre jeho ničiace vyhladzovanie ľudskej rasy vysvetlenie.

„Viem, prešiel som si tým istým."

„Vy dvaja prestaňte. Lowell, Rowan by Calovi neublížil. Hovorí z neho len hnev. Avšak je pravda, že útočí a zabíja bezbranných. Mali by sme tomu zabrániť. Provokuje Sloanových, už teraz nám idú po krku. Bude to ešte horšie."

„Ako obvykle, Kian a Rowan držia spolu."

„Toto nie je o tom, kto s kým drží, Lowell, čo to nechápeš? Vyhubuje celé mesto a vyvršuje sa na tých, ktorí za nič nemôžu. Našich rodičov nám to nevráti," Kian mu dohovára rozumne a ja sa zdržím komentára. Kvôli tomuto sa najčastejšie vždy pohádame. Ľutujem len to, že som Cala nezastavil skôr. Tá preliata krv je aj na mojich rukách.

„Pravdaže som si toho vedomý. Nehovorím, že je to správne, tvrdím len, že je to pochopiteľné. Prišiel o svoju snúbenicu, potom o našich rodičov. Nikdy sa nestotožnil s tým, kto sa z neho stal. Nenávidí, že nemohol splniť svoje plány..." pokračuje v očistení mena svojho dvojčaťa a obaja na chvíľu stíchneme. Pamätám si, že bol z toho zničený.

Tá noc po premene bola najhoršia. Vzbudil som sa na neopísateľný hlad a prahnutie po niečom, čomu som nerozumel. Všetky tie zmysly a krv prúdiaca v žilách. Sprvu som tomu chcel zabrániť. Snažil som sa odolať nutkaniu. No prvý človek, ktorý sa predo mnou zjavil, padol. Tá sladká tekutina prelievajúca sa mi cez vyschnuté a studené pery, s každým dúškom lákavejšia, opojnejšia a pohlcujúca všetky moje racionálne úvahy o tom, že si beriem niečo, čo mi nepatrí ani z tej najmenšej časti.

Vtedy som ešte netušil, že tu existuje spôsob, ako to zastaviť. Predpokladal som, že som predurčený k zabíjaniu. Akoby sa to stalo mojím novým povolaním. Všetci štyria sme uverili tomu, že sme tými monštrami, ktorými sme sa pár hodín po premene stali. Hlad nad nami zvíťazil. Spočiatku. Neskôr to už bolo iba o tom, že sme cítili moc, ktorú sme považovali za nutné využiť. Nikto druhý nebol podstatný.

„V tú noc sme prišli o svoje životy i my ostatní. Obrnili sme sa proti tomu. S Calom mám zľutovanie maximálne kvôli tebe, Lowell. Vážim si ťa ako brata, ale dochádza mi s ním trpezlivosť. Nemienim sa ďalej prizerať na to, ako svojou krivdou hasí a kántri tých, ktorí nemajú s jeho bolesťou nič spoločné."

„Tým mi naznačuješ čo? Zabiješ ho?"

„Buď zajtra pripravený na hodinu s tými Červenými. Videl si, že Rosemarie nie je pod kontrolou, nepotrebujem tu ďalšie vzbúrené Calove mláďatá," neodpoviem mu na otázku, ale túto diskusiu nepriamo uzatváram. Nemám mu k tomu čo ďalej povedať. V tomto jednom sa nezhodneme. Neviem, či Cala považujem za brata. Je mi cudzí a cítim k nemu odpor. Vybral si byť za to monštrum. A násilie oplácané násilím nie je nikdy riešením.

Och môj bože! Konečne. Ešte nikdy som sa necítila takto špinavo a nechutne. Odkedy som sem prišla, toto je po prvý raz, čo som si dopriala kúpeľ. Normálne sa za seba hanbím. Celá zablatená, roztrhaná a s neupravenými vlasmi. Keby ma takto niekto videl! Sama by som sa prefackala.

Ležím v čiernej vani na zlatých nožičkách umiestnenej v strede tejto priestrannej kúpeľne bez okien. Na zemi sú nepravidelné čierne dlaždice v akomsi vzore šesťuholníkových včelích plástov a keď sa na nich dlhšie pozerám, všetky sa mi akosi spájajú dohromady a ja ich vidím krížmo.

Oproti je postavené čierne okrúhle umývadlo z prírodného kameňa s obrúseným povrchom. Naozaj dizajnové a pomerne nadčasové. Hneď nad ním je položené oválne zrkadlo s rámom ozdobeným barokovými ornamentmi, vyrobený z pravého dreva. Ak aj som upír, všetky tie kecy o tom, ako sa neuvidíte v zrkadle, boli obyčajná lož. A nutné podotknúť, že by bola obrovská škoda, keby som sa na svoju krásnu tvár nemohla viac pozerať v zrkadle.

Som po krk v bublinkovom kúpeli. Vyliala som si sem takmer celú fľašu peny, ktorú som vyhrabala na dne svojho kufra. Moja luxusná pena do kúpeľa s tónmi čiernej ríbezle, kvetu pomarančovníka, madagaskarskej vanilky a čierneho pižma. Tejto vôni sa nič nevyrovná. Trúfnem si povedať, že ani orgazmus. To bude možno tým, že pri Drewovi som nikdy žiaden nemala. Totálne drevené poleno. A že vraj športovec.

Tí dvaja musia byť bezo mňa stratení. Kayla a Drew sa bez mojej jedinečnej maličkosti nedokázali nikdy vynájsť a jasne ma potrebovali pre svoje prežitie. Keby nebolo mňa, nikdy by sa nestali takými populárnymi. Vlastne len ťažili z toho, že som im poskytla privilégium nachádzať sa v mojej blízkosti. Nikto by o nich nezakopol. Tobôž nie o Kaylu, ktorá bola chudinka vždy zúfalá a mužskej pozornosti sa musela vždy silene dožadovať.

Neustále mi pílila mozgy s tým, ako je možné, že ja som v tom taká dobrá a ide mi to s neandertálcami v našom veku tak prirodzene. Neistá mrcha. Keď sa objavila niekde vedľa mňa, bolo viac ako isté, že sa o pozornosť nebudeme deliť. Všetka patrila mne. Aj napriek svojmu exotickému vzhľadu polovičnej černošky neupútala. Kráľovnou večera som bola na sklonku dňa vždy ja. Jej sa ušiel horko-ťažko druhý post po mne. Samozrejme s priepastnou medzerou.

*****

Nedokážem sa naučiť na tento hlúpy režim. Nie som zvyknutá spať cez deň! Ležím na posteli s prižmúrenými očami a pokúšam sa vytesniť zvuk lámania konárov, ktorý praská hlasitejšie, ako priame pukanie vetvičiek pri zakladaní lesného ohňa. Vlastne sa to s tým nedá vôbec porovnávať. Pachy, zvuky, tento zrak... ostáva už asi len tá chuť. Ako to celé vypnem? Že by sa mi dostali do hlavy a všetky tieto intenzívne zmysly sú výplod mojej fantázie?

Odkryjem si zo svojho tela perinu, prevrátim sa na druhý bok a zapozerám sa na dlhý čierny záves, ktorý prekrýva celoplošne okno za ním. Nepozerala som sa zaň. Ďalšia príležitosť odhaliť, či sú tie zaužívané reči o upíroch jedine fámy.

Lenivo zoskočím zo širokej manželskej postele s rustikálnou opierkou a hodvábnym baldachýnom zopnutým čiernou stuhou na všetkých štyroch jeho koncoch, a veľkými krokmi sa postavím k závesu siahajúcom po samotnú zem. Neotáľam s tým, odhrniem ho nabok a obraz za ním ma do istej miery prekvapí. Slnko už zachádza za obzor, no ja i napriek tomu niekoľkokrát zažmurkám a očné buľvy si premasírujem končekmi prstov. Na svetlo som bola takáto citlivá jedine po prežúrovanej noci. Teraz nemám mať z čoho opicu!

Zatiahnem záves naspäť a opriem sa o napruženú látku zadkom. Jeho koniec spustený na zemi som pristúpila chodidlom, čiže tentoraz poslúži aj ako moje dočasné sedadlo. Neviem tu zaspať. Chcem svoju posteľ! Aj svoju izbu. A predovšetkým nechcem spať cez deň. Je to blbosť. Rozhádzali celý môj režim.

Kašlem na celý spánok. Je nevyhnutné dať sa do parády a byť verná značke, ktorú som si za tie roky vybudovala. Som v sračkách a netuším, ako sa odtiaľto dostanem, ale to ešte neznamená, že nemôžem byť pekná. Havrania hlava mi priniesla oblečenie. Bolo načase. Moji rodičia bezpochyby spustili pátranie. Prevrátia aj celé mesto hore nohami, kým ma nenájdu.

Alebo mi k úteku pomôžu bielovlasý Darius a bordovovlasá Sandy. Prinajmenšom už aspoň viem, aké presviedčacie taktiky mám použiť. Pomsta tým, ktorí im podľa nich robili zo života peklo. Tak či tak ma tu Denningsovci dlho držať nebudú.

Čo tu tí, dopekla, hľadajú? Spozoroval som ich pred bránami. Vyčkávajú, ale neprišli ozbrojení. Možno je to len jeden z ich trikov. Alebo si prišli po Rosemarie. Kian s Lowellom ich zatiaľ nezacítili. Poslal som ich do mesta pre zásoby krvi. Ostal som na Sloanových sám.

Nakážem strážcom monitorujúcich celé naše územie, aby nikoho dovnútra a ani von nepustili, a bez zálohy od mojich bratov bežím v ústrety nevítanej návšteve. Stoja na rozmedzí nášho územia a neutrálneho miesta. Kellan a jeho dvaja bratia zo Severnej Karolíny. Povolali sem všetkých príbuzných.

„Čo tu chcete?" vyzvem ich nepohostinne a držím si určitý odstup.

„Moju dcéru. Pustite ma za Rose," nakáže mi panovačne.

„To nepripadá v úvahu. Keby ťa teraz zacítila, neovládla by sa," namietam a snažím sa vyznieť pokojne.

Nahnevane zaškrípe zubami. „Prišli sme ti navrhnúť dohodu. Pomôžete nám dolapiť Cala a naše účty budú vyrovnané. Uzavrieme mier a dáme vám pokoj," navrhne propozíciu, ktorá by teoreticky mohla vyriešiť naše problémy. S ich skúsenosťami a našou silou by sme mohli položiť Cala na lopatky.